 |
Tvár sa rozpleštila na čerstvo umytom prednom skle práve vo chvíli, keď sa chystal vystúpiť. Vyplašene sa obzrel okolo seba, no tých pár ľudí, čo bolo na ulici, rýchlo prešlo na druhú stranu. Hoci mu logika hovorila, že auto je hermeticky uzavreté, jeho prsty mimovoľne začali šmátrať po maske. Vtedy sa ozval spásonosný hvizd. Pred jeho auto sa zniesla zdravotnícka helikoptéra. Muži v kuklách naložili nehybné telo do kontajnera a chystali sa nastúpiť.
Hádam len nechcú len tak odísť, zabublal v Javorníkovi spravodlivý hnev. „Hej, ty tam!“ zakričal. Keď si uvedomil, že ho nie je počuť, zhrabol z palubnej dosky svoju poisťovaciu kartu a zabúchal ňou na sklo.
Jeden zo zdravotníkov sa obzrel. Natiahol krk, aby dovidel na Javorníkov kód, rezignovane mykol plecami a stlačil spúšť dezinfektoru. Kým sa hmla rozptýlila, helikoptéra bola preč. Chodci sa zasa ponáhľali svojou cestou, akoby sa nič nestalo. Javorník ešte chvíľu počkal, pre istotu zatiahol auto o tri metre ďalej a vystúpil. Pár krokov k domu prešiel pešo.
„Pán Javorník?“
Oko kamery sa nezúčastnene zameralo na jeho tvár. Prikývol.
„Zdvihnite, prosím, pravú ruku.“
Urobil tak a po dlani mu preliezol pásik svetla. Skoro okamžite zabzučal automatický vrátnik. Javorník vstúpil.
Klap. Miestnosť bola malá, hádam tri krát tri metre. Holá, betónová dlážka. Z množstva prístrojov, umiestnených na strope, blikalo slabé svetlo. Javorník si nervózne poopravil vrecúško pod pazuchou a sám so sebou sa stavil, ktoré z tých vecí hore sú kamery.
„Postavte sa do žltého kruhu. Vrecko položte na zem vedľa seba. Žiadne prudké pohyby, prosím.“
Uvedomoval si vážnosť situácie, ale bol taký rozrušený, že sa celý roztriasol. Výsledkom bolo, že vrecúško žuchlo na dlážku, čo v prázdnej miestnosti zaznelo ako výstrel z dela. Javorníkovi sa zastavilo srdce.
„Pokojne. Stojte a nehýbte sa.“
Trhane si vydýchol. Čosi cvaklo, snímače začali pracovať. Keď sa červená svetelná obruč rozbehla po jeho tele, automaticky zavrel oči. Všetky tie prípravy ho znervózňovali. Presvecovali ho, ohmatávali a ovoniavali všelijakými prístrojmi, v ktorých sa nevyznal. Vyvolávali v ňom pocit viny a obavy, že predsa len niečo nájdu, hoci samozrejme nemá žiadnu bombu ani pištoľ, nie je predsa blázon. Ráno si dokonca prevrátil vrecká, aby mu niekde náhodou nezostala ani odrobinka kokalisu.
„V poriadku,“ oznámil hlas a Javorník otvoril oči. „Pomaly vysypte obsah vrecka na podlahu.“
Teraz sa mu ruky už tak netriasli. Keď prístroje na balíčkoch neobjavili nič podozrivé, nahádzal ich späť a vystrel sa, aby mohol pokročiť ďalej. Zrazu sa zo stien vyrinuli kúdoly modrého plynu. Javorník sa rozkašľal a v panike sa rozbehol k vchodovým dverám.
„Bežná dezinfekcia“, zastavil ho hlas. „Potrvá len pár sekúnd. Dýchajte pokojne.“
Zahanbil sa. Veď sa to snažia robiť čo najlepšie. A keď sa to tak zoberie, všetko je to vzrušujúce. Zasyčanie ventilačného zariadenia potvrdilo jeho názor. Na protiľahlej stene sa otvorili pancierové dvere a Javorník vošiel dnu.
„Vitajte, pane. Posaďte sa, prosím.“
Izba bola zariadená so zaujímavým vkusom. Troje francúzskych dverí decentne dopĺňali starodávne tapisérie. Tlmené svietidlá v tvaroch Kvetinovej éry, nábytok v jemných tónoch modrej a ružovej, na vyrezávanom stolíku pod oknom čínska váza s pravými gladiolami. Nízky, vychudnutý mužík s tvárou posiatou fľakmi akoby sem ani nepatril a Javorníkovi sa znepáčil na prvý pohľad. Ani ten vyšší muž nevyzeral o nič lepšie, ale aspoň nebudil v človeku dojem, že skolabuje skôr, ako povie „au“. Štyri superproteínmi nabúchané gorily, strategicky rozmiestnené v miestnosti, dodávali Javorníkovi, ktovie prečo, pocit bezpečnosti. Usadil sa do kresla.
„Naši chlapci sú nutným zlom,“ ten nižší si zle vysvetlil jeho pohľad. „Boli tu už kadejaké pokusy, nemôžeme si dovoliť riskovať.“
„Viem si predstaviť,“ povedal Javorník a po prvýkrát odvtedy, ako sem vstúpil, sa mu vrátil obvyklý pocit nadradenosti. Položil vrecko s peniazmi na stôl a so suverénnym pokojom dovolil gorilám, aby ho prehľadali. Napokon, mali natiahnuté chirurgické rukavice.
Vyšší spokojne kývol hlavou. Parochňa sa mu mierne skĺzla na bok a odhalila zjazvenú holú lebku s niekoľkými čerstvými, nezaschnutými pľuzgiermi. S ospravedlňujúcim úsmevom si posunul vlasy na miesto.
„Vidím, že ste skutočne zodpovedný muž, pán Javorník. Nikdy nerobíte problémy však? Mimochodom, volajte ma Čibo. A tuto môjmu partnerovi hovoria Frakes.“
Frakes ukázal tridsaťdva oslnivobielych syntetických zubov. „Posledná procedúra, pane. Mohli by ste si vyhrnúť rukáv? Chlapci, je to okej,“ zamrkal a štyria telesní strážcovia zmizli za francúzskymi dverami.
„Rukáv?“
„Bežné opatrenie. Vo vašom záujme, všakáno, musíme si overiť, či spĺňate zdravotné predpoklady. Nemáte sa čoho báť. Je tu k dispozícii kompletné zariadenie, testy potrvajú iba hodinu.“
Javorník zvedavo odhrnul jeden z gobelínov. Potom sa znova posadil. „Hm, naozaj ste dobre vybavení,“ prehodil a odhalil si predlaktie. Trochu nedôvery však v ňom predsa zostalo, a preto s obavami pozoroval Čiba dezinfikujúceho podtlakovú pištoľ.
Muž v parochni však určite nerobil túto procedúru prvýkrát. Jeho štíhle prsty, na ktorých sa fľaky spôsobené CI6 dali rozoznať aj cez rukavice, sa Javorníka takmer ani nedotkli.
„Cellular infection 2006 nie je chytľavá, pane. Preto vyšetrenia robím ja. Frakesovi ľudia nedôverujú, hoci AIDSA je prenosná iba telesnými tekutinami.“
„Viem.“ Javorník nemal rád, keď ho považovali za blbca. „Predvlani som prekonal trinukleózu,“ pocítil túžbu priznať sa, zatiaľ čo sa Čibo láskyplne pohrával s jeho krvou v skúmavkách. „Ale už rok mám negatívne testy.“
„Pes?“ zaujímal sa Frakes.
„Nie. Piraňa. Dal som ju utratiť.“
„Už aj ryby?“ Frakes by sa bol spýtal aj viac, ale Čibo si strhol rukavice, vhodil ich do nihilizátora a so spokojným úsmevom sa usadil na pohovku.
„Hotovo,“ ohlásil. „Máme pol hodiny času. Verím, že všetko dobre dopadne. Nalejem vám zatiaľ niečo, pán Javorník?“
„Koňak,“ prisvedčil Javorník automaticky. Privoňal k hnedastej tekutine v poháriku a to mu pripomenulo, prečo sem vlastne prišiel. Telom mu prebehol záchvev vzrušenia.
„Tvrdíte, že je to absolútne bezpečné.“
Čibo sa záhadne uškrnul. „Nemali sme žiadny prípad, aby sa niekto sťažoval.“
„Ale aj tak, jeden a pol milióna, nie je to veľa za jednu hodinku?“
„Pán Javorník,“ naklonil sa Čibo bližšie, čo v Javorníkovi vyvolalo podvedomý reflex a na chvíľu zatajil dych. „Kto vám môže ponúknuť to, čo my? Máme vysoké náklady, všetka tá technika, ochranka, úplatky, a ani naše vlastné liečenie nie je zadarmo.“
Javorníka heglo. „Keď sme už pritom, dúfam, že vy dvaja nie…“
Takmer naraz zašermovali rukami. „Kdeže, pane, v žiadnom prípade. Nezničili by sme predsa jediný zdroj našich príjmov. Pre nás je Angelika absolútne neprístupná.“
„Angelika,“ pomaly vyslovil Javorník a cítil, ako mu zvuk toho slova rozochvieva všetky svaly.
„Veru,“ zablýskal Frakes zubami. „My si to nemôžeme dovoliť, pane. Sme iba sprostredkovatelia.“
„Chápem. Budú tam aj tí… telesní strážcovia?“
„Samozrejme. Neznepokojujte sa, nebudú vám vadiť. Máme k vám plnú dôveru, pane, ale je príliš vzácna, aby sme mohli riskovať. Nie sú to ani dva mesiace, ako sa k nám votrel jeden terorista a takmer sme o ňu prišli.“
„Ale nič sa jej nestalo?“ naježil sa Javorník.
Čibo rýchlo pokrútil hlavou. Keď si znova nasadil parochňu, dolial Javorníkovi pohár. „Naši chlapci sú decentní, ale rýchli. Majú výcvik ešte zo Železných légií. Neverili by ste, čo dokážu. Raz nás tri hodiny obliehala armáda jedného softvérového šejka. Starý sviniar, zmyslel si, že chce mať zdravých potomkov. Samozrejme, mŕtvoly sa odpratali a všetko sa ututlalo. Polícia je dobrá vec, pokiaľ sú úplatky dosť vysoké.“
Javorník nadvihol obočie. O tomto aspekte veci ešte nerozmýšľal.
„Aj tak to nemôže trvať večne,“ skočil Frakes do jeho úvah. „Keď Angelika prestane byť týmto spôsobom výnosná, vypíšeme konkurz. Dostane ju ten, kto ponúkne najviac.“
Javorníka tieto reči o biznise už nebavili. Mal ho dosť v práci a sem prišiel kvôli inému. „Počujte, je vôbec pekná?“
Čibo sa nahlas rozosmial. „Či je pekná? Je až hriešna, pane, neuveriteľná hračka prírody. Krásna, vyšportovaná a mäkká, a pritom neuveriteľne zdravá! Nemá nič, absolútne nič, je čistá! Viete, koľko je na svete takých žien? Päť, možno šesť, ale ani jedna sa svojím pôvabom Angelike nevyrovná.“
Javorníka striaslo. Otrčil pohárik, aby mu mohli zasa naliať, a kopol koňak do seba. Príjemné teplo alkoholu sa mu rozlialo celým telom a sústredilo sa v rozkroku. „Viete, je to ťažké uveriť, potom ako svet zachvátili všetky tie infekcie a DSIM-ka…“
„Človek aby sa pomaly naučil žiť bez nich, ak nechce riskovať krk,“ zaškeril sa Frakes. „Smola. To, že dedičnú stratu imunity prenášajú ženy, a ony, potvory, sú proti nej imúnne, zistili neskoro. Aspoň pre mňa, AIDSA mi už veselo ujedala z protilátok a Spielbergov syndróm ma vysušil na kosť.“
„Nie je to také zlé,“ pokúsil sa ho utešiť Javorník a zaplavil ho pocit hrdosti, že on sa dokázal takým veciam ubrániť. „Veď každý deň objavia nový vírus. Počul som o nejakom, čo zabíja behom pár minút.“
„Rozprávky,“ mávol rukou Čibo. „Panika. Chlapi sa už pomaly boja súložiť aj s automatickou milenkou. Nalejem vám ešte?“
Javorník pozrel na hodinky. Do vyhodnotenia testov zostávalo päť minút. „Nie, ďakujem. Stačilo. Chcem zostať triezvy.“
Frakesovi myklo kútikom úst. Sám si doplnil pohárik, Javorník rátal, že už piaty, a prevrátil ho do seba. „Boha jeho,“ začkal. „Ale vám závidím, pane. Peniaze…“
„Gaštanové vlasy,“ Čibo zazrel na svojho spoločníka, takže ten sa takmer vlisoval do čalúnenia. „Hnedozelené oči, bezchybná pleť. Dlhé nohy, prsia číslo tri. Obrázky vám neukážem, pane, bude to napínavejšie, len aby ste mali predstavu.“
Predstava, čo sa zhmotnila pred Javorníkovým vnútorným zrakom, bola povzbudzujúca a teplo v jeho ťažisku začalo pulzovať. „Stále sa mi tomu nechce veriť. Bez ochrany, bez masky, bez kontaktných protilátok?“
„Bez všetkého pane. Naživo. Naostro. Kto sa s tým môže pochváliť?“
„Za jeden a pol milióna…“
„Skoro zadarmo,“ odtušil Frakes a poláskal vrecúško, čo ešte stále ležalo na stole.
Za gobelínom čosi zapípalo.
„Výsledky,“ ohlásil Čibo dychtivo a vstal. O chvíľu sa vrátil, na tvár víťazoslávny úsmev.
„Pán Javorník, vyslúžili ste si vstup. Za tými dverami vás čaká Angelika. Keď vojdete, napravo je kúpeľňa, naľavo bar. Spálňa je rovno,“ dodal slávnostne a otvoril Javorníkovi prostredné francúzske dvere.
Javorník sa nadýchol. Ovládol triašku, čo mu zachvátila ruky, hodil na oboch mužov pohŕdavý pohľad premiešaný blahosklonnou ľútosťou a zavrel za sebou.
Čibo sa zvalil k Frakesovi na pohovku.
„Nalej.“
Dali si za jeden, potom za ďalší a celý čas mlčky pozorovali dvere, za ktorými zmizol Javorník. Pri treťom poháriku Frakes otvoril zhnisané ústa.
„Koľko mu dávaš?“
„Čo ja viem? Je mladý, silný. Také dva týždne. Akurát na to, aby sa niekomu pochválil a začal špekulovať, kde nahrabe na druhú návštevu. A zrazu, jedného dňa na ulici, alebo v bare – pššš – rozpustí sa mu mozog. Ten nový vírus je fakt beštia.“
Frakes prikývol. Stisol štamperlík do oboch vyschnutých rúk a s úškrnom pokrstil koňakom jeden a pol milióna, čo sa naňho usmieval z vrecúška na stole.
„Dobre mu tak, bastardovi. Prečo by práve on mal byť zdravý aj bohatý?“
S poviedkou Javorníkov deň sa jej autorka Alexandra Pavelková zúčastnila literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Javorníkov deň si čitatelia dosiaľ mohli prečítať vo fanzine Logrus špeciál 1999. Alexandra Pavelková bola úspešná aj v ďalších súťažiach. Je autorkou deviatich kníh, niektoré z nich vyšli i v českých a poľských prekladoch. V časopisoch a antológiách publikovala množstvo poviedok. Je známou publicistkou a adminom stránky Fandom SK. Na stránkach Fandomu, predtým Fantázie OnLine už boli publikované jej poviedky No a čo: Omylom sa nevyhneš (finále CGR 1996), Správna rúra do neba (tiež finálová poviedka CGR 1996), a vesmírna paródia Tisíc podôb lásky (finále CGR 1999) a v súťaži Ohnivé pero sa čitatelia mohli stretnúť s jej poviedkou Nočný spoj a inými.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.sk.