 |
Po postkatastrofickom románe Silo prichádza vydavateľstvo Ikar s ďalším scifíčkom, tentoraz klasickým, s názvom Marťan od spisovateľa Andyho Weira. Z tejto knihy vám prinášame prvú ukážku.
Anotácia
Pred šiestimi dňami sa astronaut Mark Watney stal jedným z prvých ľudí, ktorí pristáli na Marse.
Dnes nepochybuje, že bude prvý, kto na ňom aj zomrie.
Spočiatku úspešná misia na povrchu Marsu sa musí predčasne ukončiť pre piesočnú búrku, ktorá ohrozuje život posádky. Mark pri nej takmer zahynie, a keď sa preberie, nachádza sa v úplne novej životnej situácii. Ostal celkom sám na planéte, ktorá akoby sa ho zo všetkých síl pokúšala zabiť. Nemá ako oznámiť Zemi, že je nažive, a aj keby sa mu to podarilo, jeho zásoby ani zďaleka nepostačujú, aby prežil do príletu ďalšej kozmickej lode.
Na druhej strane aj tak asi nebude mať dosť času, aby zomrel hladom. Poškodené vybavenie, kruté marťanské prostredie a starý známy „ľudský faktor“ so svojimi prešľapmi a chybami ho môžu zabiť oveľa skôr.
Mark však nie je ochotný len tak to vzdať. Vďaka svojej vynaliezavosti, technickým schopnostiam a zarytému odhodlaniu vytrvalo bojuje s jednou neprekonateľnou prekážkou po druhej. Vystačí mu silná vôľa a hlboké znalosti na to, aby prekonal neprekonateľné?
Ukážka z knihy
MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 6
Som v riti.
Zhodnotil som všetky fakty a došiel k vedecky podloženému záveru.
V riti.
Na šiesty deň toho, čo mali byť dva najlepšie mesiace môjho života, sa všetko zmenilo na nočnú moru.
Ani neviem, kto bude čítať tieto riadky. Raz ich asi niekto nájde. Možno o sto rokov.
Len pre poriadok… nezomrel som na šiesty sol. Zvyšok posádky si zjavne myslí, že áno, a ja im to nevyčítam. Možno za mňa vyhlásia aj štátny smútok a na mojej stránke na Wikipédii sa bude písať: „Mark Watney je jediný človek, ktorý zomrel na Marse.“
Zrejme to aj bude pravda. Lebo tu určite zomriem. Akurát nie na šiesty sol, ako si zrejme všetci myslia.
Takže… Čím začať?
Program Ares. Ľudstvo sa dostane na Mars, prvý raz vyšleme ľudí na inú planétu, rozšírime horizonty, bla, bla, bla. Posádka misie Ares 1 urobila, čo sa od nej chcelo, a vrátila sa na Zem ako partia hrdinov. Čakali ju slávnostné prehliadky, sláva a obdiv celého sveta.
Ares 2 urobil to isté na inom mieste na Marse. Po návrate členom posádky rázne podali ruku a ponúkli čerstvo uvarenú kávu.
Ares 3. Moja misia. Teda, nie celkom moja. Velila jej komandérka Lewisová. Ja som bol iba členom posádky. Vlastne som bol mal najnižšiu hodnosť zo všetkých. Mohol som sa stať veliteľom iba v prípade, že by tu okrem mňa neostal nik iný.
A viete čo? Som veliteľ.
Ktovie, či tento denník nájdu skôr, ako zvyšok posádky zomrie na starobu. Predpokladám, že sa v poriadku dostane naspäť na Zem. Vážení, ak to čítate: Nie je to vaša vina. Urobili ste, čo ste museli. Na vašom mieste by som nekonal inak. Nevyčítam vám to a som rád, že ste prežili.
–
Asi by som mal vysvetliť fungovanie misií na Marse aj pre laikov, ktorí sa môžu dostať k mojim záznamom. Na orbitálnu dráhu Zeme sme vyleteli klasicky, bežnou loďou, ktorá nás dopravila na Hermes. Práve ním sa misie Ares prepravujú medzi Zemou a Marsom. Je parádne veľký a NASA doň vrazila strašne veľa peňazí.
Keď sme sa dostali na Hermes, štyri ďalšie nepilotované misie nám priviezli palivo a zásoby na cestu. Len čo bolo všetko pripravené, vyrazili sme na Mars. Nie však veľmi rýchlo. Dni ťažkých chemických palív a lety priamo na planétu.
Hermes poháňajú iónové motory. Vystreľujú zo zadnej časti lode argón tak rýchlo, že vďaka nim troška akceleruje. Vtip je v tom, že na takúto reakciu netreba veľa paliva, takže trocha argónu (a nukleárny reaktor, ktorý to celé napája) nám umožní akcelerovať počas celej cesty, Neverili by ste, akú rýchlosť môžete dosiahnuť s troškou akcelerácie a dostatočne dlhým časom.
Mohol by som vás oblažovať historkami o tom, ako fantasticky sme sa mali počas letu, ale neurobím to. Nemám chuť si to práve teraz pripomínať. Takže si musíte vystačiť so zistením, že sme sa o 124 dní neskôr dostali k Marsu bez toho, aby sme sa navzájom povraždili.
Odtiaľ sme cestovali v MPM (Marťanskom pristávacom module). Je to v podstate veľká plechovka s pomocnými raketami a padákmi. Jej jedinou úlohou je dostať šesť ľudí z obežnej dráhy na povrch Marsu tak, aby ich to nezabilo.
To nás privádza k veľkému triku výskumu Marsu: Všetko tam musíte mať vopred.
Vybavenie na povrchové operácie tam dopravilo celkom štrnásť nepilotovaných misií. Snažili sa to nahádzať do tej istej oblasti a vyšlo im to nadmieru slušne. Výbava nie je ani zďaleka taká krehká ako ľudia, takže môže dopadnúť na povrch relatívne tvrdo. Potom však zase dosť poskakuje.
Prirodzene, nás na Mars vyslali až po tom, čo mali potvrdené, že všetky zásoby dorazili na miesto určenia a schránky sa neporušili. Ak zarátate aj zásobovacie lety, misia na Mars trvá od začiatku do konca asi tri roky. Zásoby pre Ares 3 vlastne leteli už v čase, keď sa posádka Aresa 2 vracala domov.
Najdôležitejším vybavením je, samozrejme, MOM – Marťanský odletový modul. Umožňuje nám dostať sa naspäť na Hermes po tom, čo dokončíme operácie na povrchu. MOM pristáva opatrne (na rozdiel od zásob, ktoré poskakujú ako balóny). Neprestajne musí byť v spojení s Houstonom, a keby s ním boli nejaké problémy, minuli by sme planétu a vrátili sa domov bez toho, aby sme sa čo i len dotkli povrchu.
MOM je parádna vecička. Ukázalo sa, že vďaka šikovným reakciám s miestnou atmosférou sa dá z každého kilogramu vodíka zo Zeme urobiť na Marse trinásť kilogramov paliva. Ide to však hrozne pomaly. Natankovať plnú nádrž trvá dvadsaťštyri mesiacov. Preto ho tam poslali dávno pred nami.
Viete si predstaviť moje sklamanie, keď som videl, že MOM je preč.
–
Hlúpa zhoda náhod spôsobila, že som takmer zomrel, a ešte hlúpejšia, že som prežil.
Misia je nastavená tak, aby zvládala piesočné búrky s rýchlosťou až 150 km/h. Houston teda celkom pochopiteľne znervóznel, keď na nás udrel vietor so silou 175 km/h. Všetci sme si natiahli skafandre a chúlili sa v strede nášho obydlia – pôvodne nazývaného habitát, nik mu však nehovorí inak ako hab – pre prípad, že by stratilo tlak. Nakoniec však problém nebol s habom.
MOM je vesmírna loď. Má kopu chúlostivých súčiastok. Búrky do istej miery zvláda, ale prívalom piesku neodolá naveky. Keď víchor ani po hodine neustal, NASA dala pokyn na predčasné ukončenie misie. Nik nechcel skončiť dvojmesačný pobyt už po šiestich dňoch, ale keby MOM ešte chvíľu takto trpel, mohli sme tam ostať bez možnosti návratu.
Museli sme vyjsť do búrky a pešo prejsť od habu k odletovému modulu. Bolo to riskantné, ale čo sme mali robiť?
Okrem mňa to všetci zvládli.
Naša hlavná satelitná anténa prenášajúca signál z habu na Hermes zaúčinkovala ako padák. Vietor ju odtrhol od ukotvenia a odniesol. Cestou ešte stihla naraziť do sústavy príjmových antén. Jedna z týchto dlhých tenkých tyčí odletela rovno na mňa. Cez skafander preletela ako guľka cez maslo, a keď mi natrhla bok, spôsobila mi najhoršiu bolesť v živote. Nejasne si spomínam, ako mi vyrazilo dych (za daných okolností skôr vytrhlo) a ako mi v ušiach bolestne zaľahlo od straty tlaku v skafandri.
Posledné, čo si pamätám, je, ako sa ma Johanssenová zúfalo snaží zachytiť.
–
Prebral ma kyslíkový poplach skafandra – vytrvalé otravné pípanie, ktoré ma nakoniec vytiahlo z hlbokého spánku a z ešte hlbšej túžby, aby som už, kurva, zomrel.
Búrka medzičasom prešla. Ležal som doluznačky a takmer celého ma zasypal piesok.
Anténa mala dosť sily, aby mi prebodla skafander aj bok, no zastavila sa o panvu. Preto som mal v skafandri iba jednu dieru (a druhú v sebe, pravdaže).
Odhodilo ma to dosť ďaleko. Ležal som pod strmým svahom. To, ako som skončil na bruchu, zatlačilo anténu do extrémne tupého uhla, takže skafander sa okolo diery veľmi napol. Svojím spôsobom ho to trocha uzavrelo.
Z rany sa mi valila krv. V momente, keď ju vtiahlo do diery, sa z nej pri nízkom tlaku a vysokom prúdení okamžite vyparila voda, takže ostala iba hustá zrazenina. Po chvíli zapchala dieru natoľko, že to už skafander ako-tak zvládal.
Musím uznať, že svoju prácu odviedol na výbornú. Len čo zaregistroval pokles tlaku, neprestajne sa napĺňal vzduchom z dusíkovej fľaše, aby ho vyrovnal. Keď sa únik takmer zastavil, stačilo pridávať vzduch iba po malých dávkach, tak ako presakoval von.
Po chvíli sa vyčerpali pohlcovače CO2 (oxidu uhličitého). To je vlastne hlavné obmedzenie systémov na udržanie dýchateľnej atmosféry. Nie objem kyslíka, ktorý môžete dodať, ale objem CO2, ktorý dokážete odobrať. V habe mám oxygenátor – rozmerný prístroj, ktorý rozkladá CO2 a získava z neho opäť kyslík. Skafandre však musia byť také, aby ich človek uniesol, a tak sa používajú jednorazové filtre na chemickú absorpciu. Spal som dosť dlho na to, aby tie moje stratili všetku absorpčnú kapacitu.
Skafander aj tento problém zaregistroval a prešiel do režimu, ktorému technici hovoria „púšťanie žilou“. Keď už nemal ako odoberať zo vzduchu CO2, začal úmyselne vypúšťať vzduch do marťanskej atmosféry a dopĺňať ho dusíkom. Spolu s nedostatočne zacelenou dierou to znamenalo, že mu rýchlo došiel dusík. Už mu ostala iba fľaša s kyslíkom.
No a tak urobil jediné, čo mohol, aby ma udržal pri živote: začal vnútornú atmosféru dopĺňať čistým kyslíkom. Teraz mi hrozila smrteľná otrava kyslíkom, ktorý v nadmernej koncentrácii dokáže spáliť nervový systém, pľúca a oči. Ironická smrť pre človeka v deravom skafandri: mal priveľa kyslíka.
Pri každom z týchto krokov pípali, jačali a pískali alarmy, ale prebudil ma až ten, čo označoval privysokú koncentráciu kyslíka.
–
Je až neuveriteľné, koľko tréningu musí človek absolvovať pred takou vesmírnou misiou. Iba núdzové postupy pri poškodení skafandra som na Zemi nacvičoval celý týždeň. Vďaka tomu som teraz vedel, čo robiť.
Opatrne som si siahol zboku na helmu a zložil z nej súpravu na lepenie dier. Je to v podstate iba lievik s ventilom na užšom konci a s akousi nepredstaviteľne lepkavou živicou na širšom. Oprava spočíva v tom, že necháte ventil otvorený a širší koniec prilepíte na dieru. Kým živica tvrdne, vzduch uniká cez ventil a neodtrháva záplatu. Potom ventil zavriete a skafander je zase vzduchotesný.
Najťažšie bolo zbaviť sa antény. Čo najrýchlejšie som ju vytiahol, no aj tak som takmer omdlel od prudkého poklesu tlaku v skafandri a šialenej bolesti v boku.
Pricapil som záplatu na dieru a zavrel ventil. Držala. Skafander nahradil chýbajúci vzduch ďalším kyslíkom. Displej na ruke ukazoval, že ho je tam až 85 percent. Na porovnanie, atmosféra Zeme ho má 21 percent. Mohol som to prežiť, ale nesmel som v ňom ostať veľmi dlho.
Štveral som sa hore svahom k habu. Keď som sa dostal na vrchol, uvidel som jednu dobrú a jednu zlú novinku: Hab ostal nepoškodený (Hurá!) a MOM bol preč (Ajaj!).
V tej chvíli som pochopil, že som v háji. Nechcel som však zomrieť len tak na povrchu. Dovliekol som sa k habu a s námahou som vliezol do vzduchového uzáveru. Len čo sa vyrovnal tlak, zhodil som si helmu.
V habe som sa vyvliekol aj zo skafandra a prvý raz som sa mohol poriadne pozrieť na zranenie. Potrebovalo pár stehov. Našťastie, všetci sme prešli základným zdravotníckym výcvikom a hab mal vynikajúce medicínske zásoby. Rýchla injekcia lokálneho anestetika, zvlhčiť ranu, deväť štichov a je to. Pár týždňov musím užívať anestetiká, ale inak som v poriadku.
Vedel som, že je to beznádejné, ale aj tak som sa pokúsil nahodiť komunikačnú sústavu. Samozrejme, nechytila žiadny signál. Primárna satelitná anténa odletela, spomínate? Príjmové antény strhla so sebou. Hab mal sekundárne aj terciárne komunikačné systémy, tie však slúžili iba na prenos signálu do odletového modulu, ktorý ho svojimi oveľa výkonnejšími vysielačmi prenášal na Hermes. Problém bol v tom, že to funguje, iba ak tam MOM ešte stále je.
Nemal som sa s Hermesom ako spojiť. Mohol som niekde nájsť odfúknutú anténu, no kým by som ju aspoň provizórne spojazdnil, uplynuli by celé týždne, a to je priveľa. V prípade predčasného ukončenia misie Hermes opúšťa obežnú dráhu do dvadsiatich štyroch hodín. Vďaka dynamike obežnej dráhy bola spiatočná cesta o to kratšia a bezpečnejšia, čím skôr ste na ňu vyrazili, tak načo čakať?
Pri kontrole skafandra som zistil, že anténa prebodla aj monitor telesných funkcií. Keď sme mimo uzavretých priestorov, naše skafandre navzájom komunikujú, aby sme videli, ako na tom sú všetci ostatní. Posádka teda videla, ako mi tlak v skafandri klesá takmer na nulu a hneď nato miznú aj životné funkcie. Pridajte k tomu pohľad na to, ako uprostred piesočnej búrky padám dolu kopcom s kopijou v boku… jasné. Myslia si, že som mŕtvy. Ako by si mohli myslieť niečo iné?
Možno prebehla aj krátka diskusia o možnosti zachrániť aspoň moje telo, ale v tomto smere sú predpisy nekompromisné. V prípade, že člen posádky na Marse zomrie, tak tam aj ostane. MOM má potom pri odlete o niečo menšiu záťaž, čo znamená viac paliva na odstraňovanie prípadných odchýlok od dráhy. Nemá význam vzdať sa ho len zo sentimentality.
–
Takže toto je moja momentálna situácia. Uviazol som na Marse. Nemám sa ako spojiť s Hermesom ani so Zemou. Všetci si myslia, že som mŕtvy. Nachádzam sa v habe projektovanom na životnosť tridsaťjeden dní.
Ak zlyhá oxygenátor, zadusím sa. Ak sa pokazí recyklovanie vody, zomriem od smädu. Ak praskne stena habu, jednoducho explodujem. Ak sa nič z toho nestane, nakoniec mi dôjde jedlo a zomriem od hladu.
Takže áno. Som v riti.
Kniha vychádza v polovici augusta.
Marťan
Autor: Andy Weir
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2014
Počet strán: 408
ISBN 978–80–551–3880–0