Ohnivé pero Q1 2011: Prvá noc vládcu

Vedma ponorila zaťatú päsť do neveľkej hlinenej misky. Kľačala. Neforemný odev drsne obopínal jej boky a zlepená, blatom a slamou pretkaná hriva jej padala do tváre. Z jej zvyčajnej krásy nebolo vidno vôbec nič.

Zista mal nutkanie odhaliť aspoň kúsok jej obličaja, jej oči. Zrkadlí sa v nich už jeho budúcnosť?

Po otcovej smrti sa mnoho vecí skomplikovalo. Jeho odporcovia boli deň čo deň drzejší a prívrženci sa nemali čoho chytiť. Pretože im nič nedal. Bol iba niekým kto práve sedí na tróne.

Dosiahol dospelosť nedávno. Jeho telo sa s ňou už stihlo stotožniť, bol vysoký a mocný. Mal ostré črty bojovníka a sekerou vládol ako nikto iný. Srdce i rozum ešte túto zmenu nepobrali. Chýbala mu istota. Ľud mu dôveroval, zatiaľ. Ale žiadna trpezlivosť netrvá večne. Nepokoj sa šíril pod stanmi jeho dediny, možno i vzbura, zrada. A vražda.

Ohrajma pre neho znamenala nádej. Čo povie vedma vždy plodí rešpekt. Na to vedmy slúžia. Na to sú určené. Trocha poslušnosti a pokory, hoci aj vynútenej, by mu teraz bola na dobrej pomoci. Keby sa ho tí, čo mu zahubili otca báli, nemusel by sa báť on sám. Vedmina moc bola neobmedzená. Mohla mu všetko dať, alebo všetko vziať. Napätý očakával verdikt.

Červenovlasá bylinkárka, čarodejnica i prorok v jednej osobe k nemu otrčila ruku. Po šmykľavej koži umazanej hrubou vrstvou hustej zrazenej krvi sa šmýkali veľké biele chuchvalce. Zemská príťažlivosťou ich ťahala dolu, padali na udupanú dlážku. Šťava poznania, z ktorej vedela čítať.

Pomedzi roztiahnuté prsty a mnohé ufúľané kučery zaznelo chrapľavé a unavené: „Málo.“

Nepokojne sa zamrvil na svojom trónnom kresle a tuhšie zovrel v prstoch rukovať obradného meča. Takáto veštba nebola dobrá. Nič neznamenala.

„Málo!“, skonštatoval. Nezodvihol hlas do otázky, zaťal slovo medzi všetkých prítomných ako sekeru. Alebo sa ho budú báť, alebo bude jeho život krátky a úbohý. Chcel vládnuť, nie padnúť.

Ohrajma mala byť nástrojom, ktorý mu pomôže. Ale teraz to vyzeralo, že je len ďalšou ranou pod pás.

„Málo,“ potvrdila mu znova.

Zbraň Zistovi oťažela v rukách. Preložil si ju cez stehná a mimovoľne sa prikrčil. Jeho hrdo vypnuté plecia stratili pýchu. Ohli sa pod váhou hrudného panciera, ktorý doteraz na sebe ani nevnímal. Plášť z najlepšej srsti mladých jakov prevesený cez operadlo jeho trónu rozvial závan vetra. Vzpínal a vzdúval sa okolo neho ako kutňa jeho najčernejšej smrti.

Ohrajma sa priplazila k jeho nohám. Misku držala v oboch dlaniach. Jej črty vyžarovali viac ako len zármutok, bolo v nich trocha sklamania a veľa nádeje. Svojimi sivými očami sa vpíjala do jeho. Boli zakalené, skoro slepé.

„Daj mi viac,“ zaprosila.

Strčila mu pod nos svoju nádobu. Biele hrudky sa v nej topili v hustnúcej tekutine ako tvaroh v odstátom červenom víne. Smrdela smrťou.

„Huh?!!“ Pochybovačne stiahol obočie. Stále dúfal v zázrak.

„Daj mi viac, môj pane.“ Ohrajma stratila trpezlivosť. Hodila misku o stenu stanu, spadla na tvrdú zem a rozbila sa na tisíc márnych kúskov. „Chcem vedieť aký bude tvoj osud!“

Dať jej viac znamenalo iba jedno. Ďalšiu popravu.

Krv a smrť vídal Zista od detstva, bol na ňu zvyknutý. Patrila k životu. Poprava nebola len smrť. Krčnú tepnu nepriateľa poviazaného ako lapené jelenča otvorili krivákom. Každú kvapku jeho krvi zachytili do mecha z kozej kože. Nakoniec z bezvládnej lebky veľkým kamenným kladivom vymlátili mozog. Boli to jatky.

Zraky mnohých kniežat zrozpačiteli. Jeho verní skrývali strach. Ak padne on, padnú s ním. Potreboval ukončiť nástupnícky čas a právoplatne zaujať miesto panovníka. Ale konečné slovo musí povedať ona, Ohrajma.

Krčila sa mu pri nohách, zúbožená a trasúca sa. Pravidlá, ktorými sa udržiavala vo vešteckom tranze niesli so sebou následky. Spôsobili, že z obdivovanej krásavice blúdiacej po dedine zvodným krokom sa stal len špinavý, trasúci sa uzlíček.

Musí nájsť spôsob ako ukončiť jej i svoje trápenie. Najlepšie ešte dnes!

„Priveďte ďalšieho!“ prikázal.

Ohrajmu tým nepotešil. Schovala si tvár. Pološialená a polomŕtva, skrútená do klbka pri jeho nohách sa odmietala dívať na svet. Spočinul na nej láskavým pohľadom.

Do stanu priniesli mocného chlapa. Bol zo susedného znepriateleného kmeňa. V honbe za dobrodružstvom zabil ktoréhosi z jeho pastierov. Obral ho o zbrane i ozdoby, ale nestačil už ujsť. Jeho oči divoko lietali po prítomných. Ústa mal zapchaté a nemohol sa ani pohnúť, celý omotaný povrazmi.

S dýkou v ruke sa k nemu pohotovo šinul Divael. Rád sa nechával nazývať kráľom zabijakov. Zbabelec! Skôr by ho mali volať kráľom katov. Aj mnohé iné tituly si zaslúžil. Vzor pochlebovačov. Vychovávateľ odbojníkov. A určite i podnecovateľ zrady. Vždy v strehu nepremeškať príležitosť.

Na tvári mu ihral škodoradostný úsmev. Zase žiadna kladná veštba, mohol pokračovať v zákernom rozklade. Zista dostal chuť mu ten úškľabok z tváre vytĺcť spolu so zubami. Ale to predsa nemusí urobiť vlastnoručne.

„Počkaj!“ zarazil Divaelov krivák len milimeter nad tepnou obete. Spoza opasku vytiahol vlastný nôž. Porušoval všetky známe pravidlá, ktorými sa mal riadiť. Ale bolo mu to jedno, už sa rozhodol.

Kľakol si k odsúdencovi. „Vieš, že si už mŕtvy,“ oslovil ho.

Chlap chvíľu hľadal sám seba, stratený v agónii. Nechal mu trochu času, dovolil mu premýšľať. Keď videl, že sa našiel a chápe, vybral mu z úst handru a rozrezal mu putá.

„Zaslúž si svoju smrť!“ Strčil mu do ruky vyrezávanú kostenú rukoväť.

Bez váhania sa otočil vstávajúcemu chrbtom a Divaelovi udelil povolenie: „Môžeš ho zabiť, Divael. Je len tvoj.“

Stan sa rozhučal vravou. Zistovi po chrbte prebehli zimomriavky. Ale nikto nenapadol jeho konanie. Bojovníci sa len rozostúpili do polkruhu. Videl ako niektorí z nich chytajú do rúk meče a sekery, ak by ho bolo treba ochrániť. Zbytočne.

Nebál sa. Hoci bol neozbrojený. Pretože hnev toho, kto teraz držal v ruke jeho nôž nebol smerovaný voči nemu. Pokojne prešiel nazad ku svojmu trónu a posadil sa. Meč zapichol špičkou medzi svoje chodidlá, oprel sa o červenými kameňmi zdobený kov a čakal na začiatok bitky.

Cudzí chlap bol v strehu, pripravený na všetko čakal prvý úder. Divael bol vydesený. Teraz jeho oči behali z miesta na miesto, z tváre na tvár. Zista s potešením privítal, že vo väčšine z nich niet pochopenia pre jeho zúfalú prosbu o záchranu.

Na čižme ucítil dotyk. Ohrajma sa mu líškavo otrela o holeň. Bolo to ako závan starých dobrých čias. Už bolo načase aby sa do jeho života vrátilo potešenie. A tento súboj ľahko môže byť prvým z nich.

Divael vyrazil dopredu bez premýšľania. Nikdy nebol veľký stratég. V boji bežne používal dve osvedčené taktiky: zavčasu sa vypariť a útočiť od chrbta. Keď sa ich musel vzdať bol ako rozkotúľaná guľa. Valil sa dopredu a dúfal, že prerazí. Cudzinec bol oslabený spútaním, so šťastím mu zasadil pár úderov. Rozťal mu peru a skoro vyrazil oko. Zdalo sa, že je po všetkom. Odrazu sa ale zlomil v páse a zrútil sa na zem. Popravca bol popravený jediným dobre miereným zapichnutím dlhého ostria.

Odsúdenec vstal. Opakom ruky si otrel krvácajúcu ranu a čepeľ noža zase o svoje nohavice. Pokľakol pred trónom aby vrátil požičanú dýku. Zista ju prijal, zastrčil si ju do puzdra na opasku. Potom vstal a jediným švihom meča odsekol chlapovi hlavu.

Ohrajma nemala poruke žiadnu misku. Nastavila dlane a do nich chytala prýštiacu krv. Vyliala ju na bielu kašu vnútri rozpolenej lebky, ktorú pre ňu rozpučil neďaleko pripraveným ťažkým mlatom. Všetko spolu dobre zamiešala. Bolo to odporné.

Ale bolo to naposledy. Stál nad ňou so vztýčenou hlavou.

„Si náš vládca, Zista,“ prehovorila k nemu na počudovanie pevným hlasom. „Na dlhé roky. Ako tvoje deti a deti tvojich detí,“ doplnila presvedčivo. Ruky zamazané krvou a kúskami mozgu držala pred sebou roztvorené, hovorili k nej a a ona hovorila ku všetkým. Veštba bola na svete. Dobrá veštba. Koniec starostí.

„Dnes v noci ťa chcem mať pri sebe, Ohrajma,“ prikázal jej. Nebol prísny iba rozhodný.

Ona poslušne klopila hlavu, jeho ponížená služobníčka. Stále vyzerala rovnako zanedbane a utrápene. Ak bude taká unavená a zničená aj keď sa umyje, možno bude veľkorysý a dovolí jej spať.

Ukazovákom jej zodvihol briadku aby sa s ňom mohol rozlúčiť s úsmevom. Jej oči ho prekvapili. Boli jasné, roztopašné. Nenašiel v nich viac ani stopy po útrpnej hmle, vyčerpaní či bláznovstve. Horel v nich blčiaci plameň.

Nie, dnes v noci sa určite nevyspí.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

11. apríla 2011
Secentity