Recenzia: Zaplavenie

Divadelné predstavenie

zaplavenie - plagat
zaplavenie_foto

Keď sa minútová ručička povážlivo priblíži siedmej hodine večer, dvere Divadla 10×10 v Bratislave sa otvárajú pre divákov. Vchádzate na dosky, ktoré znamenajú svet, no sedíte na nich aj vy. Hoci na svojich stoličkách, priestor zdieľate s javiskom a vystupujúcimi.

Staré dobré 3D, HQ divadlo.


V úvode hry Zaplavenie sa zoznamujete s dvomi postavami, ktoré majú schopnosť preniesť sa v čase. Ich rozhovory a „výlety“ do dôb minulých postupne viac a viac odkrývajú napínavý dej a jeho pointu. Dvojica sa stretne na vlakovej stanici a vy sa snažíte odhadnúť, kto sú zač. Potom, čo sa vaše odhady potvrdia (alebo vyvrátia), spájate jednotlivé výjavy a rozmýšľate, ako sa to celé skončí. Alebo či to už skončilo… Niektoré výjavy a scény vo vás vyvolajú frustráciu, no finále snáď uspokojí dušu i srdce.

Ústredné herecké duo podáva priam nebeské výkony. Janu Lieskovskú, plachú no plnú nádeje, vyvažuje Pavol Plevčík. Jeho postavu neradno priamo nazvať „grumpy cat“, no vyžaruje isté sklamanie zo života a z ľudí. Hru pre štyroch hercov a čas brilantne dopĺňajú Ivan Martinka a Michal Jánoš, ktorí s prehľadom zahrajú aj troch Mexičanov (slow clap). Herci s ľahkosťou prežívajú a v divákoch vyvolávajú veselosť či melanchóliu, radosť alebo zdesenie.

Námet hry vznikol na motívy troch poviedok Miloša Janouška. Spolu s dramaturgičkou Viki Janouškovou ich zapracovali do tajomného rozprávania o konci, ktorý sa možno ešte len začína. Jedna z poviedok s názvom Božské džezy, ktorá inšpirovala vznik hry, rozpráva o prevratných udalostiach z vtipného uhla pohľadu. Podobne v Zaplavení je Janouškova vízia oproti ostatným dielam z tohto tematického súdka svieža a neopozeraná.

V súčasnom svete sme už pár koncov sveta či skôr len pokusov o ne zažili. Falošným prorokom svietili očká (a virgali virgule) hlavne na prelome tisícročí. Tragické udalosti na počiatku 21. storočia so sebou niesli temné predpovede a postupne sa koncachtivým „optimistom“ ponúkalo množstvo predpovedí. Spomínam si, keď sa na internetoch hovorilo o Súdnom dni, ktorý mal nastať 21. mája 2011. Myslím, že to bola sobota. Bol to celkom trapas, keď to chcel akýsi chlapík zakecať výhovorkou typu: „Povedal som mája??? Myslel som októbra, ahahaha, taký trapas, hehe. Nie nebojte v októbri všetci zomrieme.“ No keď to vtedy nevyšlo, všetci mali Vianoce, keď vypukla senzácia s apokalyptickým kalendárom. Šikovníci v Hollywoode na tom zaryžovali a na onom svete šlo jedného mayského zapisovača letopočtov roztrhnúť od smiechu.

Fascinácia koncom sveta má mnoho podôb. Teórie kedy, ako a prečo, by sme mohli počítať až do samotnej udalosti. Ak sa však chcete zamyslieť aj nad inými, menej zvyčajnými otázkami okolo svetového grande finale a užiť si podmanivú atmosféru a kultúrny zážitok, príďte sa pozrieť do divadla Ticho a spol. na Školskej ulici v Starom meste.


Poznámka: Poviedku, ktorá stala námetom hry, si môžete prečítať spolu s ďalšími autorovými textami na oficiálnej stránke Miloša Janouška.


6. novembra 2014
Mária Antoničová