Ramon Espejo je rozdrapený hulvát, ktorý nevie povedať vetu bez nadávky alebo bez slangu. Napriek tomu ho väčšina čitateľov asi poľutuje. Džungľou neprebádanej planéty totiž Ramona na organickom vodítku vedie obrovský mimozemšťan schopný mu kedykoľvek spôsobiť neľudskú bolesť. A spoločne kohosi prenasledujú.
Ako sa do tejto kaše dostal? Ramonovou prácou je hľadať na planéte São Paulo nerastné suroviny. Preto sa vydal do divočiny. A tiež chcel byť preč od ľudí. Nemá ich veľmi rád. Obzvlášť policajtov. Obzvlášť nie teraz, keď mu hrozí zatykač za vraždu istého muža, ktorého poznal len ako Európana.
Lenže mal smolu. Po odpálení niečoho, čo vyzeralo ako neškodná skalná stena, zistil, že ide o úkryt doteraz neznámej mimozemskej civilizácie. Nejakí mimozemšťania už síce na São Paule sú – volajú sa Enyánci a to oni ľudí na planétu dostali – toto však je zjavne niekto iný. A neveľmi priateľský. Ramon sa dá do zúfalého úteku, no mimozemšťania ho chytia. Vedomie nadobudne v zvláštnej kadi. Z nej ho vyzdvihnú a oboznámia s jeho úlohou – dostihnúť a zabiť človeka, ktorý o existencii tejto mimozemskej rasy tiež vie. Ako dozorcu mu pridelia mimozemšťana Manecka, ktorý je s Ramonom prepojený hadicou vychádzajúcou z Ramonovho krku – sahaelom. Takto sa to zomlelo. Alebo nie? Ramon sa totiž postupom času dozvie pár šokujúcich faktov vrhajúcich na udalosti nové svetlo. Aj na neho samého. Alebo možno najmä na neho samotného.
Jeho väzniteľ Maneck hovorí španielčinou, čo je Ramonov rodný jazyk. No vyjadruje sa kultivovane a absolútne presne. Ramon je však človek a k tomu nie príliš príkladný exemplár. Pri oboznamovaní mimozemšťana s ľudským spôsobom života dôjde k mnohým nedorozumeniam a zrážkam. Takýto potýčky medzi sterilne pôsobiacou rasou a nedokonalým človekom pre fanúšika sci-fi nie sú žiadnou novinkou. Ak už má odsledované nejaké tie rozhovory Spocka, Data a im podobných s ľudskými členmi posádky, vie, ako dopadne Ramonova snaha vysvetliť Maneckovi, čo je to vtip. Príbeh samotný nie je ničím prevratným pre nikoho, kto už videl či čítal o aspoň niekoľkých stretoch ľudstva s inou kultúrou a nútenej spolupráce ľudí s mimozemšťanmi. Ramon Manecka pochopiteľne spočiatku nenávidí a rozmýšľa ako ho zabiť a utiecť. Nie je ale vôbec prekvapivé, že s časom a každou spoločne prežitou nepríjemnosťou antipatie začínajú opadať. Maneck postupne prestáva hovoriť ako počítač, Ramon od neho tiež pochytí zopár výrazov a najmä začína chápať jeho motivácie.
Do úplnej predvídateľnosti však kniha neskĺzne. Dej sa stáva dosť pútavým na to, aby nútil čitateľa dychtivo prevracať stránky. Ponúka niekoľko možných rozuzlení, a ku ktorému napokon dospeje, zostáva záhadou. S novými zisteniami sa menia aj Ramonove priority a plány do budúcnosti. Ak vôbec nejaká bude. V džungli plnej dravých zvierat, najmä obávanej chupacabry, bez potravy a tepla, s nepredvídateľným, no očividne vraždyschopným mimozemšťanom a prenasledovaným zjavne drsným chlapíkom je jeho prežitie každú chvíľu na hrane.
Vlastne je tu ešte jedna viac-menej samozrejmá okolnosť – s každou ďalšou skúškou, ktorú Ramon podstúpi, sa stáva čoraz lepším človekom. Alebo aspoň sebauvedomenejším. Ukazuje sa tiež, že ani zďaleka nie je taký hlúpy, aký sa spočiatku zdal. A ani v minulosti vlastne nebol úplne zlý.
Trojica autorov plynulosť a čítavosť vôbec nenarúša, nie sú zreteľné preskoky v štýle. Dojem však kazí jedna logická chyba, na ktorej, žiaľ, toho stojí veľa: Ako je možné, že postava nespozná obraz samej seba zamlada? To nemala doma zrkadlo?
Zakončenie príbehu je dobré, nepôsobí ani naivne, ani depresívne. Ukazuje, že ani sebareflexia sama osebe zázraky nerobí, že vyjsť zo vžitých vzorcov a pohodlia je niekedy až príliš ťažké. Zaujímavo dvojzmyselne vyznieva aj Ramonova posledná replika, v ktorej sám seba nazve netvorom.
Kniha však vyvolala otázku: Prečo na spísanie tohto bolo treba troch autorov a – ako je možné dočítať sa v doslove – tridsať rokov času? Je to dobrý dobrodružný príbeh s prvkami filozofovania, to áno. No okolnosti jeho tvorby akosi nútia človeka čakať viac. Výsledok by bol uspokojivý u jedného autora (a rozumnej dobe tvorby), ale u trojice, navyše svetového formátu? Tento fakt núti nahliadať na knižku kritickejšie, hľadať, kde sa tá tímovosť uplatnila. Je to originalita, výber najlepších nápadov trojice? Nemyslím – originalita tejto knihy nikoho zbehlého v žánri asi z nôh nezrazí. Je to prepracovanosť prostredia, mimozemských rás? Nie – na účely príbehu síce prostredie bohato postačuje, ale ani tu sa neobjavuje nič mimoriadne plastické a prevratné. Príroda cudzej planéty je odbavená novými názvami rastlín a živočíchov a ich popis vznikol jednoducho kombináciou znakov odlišných pozemských druhov do nového tvora. Je to komplikovaná hrdinova psychika? Podľa doslovu áno, ale ani to sa nezdá. Je pochopiteľné, ak sa autori obávali, že príbeh povedú nejakým neuveriteľným smerom – na druhej strane, v Ramonovej situácii (a sahael je iba vrchol ľadovca toho, čo zažije) nie je možné sa v reáli ocitnúť. Ani v ničom podobnom. Preto by čitatelia zrejme boli ochotní prehltnúť pestrú škálu možností zakončenia, pokiaľ by boli dostatočne dobre spracované.
Bez ohľadu na počet autorov a závratne dlhý čas vzniku je však Hon na lovce uspokojivým čítaním s dostatočnou akciou, psychologizáciou a jedným zďaleka nie úplne kladným hlavným hrdinom.
Hon na lovce
Autori: George R.R. Martin, Gardner Dozois, Daniel Abraham
Žáner: sci-fi
Vydavateľstvo: Laser books
Počet strán: 352
Väzba: brožovaná
Rok vydania: 2014
Viac na stránke autorky.