Recenzia: Ghost in the Shell. 2017.

Ghost ft. Takeši Kitano

Ghost in the Shell - poster
Ghost - Mira
Ghost - roboticka gejsa

Povedzme si to na rovinu: Zreplikovať myšlienku a atmosféru kultového anime Ghost in the Shell od Mamorua Ošiiho z roku 1995 sa nedá. Nemusí to byť nutne hanba. Veď ani sám Ošii to nedokázal, hoci pokračovanie s názvom Innocence (2004) za pôvodným Ghostom zasa toľko nezaostáva. Ale tohoročnej hranej verzii od režiséra Ruperta Sandersa nenapomáha ani fakt, že príbeh nie je dotváraný fenomenálnym soundtrackom Kendžiho Kawaiho. Navyše, mohutná diskusia okolo hlavného obsadenia tiež nebola prívetivá. A tak logika hovorí, že vstupovať do kina s prílišným nadšením je nerozumné.

Priznávam, že sa neviem vcítiť do kože diváka, ktorého predchádzajúce filmy a seriál obišli. Proste pripomeniem základné fakty, v ktorých sa dejové línie prelínajú: V budúcnosti je spoločnosť taká pretechnizovaná, že pomaly niet človeka, ktorý by nemal nejaké to kybernetické vylepšenie. Kvôli zdraviu, kvôli trendovému ideálu krásy alebo jednoducho preto, lebo je to moderné. Súkromie sa stráca, ba čo je horšie, stráca sa aj to, čo robí človeka človekom – duša. Alebo duch, ak chcete.

Závislosť ľudstva na technológiách je živnou pôdou pre nárast kyberzločinu. Niekde medzi policajnou inštitúciou a korporátnym oddelením stojí sekcia 9, jednotka špeciálnych agentov vycvičených a vystrojených na boj proti porušovaniu zákonov pomocou vyspelých technológií. Niekto hackuje ľudí. Nielen s cieľom vysať z nich spomienky či vedomosti, ale zabiť ich. Ba čo viac, niekto menom Kuze dokáže urobiť z ľudí bábky bez vlastnej pamäte konajúce zločiny v bábkarov prospech. Začínajú mrieť dôležití ľudia a všetko sa sústreďuje okolo manažmentu spoločnosti, ktorá dosiaľ ako jediná vyrobila plne funkčného kyborga – robotický konštrukt riadený ľudským mozgom.

Divák sprvoti podľahne dojmu, že ide o polopatickejšiu verziu Ošiiovho filmu pre Američanov, niečo ako reader´s digest spracovanie Pána prsteňov. Naozaj, hoci niektoré scény sú identické, príbeh je jednoduchší. Zredukovalo sa bohaté filozofické rozhranie, ktoré doňho votkal pôvodca – veď Ošii chcel byť vraj zamladi kňazom a orientoval sa v rôznych filozofických smeroch a ideológiách. Ale dnes sa už také nenosí. Scéna zrodenia kyborga je tiež takmer zhodná s animovanou, no po prebudení nového organizmu prichádza prvý háčik: hlavná hrdinka sa volá Mira. Majorka Mira.

Od tohto bodu sa odvíja špirála zmien, ktoré scenáristi urobili oproti pôvodnému filmu. Filozofiu potlačili v prospech akcie a priamočiarejšieho emocionálneho náboja podporeného posunom v dôležitosti či zázemí postáv. Bábkar Kuze je osobnejší a svojím spôsobom zraniteľnejší ako záhadný duch, ktorého Majorka lovila v animovanom filme. Posun nastáva aj v ďalšej významovej rovine – v hľadaní podstaty ľudskosti. Dnes, keď sú mnohí ľudia redukovaní na koncové zariadenia svojich smartfónov, by bolo kontraproduktívne vŕtať sa tom, čo vlastne robí človeka človekom. Majorku Miru netrápia ani tak pochybnosti, či je alebo nie je ľudská bytosť, ako skôr hľadanie svojej osobnej identity. A svojich stratených spomienok. Z príbehu o hľadaní podstaty života tu máme o čosi jednoduchší príbeh o hľadaní samej seba. A miesta, kam Mira, či ako sa vlastne volá, patrí.

Čo sa týka obsadenia hlavných postáv, Scarlett Johanssonová sa nakoniec ukázala ako výborná voľba. Jej roztomilá detská tvárička nasadená na väčšinou nahé bábkoidné telo je v dokonalom kontraste s jej typickým postojom nasratého chlapa. Drobná vrtká postavička oproti mohutnému Mirinmu partnerovi Batouovi (veľmi sympatický Pilou Asbæk) naozaj pôsobí ako charakteristický prvok anime. Nie, zo Scarlettky nikdy nebude výkonná šprintérka, ale kyborga pôvodom z Ázie jej zeleným očiam uveríte. A keď sme už pri Batouovi, keďže si tvorcovia filmu dávali záležať na čo najvernejšom skopírovaní kľúčových scén, agentove obyčajné oči spočiatku vyznievajú trochu podozrivo. No zvraty prichodia logicky a neúprosne, rovnako ako Takeši Kitano v úlohe šéfa Aramakiho. Čo je ďalší pozitívny prvok filmu, ba dokonca sa zdá, že pár Kitanových slov padlo aj do scenára. A áno, dôjde aj na scénu s tankom, i keď s trieštením mramorových stĺpov sa viac pozabávali súrodenci Wachowskí v Matrixe.

Za zmienku ešte stojí cyberpunková podoba prostredia, v ktorom sa film odohráva – ak takto nejako bude vyzerať svet nového Blade Runnera, nebudem sa sťažovať. So sprievodnou hudbou sa autori snažili zo všetkých síl a výsledok je uspokojivý. Trpezlivejší divák sa nakoniec dočká predsa len aj chorálu od Kendžiho Kawaiho – pri záverečných titulkoch.

Ak nejdete do kina s prílišnými očakávaniami, americký hraný film Ghost in the Shell vás nakoniec môže príjemne prekvapiť. Keď už nič iné, Sandersov tohoročný film má jeden veľký pozitívny efekt: prepadne vás neovládateľné nutkanie pustiť si znova ten z roku 1995. A 2004. Prí­padne seriál.

A o to možno šlo.


Ghost in the Shell
Žáner: science fiction, cyberpunk
Réžia: Rupert Sanders
Scenár: Jamie Moss
Hudba: Clint Mansell, Lorne Balfe
Výroba: USA, 2017, 106 min.
Hrajú: Scarlett Johanssonová, Michael Pitt, Pilou Asbæk, Chin Han, Juliette Binoche, Takeši Kitano, Rila Fukušima a ďalší.


3. apríla
Alexandra Pavelková