Predstavujeme – Robert Jackson Bennett: Pohár skazy

Pohár skazy

Obľúbený americký autor prichádza k slovenským čitateľom s novou detektívnou fantasy.


Anotácia

Vo veľkolepej vile v Daretane leží mŕtvy cisársky dôstojník – podľa všetkého umrel v okamihu, keď z jeho tela prudko vyrástol strom. Aj tu, na hraniciach ríše, kde sa šíria nákazy a krv leviatanov spôsobuje podivné magické zmeny, je to smrť desivá a nepredstaviteľná. Vyšetrovaním je poverená Ana Dolabrová, detektívka, ktorá má povesť vynikajúcej, no dosť excentrickej vyšetrovateľky. Hovorí sa, že vždy nosí pásku cez oči a dokáže vyriešiť zamotané prípady bez toho, aby vykročila zo svojho domu. Po jej boku stojí nový asistent, Dinios Kol, mladý rytec, magicky zmenený alteráciami tak, že si vryje do pamäti každý detail, čím dokonale dopĺňa Aninu brilantnú analytickú myseľ. Din je striedavo pobúrený, zmätený a rozzúrený počínaním svojej novej nadriadenej. Keď sa však obaja približujú k odhaleniu hlavného strojcu vrážd a Ana robí jeden prekvapivý záver za druhým, uvedomí si, že je skutočne najväčšou detektívkou celej ríše, a premýšľa, ako dlho dokáže uchovať svoje vlastné tajomstvá pred jej prenikavým intelektom.


Ukážka z knihy

Z rannej hmly sa predo mnou vynorili múry panstva, dlhé, tmavé a zaoblené ako koža morského tvora vyplaveného na breh. Kráčal som popri nich a snažil som sa ignorovať chvenie v hrudi a cícerok potu, ktorý mi stekal po krku. Vpredu sa v hmlistom opare mihalo slabé modré svetlo, s každým mojím krokom sa zhmotňovalo do mai-lampiónu visiaceho nad služobníckou bránou panstva; a tam, opretý o múr, stál muž v uniforme so žiariacou oceľovou prilbou, ktorý už na mňa čakal.

Princeps ma pozorne sledoval a čím viac som sa k nemu blížil, tým vyššie mu na čele vyskakovalo obočie. Keď som sa pred ním konečne zastavil, takmer splynulo s vlasmi na temene.

Rázne som si odkašľal – aspoň som dúfal, že to tak znelo – a predstavil som sa: „Signum Dinios Kol, asistent vyšetrovateľky. Prišiel som kvôli telu.“

Princeps zažmurkal a premeral si ma od hlavy až po päty. Keďže som bol takmer o hlavu vyšší než on, chvíľu mu to trvalo. „Rozumiem, pane,“ odvetil. Jemne sa uklonil – tak do štvrtiny, možno tretiny plnej poklony –, ale nikam sa nehol.

„Máte tu predsa telo, či nie?“ spýtal som sa.

„No, máme, pane,“ odpovedal pomaly. Pozrel mi ponad plece na cestu za mnou zahalenú hmlou.

„Tak v čom je problém?“

„No, ech…“ Opäť hodil pohľad na cestu za mnou. „Prepáčte, pane, ale – kedy príde?“

„Prosím?“ spýtal som sa.

„Pani vyšetrovateľka. Kedy dorazí?“

Potlačil som záblesk znepokojenia. S touto otázkou som sa už stretol pri iných prípadoch, ktoré som pre svoju šéfku riešil, ale ani raz v situácii, keď išlo o mŕtve telo. „Vyšetrovateľka sa nemôže dostaviť,“ vysvetlil som. „Preto som tu ja – aby som prezrel miesto činu, vypočul služobníctvo a svedkov a podal jej hlásenie.“

„Vyšetrovateľka sa rozhodla viesť vyšetrovanie… bez toho, aby bola pri ňom osobne prítomná?“ hlesol. „Smiem sa spýtať prečo, pane?“

Premeral som si ho pohľadom. Krátka košeľa z krúžkovej zbroje sa mu v tlmenom svetle leskla, každý krúžok pokrývali drobné kvapôčky rosy. Prvotriedna akosť. Pás mu obopínal ozdobný opasok, cez pracku mu jemne prevísalo brucho – dôsledok skorého stredného veku, rovnako ako prvé šediny na brade. Na nohách mal obuté dokonale vyleštené čierne čižmy s lemom tkaným z kože zafarbenej do zelena. Jedinou štandardnou súčasťou výstroja na jeho tele bol dlhý meč v pošve a tmavočervený plášť, ktorý naznačoval, že patrí k apotetikalom: ríšskym úradníkom zodpovedným za správu početných organických alterácií Ríše. Zvyšok si musel zakúpiť sám, pravdepodobne za nemalú sumu.

To všetko mi napovedalo, že hoci som signum, a teda ho v podstate prevyšujem hodnosťou, tento muž bol nielen starší a bohatší než ja, ale pravdepodobne toho počas svojej kariéry zažil omnoho viac, než si dokážem predstaviť. Nemohol som mu zazlievať, že sa pýta, prečo vyšetrovateľka poslala na miesto činu len nejakého dvadsaťročného chlapca v ošúchaných čižmách.

„Vyšetrovateľka sa zvyčajne nezúčastňuje na vyšetrovaní osobne, princeps,“ vysvetlil som. „Posiela mňa, aby som zhodnotil situáciu, a na základe mojej správy vyvodzuje príslušné závery.“

„Príslušné závery,“ zopakoval princeps.

„Presne tak,“ prikývol som.

Čakal som, že mi umožní vstúpiť, ale len tam stál. Premýšľal som, že mi možno nezostane iná možnosť, len mu nakázať, aby ma pustil ďalej. Ešte nikdy som nevydal priamy rozkaz dôstojníkovi iného ríšskeho úradu a úprimne – ani som presne nevedel, ako na to.

Odľahlo mi, keď napokon zamrmlal: „Dobre, pane…“ a siahol do vrecka. Vytiahol malý bronzový disk s drobnou sklenenou ampulkou uprostred naplnenou čiernou tekutinou. „Budete sa musieť držať blízko pri mne, pane. Táto brána je trochu staršia. Zvykne byť náladová.“

Otočil sa k služobníckej bráne – k zaoblenej priehlbine v hladkom čiernom povrchu múrov panstva. Na druhej strane otvoru visel závoj skrútených, jemne chlpatých lián zelenožltej farby. Keď sa princeps priblížil, nepokojne sa zachveli a ustúpili, čím nám umožnili vstúpiť.

Držal som sa princepsovi v pätách a skláňal som hlavu, aby som sa neudrel o vrch brány. Liany ma šteklili na zátylku a ja som cítil ich sladkú, nepríjemnú vôňu. Pravdepodobne boli upravené tak, aby vyhľadávali ľudské mäso, a keby princeps neniesol „kľúč“ – ampulku s činidlami –, obaja by sme skončili paralyzovaní, alebo by nám urobili niečo ešte horšie.

Vynorili sme sa na vnútornom nádvorí panstva. V rannom šere pred nami sa mihali desiatky mai-lampiónov, ktoré viseli zo sedlovej strechy rozľahlého domu stojaceho vysoko na kopci. Okolo celého domu sa tiahla veranda a okná na dome tienili lianové siete prerastené pestrofarebným okrasným machom, ktoré chránili okná pred ranným slnkom. Podlahy boli široké a hladké, drevo dokonale vyleštené. Na východnom konci stála vystlaná besiedka – akýsi miniatúrny čajový pavilón, no namiesto čajového stolíka tam ležala lebka nejakého obrovského zvieraťa, jej temeno zrezané do vodorovnej plochy. Pomerne morbídna ozdoba na takom honosnom mieste. A honosné miesto to naozaj bolo – nepochybne išlo o najkrajší dom, aký som kedy videl. Pozrel som na princepsa. Všimol si moje ohúrenie a začal sa uškŕňať.

Knihu Pohár skazy si môžete kúpiť napríklad v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link

E-knihu Pohár skazy si okamžite stiahnuť v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link


Podrobnosti o knihe

Názov: Pohár skazy (orig.: The Tainted Cup)
Séria Tieň Leviatana, 1. kniha
Žáner: fantasy, detektívka
Autor: Robert Jackson Bennett
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2026
Jazyk: slovenská
Preklad: Nina Weidlerová
Počet strán: 432
Väzba: viazaná s laminovaným poťahom a prebalom
ISBN: 9788056655061


O autorovi

Robert Jackson Bennett sa narodil v Baton Rouge v štáte Louisiana. V roku 2005 absolvoval Texaskú univerzitu v odbore anglický jazyk a presťahoval sa do Austinu v Texase. Je autorom trilógií The Divine Cities a The Founders, ktoré získali viaceré ocenenia. Za detektívny fantasy román The Tainted Cup (Pohár skazy) získal v roku 2025 cenu Hugo a World Fantasy Award a jeho pokračovanie – román A Drop of Corruption (Kvapka korupcie) je tiež nominovaný na viaceré ocenenia. Žije v Austine s manželkou a dvoma synmi a venuje sa písaniu.


5. novembra
Fandom SK - PR
Zdroj informácií