Recenzia - Čarodejka: Druhá časť (film)

Druhá polovica rozprávania o zelenej čarodejnici je rovnako ako prvá o priateľstve, zrade a podvode. Lenže…

Vráťme sa do krajiny Oz, kde vládne mágia a najmä mocný čarodejník a jeho poskokovia. Pred niečo vyše rokom sme sa s touto krajinou rozlúčili vo chvíli, keď sa mladá, ale nesmierne talentovaná čarodejnica Elphaba (Cynthia Erivo) odmietla stať pravou rukou podvodníckeho panovníka, zatiaľ čo nečarodejnica Glinda Dobrá ostala, aby šíriace sa zlo aspoň trochu vyvážila. Elphaba je teraz vyvrheľ spoločnosti a na jej hlavu je vypísaná odmena.

Kým prvá časť sledovala pomerne lineárnu zápletku, ktorá sa prevažne točila okolo dvoch mladých študentiek a postupného odhaľovania najväčšieho tajomstva ríše, druhý film má niekoľko dejových línií a viac vrstiev. V prvom rade je tu Elphaba, ktorá vedie partizánsky boj za očistenie svojho mena a nastolenie spravodlivosti. Keďže jej protivníci majú k dispozícii omnoho viac palebnej sily a najmä kontrolujú mechanizmy štátu, právny systém a „médiá“, Elphabina snaha sa zdá byť vopred odsúdená na neúspech. Propaganda šírená z najvyšších miest obviňuje zelenú čarodejnicu z čohokoľvek zlého, čo sa v krajine udeje, a zblbnutý ľud s vybičovanými vášňami lynčuje jej podobizne. Glinda sa popri záležitostiach krajiny venuje aj záležitostiam srdca a najmä prípravám na vytúženú svadbu so statočným Fiyerom. Elbhabina sestra Nessa sa snaží poradiť si s novou úlohou vládkyne, a nezobrala to práve z najlepšieho konca. Zvieratá sú postavené mimo zákon, obvinené z nekalej činnosti a húfne sa sťahujú preč. Napriek okázalej kráse miest a malebnosti vidieka na krajinu potichu dopadá príkrov totality. Je označený nepriateľ, ktorého majú všetci nenávidieť, sú označené menejcenné národy a dôjde aj na zákaz pohybu.

Nápadná podobnosť s realitou robí z príbehu o krajine Oz o niečo hrozivejší film, než bola prvá časť, v ktorej išlo skôr o vykreslenie fungovania krajiny, vývoj hlavných postáv a odhalenie tajomstva. Nastáva tu ale problém s ukotvením rámca a cieľovou skupinou. Je to ešte rozprávka? Ak áno, komu je určená? Kulisy sú doslova rozprávkové. Aj postavy tak pôsobia. Kostýmy či uniformy tiež vyzerajú skôr ako vystrihnuté z farebného papiera, než ako naozajstný odev. No sú tu viac než naznačené príliš vážne témy, aby boli určené pre detského diváka. Samotná zápletka spôsobuje nepríjemný pocit, že to, čo sa tu odohráva, dobre poznáme. Zaujímavým aspektom je, že hoci vláda na jednej strane spája zlobu čarodejnice Západu s jej inakosťou reprezentovanou zelenou farbu, na druhej strane je zelená obľúbenou farbou vládnych ozbrojených síl a iných kľúčových zložiek. Ďalšou zmenou oproti jednotke je, že kým v prvom filme sme niektorým postavám držali palce, v druhej časti už toto nutkanie také silné nie je. Všetky postavy sú totiž nesympatické alebo aspoň morálne sivé. Aj Glinda, napriek svojmu epitetu „Dobrá“, hľadá skôr schodnejšiu cestu, aj keď nie je príliš etická. Test ľúbostného trojuholníka je na jej dobrotu priveľa. Samotná Elphaba (odhliadnuc od pár síce dobre myslených, ale uponáhľaných kúziel s negatívnymi dôsledkami) v súlade s pravidlami americkej trojaktovky vedome prekročí hranicu medzi dobrom a zlom, keď dospeje k záveru, že snaha byť dobrou jej priniesla iba nešťastie. Jediným statočným a nepodplatiteľným hrdinom zostáva Fiyero, no za preukázanie svojich morálnych kvalít ho čaká krutý trest. Podobnými spôsobmi film naštiepi aj zaužívané stereotypy korektnosti.

V neposlednom rade je pre pochopenie deja potrebná znalosť predlohy. Mená ako Čarodejnica západu alebo Čarodejnica východu sa tu totiž používajú ako keby mimochodom. Rovnako sa dejom iba mihne zbabelý lev Bojko. Samotná Dorotka je „vyobrazená“ len ako nie celkom zorientovaná otravná osôbka mimo záber. Zrod Plecháča a Hastroša je tu logický, ale ak nepoznáte knihu či pôvodný film, veľa vám tieto postavy nepovedia. Jediný Hastroš má v tomto filme dejotvornú funkciu. Nič z toho však príliš nevadí – dospelý divák má aspoň o čom premýšľať a detský snáď zoberie veci tak, ako sú mu ponúknuté.

Najväčším kameňom úrazu tohto filmu teda je, že ide o muzikál. Cynthia Erivo (Elphaba) preukázala svoj spevácky talent a vo filme ide vypľuť dušu, aby vydolovala zo svojich pesničiek nejaké emócie či lepkavý nápev. Samotná Ariana Grande (Glinda) pôsobí priam neskutočne. V útlom chrústikovi s predimenzovaným mejkapom a obalenom kilometrami ružovej látky a čipiek sa skrýva obrovský hlas, z ktorého by ste mali mať zimomriavky. Avšak z vody sa navariť plnohodnotný obed nedá. Piesne sú mdlé, bez nápadu, bez rytmu. Po záverečných titulkoch vám v pamäti neostane ani jedna, ktorú by ste si pohmkávali neskôr. Vizuálna stránka filmu je pôsobivá, ale ak v muzikáli prevláda vizuál nad hudbou, niekde sa stala chyba.

Výsledok je smutne nemastný a neslaný. Niekoľko vecí podnieti k zamysleniu, ale nie dosť, aby ste si ich udržali v hlave dlhšie. Možno záverečná katarzia kráčajúca v ústrety zapadajúcemu slnku prinesie úľavu nielen postavám, ale aj vnímavejšiemu divákovi. Ale z tejto ďalšej adaptácie obohratého príbehu aj tak zostáva pocit premárnenej priležitosti.

Hodnotenie: 60 %

Čarodejka Druhá časť (orig.: Wicked: For Good
Žáner: fantasy, muzikál
Výroba: USA, 2025, 137 min
Réžia: Jon M. Chu
Scenár: Winnie Holzman, Dana Fox
Kamera: Alice Brooks
Hudba: John Powell, Stephen Schwartz
Hrajú: Cynthia Erivo, Ariana Grande, Jeff Goldblum, Michelle Yeoh, Jonathan Bailey, Peter Dinklage, Ethan Slater a ďalší.