 |
Kdesi – nevedno presne kde, avšak určite nie v trópoch ani v zajatí polárnej noci, skôr vo vlhkom prítmí severnej časti mierneho pásma, predchnutej dychom hmiel – kedysi – nevedno presne kedy, avšak lovci mamutov už v tom čase vyhynuli a po mobiloch ešte ani chýru ani slychu nebolo – bol jeden hrad. Opisovať tento hrad nemá zmysel. Bol to hrad v tej najhradovitejšej podstate. Pevný, starobylý, tajomný, plný malebných zákutí. Hrad pevnosť, hrad-útočisko, hrad istota. Neochvejný ochranca tradície. Gormenghast.
Dolu pod hradbami tejto bezpochyby veľkolepej stavby býval – býva – bude bývať (lebo veď ako sme už riekli čas je v tomto priestore klamlivo akože hmlisto anglickom nanajvýš neurčitý) národ rezbárov. Oni živia sa lodyhami byliny voľajakej a diela svoje do dreva vtláčajú, aby ich každý rok na posúdenie pánovi hradu priniesli. Ten víťaza vždy určí a tri najlepšie diela v dvorane hradu vystavené sú. A človek, Puchlínom zvaný má za úlohu oprašovať ich a nič viac a nič menej vo svojom živote robiť nebude. Je on jednou z mnohých súčastí hradu, kolieskom zložitého mechanizmu, ktorý – hoc v pomalom tempe, za vrzgotu starých mohutných dverí, stláčanie kľuky ktorých slúži ako adekvátna náhrada posilovne, za húkania sov v nefalšovanej hradnej veži či počas tikotu starých pondusoviek, ktorý krája čas na listy v ohromnej knižnici barónom obracaných kníh – beží ako naolejovaný.
Až do chvíle, kým sa jedno koliesko nezatúla a nesplaší. Kuchtík Koncíř ujde z kuchyne a pokúsi sa zmeniť svoj osud a zaradenie v odvekej, vopred predurčenej hierarchii hradu. K naštrbeniu Tradície dochádza presne v deň narodenia pokračovateľa rodu, malého Tita Žala. Zdá sa, že nad hradom sa zmráka viac než obyčajne…
Na Slovensku i v Čechách doposiaľ úplne neznáma fantasy trilógia Mervyna Peaka, prvá časť ktorej vyšla vo Veľkej Británii roku 1946 je v anglofónnom svete uznávaná ako klasika rovnocenná Tolkienovi. Avšak omnoho menej čítaná. Peake, nadväzujúc na tradíciu gotických románov, totiž svoj text nezaložil na rozvinutom a lineárnom putovaní odniekiaľ niekam. V jeho trilógii vládne ťaživá, pochmúrna nehybnosť. Jemnosť tolkienovskej nostalgie je tu nahradená atmosférou akejsi prízračnej hniloby – neodchádza sa naraz, ale postupne. Podstatu románu tvorí detailná kresba prostredia a predovšetkým postáv, skutočne nezabudnuteľných charakterov, vydlabaných s vervou a razanciou hodnou realistov 19. storočia (nuž, Gormenghast je evidentne útočiskom aj pre literárnu tradíciu). Stretneme tu grófku, ktorá svoju citovú chudobu nahrádza pseudovzťahmi s mačkami a vtákmi, pána hradu, stále zahĺbeného v knihách, jeho dve sestry – dvojičky, ktoré chcú uchopiť moc a získať izbu na slnečnej strane, verného sluhu Křísta, ktorý líha pri pánových dverách ako pes i zákerného kuchára Bachora, strážcu rituálov Sivomora a jeho syna sedemdesiatšesťročného Barkantina, ktorý po otcovej smrti konečne vstane z postele, vztýči svojich meter desať a na drevenej nohe odklopká plniť si funkciu na ktorú sa pripravoval celý život. Bizarné postavy sa pohybujú mĺkvotou. Dôležité sú gestá. Bachoř za sebou zanecháva malé ružové zákusky, na ktorých sa znameniami vyhráža svojmu nepriateľovi Křístovi, v noci si pohyb za pohybom pri svetle sviečky cvičí jeho zabitie.
Reč je tu len krycím manévrom klamstva (Koncíř) či hry jazykolamov (doktor Šmidrkal). Všetko sa deje v tichu a tme. Odrazu cítite, akoby sa vŕzgajúca almara dala na pochod; cítite neúprosnú neodvratnosť…pol tony dreva len tak nezastavíte a dvere sú úzke… Tam, hore na pôjde, už bojujú Bachoř s Křístom – potichu, no neúprosne a Koncíř podpálil knižnicu. Klbko intríg sa zamotáva a veci začínajú prízračnieť.