Recenzia – Yoko Ogawa: Ostrov bez pamäti

Ostrov bez pamäti

Predstavte si, že žijete na mieste, kde sem-tam voľačo zmizne. Nie, nejde o krádeže. Jednoducho sa ráno zobudíme a cítime niečo zvláštne a vieme, že čosi zmizlo. Na zmiznuté veci okamžite zabúdame. Už po chvíli si nedokážeme poriadne spomenúť, čo to bola za vec, ako vyzerala a na čo slúžila. No na ostrove existujú aj tí, ktorí nezabúdajú. Takou bola aj moja matka. Lenže náš ostrov má aj Pamäťovú políciu, a tá si ľudí s pamäťou odváža…


Lupene ruží aj fotografie

Ja zabúdam. V detstve som milovala maminu starú skriňu s množstvom zásuviek, do ktorých ukladala to, čo už zmizlo. Vedela mi o ukrytých veciach zaujímavo rozprávať, no pre mňa už prestali existovať. Krátko nato matka zomrela a neskôr aj otec. Bol ornitológom a našťastie skonal skôr, než zmizli vtáky.

Mojou rodinou je manžel mojej pestúnky. Starec bol námorníkom a žije na lodi. Trajekt, na ktorom pracoval, už dávno zmizol. Pravidelne sa navštevujeme, popíjame čaj a jeme koláče. Starec je veľmi zručný. Dokáže opravovať, rozoberať a skladať aj variť.

Predmety miznú nepravidelne, ale my to zakaždým s istotou vycítime. Je to také, akoby ste boli ponorení v niečom hustom, drsnom, zvláštnom. Potom zisťujeme, čo ďalšie sa vytratilo z našich životov. Vezmeme to, čo nám zo zmiznutých vecí náhodou doma zostalo, vyjdeme von a nahádžeme to do ohňa. Prípadne použijeme rieku. V jeden deň zmizli ruže a vietor všetky okvetné lístky navial do vody. Plávali vo vlnách, rozvoniavali a celý svet náhle zružovel.

Keď sa vytratili kalendáre, čas sa zastavil. Stalo sa to v jedno chladné zimné ráno a my sme vedeli, že zima tu už zostane naveky.

Potulujeme sa zasneženými ulicami. Neexistujú tu hrany, sneh celé mesto zaoblil a vybielil. Iba na cestách a chodníkoch je pľačkanica. Občas sneží tak husto, že nevidno pred nos.

Jedla máme málo. V mrazoch nič nerastie, takže sa bijeme aj o zvädnutú zeleninu a staré mäso. My so starcom si vždy dačo zoženieme. Raz upečiem koláč ja, inokedy on. Spoločné okamihy pri čaji sú takmer posvätné.

Som spisovateľka. Rukopisy písané ceruzkou nosím redaktorovi R. On ich opatrne, ako niečo vzácne, berie do rúk a číta. Ja však cítim, že čoskoro zmiznú aj romány. Čo budem potom robiť? Každé zmiznutie spraví niekde hlboko vo mne, v mojom srdci či duši, novú dieru plnú ničoty. Nepomáha ani to, že behom okamihu na zmiznutú vec zabudnem, nespomeniem si na jej názov, účel, na ktorý bola vytvorená. Zostáva vo mne nedefinovateľné prázdno.

R. si pamätá. Šokovalo ma to. Čo budeme robiť? Pamäťová polícia zatýka každého, kto nezabúda. Nevieme, kam ich vozia, čo s nimi robia. Razie sú čoraz častejšie a drsnejšie. Vraj existujú ľudia, ktorí tých s pamäťou ukrývajú. Je to nebezpečné. Ja R. potrebujem. Len s ním sa cítim celá. Dnes sa u starca na lodi musíme poradiť, čo urobíme, aby sme R. pomohli.

Netuším, o čo prídeme nabudúce a kedy to nabudúce bude. Čoraz častejšie si kladiem otázku, čo bude s ľuďmi? Môžeme len tak zmiznúť? Ak áno, budeme miznúť po kúskoch či jedného dňa jednoducho nebudeme…


Raz všetko zabudneme

Japonská kultúra je pre našinca veľmi vzdialená a často cudzia. Fantasy kniha japonskej autorky Yoko Ogawa, je však rovnako úžasná ako napríklad dystópia inej Japonky – Jóko Tawadovej Emisar, ku ktorej sa našinec môže dostať v českom preklade. Ostrov bez pamäti je vo svojej podstate desivý. Miznúce veci, zabúdajúci ľudia, polícia, ktorá má neobmedzenú moc, razie, strach z budúcnosti. Väčšina postáv sa nad tým nezamýšľa, zabúda a je s tým zmierená. Hlavná hrdinka je iná. Hoci aj ona zabudla na všetko, čo z jej života zmizlo, kladie si otázku, či to nejakým spôsobom ľudí poznamenalo.

Príbeh má poetický podtón, je nežný, plný farieb, vôní, túžob a nezodpovedaných otázok. Autorka akoby skladala symfóniu, ktorá nie je písaná notami, ale kúskami duše každého čitateľa. Pretože všetci neustále čosi strácame. Tvorí to podstatu života, avšak na rozdiel od tajomného ostrova, my nachádzame aj niečo nové, neznáme.

Román má formu rozprávania. Príbeh je nekomplikovaný, podobne ako jeho postavy. Väčšina z nich prijíma svoj údel, nebúri sa. Strácajú, zabúdajú a sú si vedomí toho, že inak sa to nedá. R. je iný. On o pamäť neprišiel, je stále plný spomienok. Je protikladom k ostatným aktérom. Do poslednej chvíle bojuje a odmieta sa pustiť nádeje, že môže túto, istým spôsobom tragédiu, zmeniť. Pretože on vie, aké sú spomienky a minulosť pre človeka dôležité.

Svet vnímame prostredníctvom hlavnej hrdinky. Vidíme more, zasnežené mesto, rieku aj jej priateľov. Yoko Ogawa nám to všetko podáva úplne prirodzene, takže takmer fyzicky prežívame pocity postáv, kým ešte nejaké majú. Cítime vône, chute, trasieme sa od zimy aj strachu. Trpíme pri každom zmiznutí a spoločne s rozprávačkou sa pýtame: „Čo zmizne najbližšie? Naše duše sa lámu, zostáva prázdnota. Kam až to dospeje?“

Ostrov bez pamäti je ďalší vynikajúci román, ktorý nedostanete z hlavy ešte dlho po dočítaní. Dotkne sa vás svojou láskavosťou a jednoduchosťou a vy si uvedomíte podstatu pominuteľnosti. Zaspomínate na to, čo bolo a už sa nevráti, zároveň ale budete vďační, že vás žiadna vyššia moc neodsúdila na úplné zabúdanie. Preto vám prajem príjemné čítanie a samé krásne spomienky.

Hodnotenie: 95 %

Knihu Ostrov bez pamäti si môžete kúpiť napríklad v Martinuse momentálne so zľavou 5 %, pre podrobnosti kliknite na tento link

E-knihu Ostrov bez pamäti si môžete okamžite stiahnuť v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link


Ostrov bez pamäti: (Orig.: The Memory Police)
Žáner: fantasy
Autorka: Yoko Ogawa
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2021
Jazyk: slovenský
Preklad: Marína Gálisová
Počet strán: 264
ISBN: 978–80–566–2316–9


Súvisiaci link

Predstavujeme – Yoko Ogawa: Ostrov bez pamäti


Recenzentka Erika Ena Adamcová píše recenzie pre domovský Fandom.sk, ale aj pre český portál Fantasy Planet. S jej článkami sa môžete stretnúť aj na weboch Sarden a Fantasymag. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Eny na Fandom.sk.


14. októbra
Ena
Zdroj informácií