 |
„Alet?“
„Áno?“
„Ty si ma naučila tú pieseň o ľuďoch, ktorí nestarnú, však?“
„Ktorú?“
„Veď vieš…“ netrpezlivé dievča zaspievalo staršej žene zopár tónov.
„Nie, na tú si nespomínam.“
„Ale ja áno. A viem ju od teba.“
„Prečo ťa tak trápi nejaká stará pieseň?“
„Lebo sa v nej vraví: my pôjdeme stále ďalej, kde zostarnúť máme nádej, snáď nájdeme pokoj v nás, snáď nezanechá nás tu čas… Dnes som si ju spievala a uvedomila som si, že spieva o nesmrteľnosti. Alet, môže niečo také existovať aj u ľudí?“
„Nie.“
„Ale… tá pieseň…“
„Tá pieseň je už stará… veľmi stará. Prestaň trkotať a dopi tú vodu konečne. To seno sa samé nepohrabe.“
„Alet?“
„Áno?“
„Vravela si, že tá pieseň je už veľmi stará…“
„No a?“
„Takže nesmrteľní ľudia tu kedysi žili?“
Žena sa neponáhľala s odpoveďou. Podala dievčaťu snop sena a počkala, kým ho uloží medzi ostatné do stodoly.
„Prečo si s tým nedáš pokoj?“
„Neviem… nemôžem to dostať z hlavy,“ pokrčila plecami. „Čo na to povieš?“
„Podľa mňa je zvláštne, že ti niečo také vôbec napadlo. Mladé dievča by nad takými vecami premýšľať nemalo. No ak ti to zaistí pokoj mysle, večer ti ten príbeh poviem.“
„Mala som na mysli, čo povieš na to, ako som uložila to seno, ale nedbám.“
„Alet?“
„Áno?“
„Vieš, čo si mi sľúbila…“
„Áno, áno… ale najprv zamies cesto.“
„Nemôžu tie buchty počkať? Ten príbeh ma naozaj zaujíma.“
„Nie. Vieš, aké je dobré jedlo dôležité.“
„Tak budeš rozprávať popri pečení, čo ty na to?“
Žena prevŕtala dievčinu pohľadom. No potom jej prísne črty zjemneli a usmiala sa.
Dievča si vyhrnulo rukávy a do misy začala padať múka.
„Tá stará pieseň musí pochádzať spred čias Spojených miest. V knihách sa nič nedozvieš, vtedajší ľud žiadne nepísal. Spomienky si uchovávali v povestiach a spievali veľa piesní. Dnes už ťažko zistíš, ktoré z dávnych príbehov hovoria pravdu a ktoré nie, ale myslím, že Príbeh Nesmrteľných sa skutočne mohol stať.
V tých časoch neboli elfovia jediné nesmrteľné bytosti. Večný život patril aj ľuďom, ale to sa zmenilo. Príbeh sa odohráva hlavne v Spojených mestách. Tie ležali niekde tam, kde je dnes Snéria. Boli to pokojné časy, až do chvíle, keď sa v meste Unata narodilo dieťa. Prvý syn budúcej kráľovnej, alebo vládkyne, ako ju vtedy nazývali. A hoci sa táto chvíľa neskôr ukázala ako prelomová, v ten deň prebehlo všetko veľmi pokojne.
Kryon ani neplakal, keď sa narodil. Ticho mu bolo predurčené. Obklopovalo ho spredu i zozadu a on sa ho naučil milovať.
Iný muž bol tiež veľmi pokojný. „Mám syna…“ povedal, keď prečítal list, ktorý mu pred pár minútami prišiel. Prižmúril oči a ešte raz sa pozrel do úhľadných atramentových riadkov. Vyznievali trochu sentimentálne. Trochu…? Až príliš na budúcu vládkyňu Spojených miest. Chlapec vraj neplače. Vraj jej to naháňa strach. A že je to prvý prejav chladnej zádumčivosti, ktorú zdedil po svojom otcovi…
„Snažíš sa hrať na city? Vyvolať vo mne ľútosť?“ mrmlal si a v tvári sa mu zračil neurčitý výraz. „To teda nie.“ rozhodne odsunul stoličku, sadol si za stôl a vytiahol čistý papier. Otváral fľaštičku s atramentom, ale zastavil sa a odložil ju na miesto. S Treanou si vymenil už množstvo listov a stále bezvýsledne. Nebude sa skrývať medzi riadkami, ktoré na to tvrdohlavé stvorenie aj tak nijako nezapôsobia. Vstal, otvoril skriňu a vybral z nej jednoduchý plášť. Prehodil si ho cez seba, vyšiel zo svojho malého domčeka na kraji mesta a mieril k Unatskému hlavnému domu.
Vedel, že k Treane sa dostane ľahko. Do jej izby už veľakrát nepozorovane prekĺzol, keď bola ešte jeho vyvolenou princeznou. Vlastne to nebolo ani tak dávno. Na tom nezáleží… Ocitol sa na chodbe a načúval. Z jej izby bolo počuť pravidelné kroky. Sklonil sa ku kľúčovej dierke. Treana bola sama a prechádzala sa hore-dolu. Otvoril dvere a vošiel. Celkom bežné stretnutie…
Ťažko povedať, či ho čakala, alebo ju jeho prítomnosť prekvapila. Zahľadela sa naňho a potom kývla hlavou smerom k detskej kolíske. No on sa ani nepohol, čo ju trochu zmiatlo.
„Prečo si teda prišiel?“
„Kvôli tebe.“
Pohŕdavo sa zasmiala.
„A kde sú tie reči, že medzi bežným človekom a budúcou vládkyňou nemôže byť žiaden cit?“
„O to ide. V listoch sa ti to snažím vysvetliť už pekne dlhú dobu, no bezvýsledne. Tak to skúsim ešte raz.“
„A ak nepochopím ani potom?“
„Bude to tvoj problém, nie môj.“
„V poriadku,“ predniesla chladne. „len nechápem, ako môžeš byť taký bezcitný… a ešte sa tváriť, že robíš iba to, čo je správne.“
„Nechápeš? Myslím, že by si pochopila, keby si sa o to aspoň trochu pokúsila. A že som bezcitný? Skús mi povedať, že ti nie je dobre! S manželom z urodzenej rodiny, ktorý hrá divadlo pred všetkými, že Kryon je jeho syn.“
„To preto, lebo to dieťa má len tri dni! Ale dlho sa k nemu priznávať nebude, môžeš mi veriť. Ten chlapec je zvláštny. Neplače! Je to novorodenec a už sa stal čudákom. Myslíš, že sa manžel bude aj naďalej priznávať k takému dieťaťu? Nemá najmenší dôvod, prečo by zo mňa pred ľuďmi nespravil obyčajnú pobehlicu!“ tvár sa jej skrivila v bolestnej grimase a oči sa začali napĺňať zlostnými slzami. Vlastne nevedela, na koho sa presne hnevá, no Maderasa chcela mať na svojej strane. Ten na ňu chvíľu hľadel a potom prehovoril.
„Prestaň… nepomôže ti to. Raz som sa rozhodol opustiť ťa a za tým si budem stáť. Nie som bezcharakterný… je mi ťa ľúto, pretože viem, že si ešte dieťa. Neistá, nezodpovedná, plná pochybností… ale ako sa s tým vysporiadaš, ostáva len na tebe. Radím ti, aby si dospela a nehľadala problémy, tam, kde byť nemusia, len preto, aby si dosiahla to, čo chceš. Ja som tu skončil.“ na dôkaz dobrých mravov sa zľahka uklonil a nechal Treanu samú. Nikdy ju celkom nechápal.
–
Nepochopená mladá žena sa sklonila nad kolísku, ešte vždy plná hnevu a protichodných pocitov ktoré sa jej chaoticky preháňali hlavou.
„Kvôli tebe… bezcitný… si ešte dieťa… čudák… manžel z urodzenej rodiny… Manžel hrá divadlo, rovnako ako ja… ale on tiež. Nikto normálny sa predsa takto nezachová. Ale čo je vlastne normálne? Ktovie. Hlavne, že si si zachoval ilúziu vlastného charakteru, Maderas, keď si ma opustil pod zámienkou, že takéto niečo nemôže fungovať. A potom si mi našiel manžela, aké odporne šľachetné… Tento dôstojný výsmech ma už prestáva baviť. Akoby v ňom išli všetci. Ty, manžel, ktorý ma drží v šachu, aj toto dieťa. Pasca, čo vyzerá ako sloboda. Ako lepšie riešenie. Keby sa tak dalo so všetkým skončiť… ale život nepozná koniec, iba začiatok. Ale Treana, ty už si svetu jeden život dala, čo tak spraviť výmenný obchod? Možno by to nebolo také zlé… Svet! Príď a vezmi si ma… Zem, chcem sa s tebou zasnúbiť! Do prachu odovzdať všetko, bolesť aj spomienky! Kde si?!…“
Bol to bľabot šialenca, ale tie zúfalé výkriky do prázdna si uchovala v pamäti. Chvíľu tam driemali, no postupne ju začali ohlodávať. Čo ak… veď všetko, čo má začiatok, musí mať aj koniec…
Nikto nevie, čo všetko vyskúšala, kto jej radil a nad čím premýšľala. Ostávala ale čoraz častejšie sama a nikto nevedel, čo s ňou vlastne je. Možno prešli mesiace, možno roky… kým sa začala tváriť trocha spokojnejšie…
Napĺňal ju detinský pocit, že vie niečo, čo oni nie. A vedomie, že má moc, akú nikto dovtedy nevidel, bolo niečo, čo ju robilo šťastnou. Medzitým začala vládnuť Spojeným mestám. Ako panovníčka nebola zlá, to nepopieram, no mala v sebe aj zvláštnu krutosť. Ale v podstate bola stále iba dievčaťom. Maderas to videl už dávno, ale ona si jeho slová odmietla pripustiť k srdcu. Zanevrela na všetko, čo s ním súviselo, okrem Kryona. Za všetko, čo jej na tom čudnom dieťati prekážalo, obviňovala muža, ktorý mu bol taký podobný. Zlosť sa v nej kopila, až jedného dňa prerazila.
Po tom, ako ju myšlienka na vynález smrti začala pripravovať o rozum, začala sa pohrávať aj s nápadom, pripraviť koniec niekomu inému. Stále ju ale brzdilo jedno. Vedela, že keď sa k nej dostane smrť, zastaví sa jej srdce, pulz, dýchanie a nebude viac pri vedomí. Ale netušila, čo sa s ňou stane. Nikdy sa už nevráti, alebo existuje nejaká cesta späť? Späť odkiaľ? Čo na ňu vlastne čaká? To nesmrteľná netušila.
Snažila sa žiť. Nádych, výdych. Deň po dni. Mnohé dni priniesli mnoho pekného. Človek by si myslel, že tento príbeh bude mať šťastný koniec… ale zlo častokrát len vyčkáva, kým príde jeho čas. Kedy dostane príležitosť zradiť. A ono zradí. Bez zbytočných rečí… Tak aj vládkyňa. V jej nevyzretom srdci raz praskla aj tá časť dospelého a súdneho ja, ktorá ju chránila. Treana však presvedčila samu seba, že súdnosť ju vlastne obmedzuje a spravila to, čo v tej chvíli chcela. Bolo to ešte dieťa…
–
Zlo sa však šíri rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako nádej, či láska. Stačila chvíľa a dotyk smrti bol všade. Prehnal sa vetrom, padal na zem spolu s dažďom, usadil sa na lístí… nebolo miesta, ktoré by nezasiahol. Toto sa nemalo stať a ona to vedela, ale či už si to priznala, alebo nie, rozhodla sa radšej ujsť. Vedela, že svoju predstavu slobody vnucuje sebe aj Kryonovi, no nechcela zasiahnuť každého človeka… vraj odchádzala s pocitom, že zlyhala… ako matka, manželka aj vládkyňa…
„Odchádzala… ale kam, Alet? Vie to niekto?“
„Je to len povesť, Relana.“
„Ale tvrdila si, že môže byť pravidvá.“
„Áno… vlastne to celkom nadväzuje na to, čo som už povedala.“
Podľa legendy odišla do sveta bežných ľudí. Ale naša cesta tam, myslím, nevedie. Podľa všetkého to bol jedinečný príbeh pre Treanu, ale hlavne pre jej malého syna.
V tom svete ju nik nepoznal ako pani z mesta Unata. Bola obyčajnou slobodnou matkou s malým synom. Chvíľu sa pretĺkala životom, neskôr sa vydala, ale jej manžel bol tyran. Musela sa zoceliť tak doma, ako aj pred svetom vonku. Ale nejaká vnútorná sila v nej hádam ostala, pretože postupne dospela. Aspoň trochu.
A Kryona pomenovala nejakým tamojším menom, tuším Rišo, alebo tak nejako. Keď sa pýtal na svojho pravého otca, vždy mu naservírovala príbeh o skvelom mužovi, ktorý predčasne zomrel. Nikdy mu nepovedala, odkiaľ skutočne pochádza, no on sa do nášho sveta predsa dostal. Nič mu neprezradila ani vtedy, keď jej o našej krajine rozprával doma. Pochopila, že naspäť sa musí vydať sám, ale to je iný príbeh.“
„Ale čo ho sem priviedlo?“
„To už nie je ani v povestiach. Ja si myslím, že to bolo ticho… Ticho, ktoré sa naučil milovať, aj keď si to už nepamätal. Tam z neho nachádzal iba čriepky, ale muselo ho nejako pritiahnuť. Bolo mu vraj predurčené…“
Izbou sa už dávno niesla vôňa buchiet a ony sa ukladali spať. Keď šla zhasnúť poslednú sviečku, preblesklo Alet hlavou, že by mala povedať myšlienku, ktorá by celý príbeh podčiarkla. No radšej jemne sfúkla plameň a nechala rozprávať Ticho.
Toto je poviedka z tretieho ročníka súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.