 |
 |
Určite je na zemi mnoho miest, kde by sa našinec nechcel ani za nič ocitnúť. Ukrajinský spisovateľ Illarion Pavľuk o jednom z nich napísal rozsiahly psychologický thriller s motívmi fantastiky Vidím, že vás láka tma.
Anotácia
Policajný psychológ Andrij, odborník na kriminálne správanie a veterán vojny v Afganistane, hlavný hrdina románu, sa nachádza v úvode románu v ozaj neutešenom stave. V hre sú vzťahové zlyhania, výčitky svedomia, alkohol, ťaživé spomienky, neukotvenosť…
Pomocnú ruku mu podá nadriadený a priateľ Valera. Vysiela ho do vzdialených končín pátrať po stratenom dievčatku, lebo sa domnieva, že zmena a nutnosť sústrediť sa na prácu kamarátovi pomôžu.
Hrdina sa vydáva do odľahlého, zasneženého mestečka. Jeho hlavným
cieľom je hľadať nezvestné dievča, ale postupne sa ukazuje, že v dedine
vyčíňa maniak. Usadil sa v opustenom cukrovare a pravidelne si vyberá svoje
obete spomedzi miestnych mladých žien. Obyvatelia mesta sú však k jeho
monštruóznym činom ľahostajní a takmer nikto sa nechce zapojiť do
pátrania po dievčati. Ani skorumpovaný miestny policajt, ani starosta,
ktorých takmer karikatúrne postavy prispievajú k vierohodnému zobrazeniu
podmienok v postsovietskom vidieckom prostredí Ukrajiny, tieto zločiny
nevyšetrujú.
Tajomný policajný spis, temné postavy prenášajú čitateľa do snovej
atmosféry fantastického príbehu. Napínavé dielo v sebe spája prvky
hororu, satiry, psychologickej drámy, vojnového románu a fantázie. Otvára
otázky osobnej zodpovednosti, vyrovnávania sa s traumou a predovšetkým
ľahostajnosti a pomoci druhým.
Ukážka z knihy
Za Zverovým chrbtom sa Chrystyna snažila pozviechať. Umrieť by bolo ľahšie. Istým spôsobom umrieť aj chcela. A aj by umrela. Ale myšlienka, že to, čo spravil jej, spraví aj dieťaťu, by ju prinútila vstať hoc aj z hrobu. Hrdlo ju bolelo, akoby prehltla rozpálené klince. V hlave jej hučalo, ale už jej aspoň pred očami netancovali muchy a myšlienky už nemala ako opité mumlanie. Myslela jasne. Presnejšie, myšlienku mala len jednu. Bolestivo sa jej ozývala v spánkoch väčšmi ako rana a pozostávala len z dvoch slov: Zachráň dieťa.
Kedysi čítala alebo možno videla v televízii… Skôr to niekde videla, Chrystyna čítala len zriedka… Videla, ako samička strnádky odláka líšku od hniezda. Na rozdiel od samcov sú samičky strnádok sivé, nenápadné a pripomínajú vrabce. Perie sa im neleskne na slnku jasnožlto a zlatisto. O samičke strnádky nikto nepovie: „Aha, aký krásny vtáčik!“ Zrejme by na ňu necielili ani mačky. „To je príroda, dcérka, nič sa nedá robiť,“ to sa hovorí, keď niečo napadne samičku strnádky. A v tom televíznom príbehu nenápadné vtáča ako kameň spadlo do trávy rovno pred líšku, aby odlákalo pozornosť. Ba čo viac: predstieralo, že je chromé. Mozog má sotva väčší ako fazuľa, ale vedelo, že dravci idú po slabších. A hoci väčšinu jej mozgu poháňal pud sebazáchovy, mala aj niečo omnoho silnejšie. To, čo prinútilo nenápadné vtáča riskovať svoj život. Chrystyna si pomyslela, že teraz je ona strnádka. Veď ak tá mala dosť rozumu a odvahy, aby odlákala dravca čo najďalej od mláďat, bude ho mať aj ona.
So zlomeným podpätkom skutočne krívala a skackala ako vtáča, ktoré predstiera, že nemôže vzlietnuť. Vyšla spoza igelitovej steny a pozrela na miesto, kde sa obklopený chladnými kamennými stenami skrýval Zver. Tu ho nikto nezastaví. Okrem nenápadnej chromej strnádky.
„Poviem, kto si!“ zvolala do tmy schodiska, ktoré viedlo dole a zamierila k východu. „Dnes sa všetci dozvedia, kto v skutočnosti si!“
Musel ju počuť. Mal by vedieť, že má dosť síl.
„Všetkým to poviem!“ zakričala a zvuk ju v hrdle rezal ako britva.
Cítila, že ju čochvíľa zradí hlas. Namiesto kriku bude čoskoro len bolestivý šepot. Rúra! Potrebovala rúru. Chrystina pridala do kroku.
Zver zastal a baterkou osvecoval steny. Tmavá, jaskynná hornina akoby pohlcovala všetko svetlo – lúč svetla zanechával bledý, sotva badateľný lesk. „To sa len zdá,“ povedal sám sebe. „Sú tu jednoducho príliš čierne steny… O chvíľu si oči zvyknú.“ Zadržal dych a čakal, že začuje kroky alebo možno cudzí dych. Ticho. Aj keď bola spomalený, mala dosť rozumu, aby sa skryla. Zver prestal dýchať… Ale jediný zvuk prichádzal zozadu: to nedobité dievčisko prenikavo a prerušovane kričalo, že všetkým všetko povie. „Dobehnem ju neskôr,“ rozhodol sa Zver, hoci si nebol istý, či dokáže chytiť obe. Ona určite zomrie. Aj keď netrafil artériu, nemala pobehovať po katakombách a chytať ho. Ak by sa dostala k ľuďom…
„Nedostane sa!“ uťal myšlienky a vstúpil do tmy.
Oči si zvykli a teraz vo svetle baterky videl steny nízkej chodby s mnohými odbočkami, ktoré sa pred ním rozvetvovali. Nájde ju. Nemohla odísť ďaleko.
„Poviem, kto si!“ ozvalo sa zozadu a vzdialený hlas teraz znel jasne, akoby kričala z vane.
Rúra! uvedomil si. A akoby na potvrdenie toho odhadu, sa ozývalo aj klopkanie podpätku, ktorý vydržal. Ešte chvíľa a utečie!
„Potvora…“ precedil cez zuby a váhavo sa obzrel.
Tá spomalená sa odtiaľ nevymotá. Nikto sa nedostane von, ak sa v tejto nepreniknuteľnej tme odbočí aspoň dvakrát.
A rozbehol sa späť.
Tam, kde chromá strnádka kvílila do rúry v nádeji, že ju Zver bude nasledovať a čo najväčšmi sa vzdiali od mláďatka.
Podrobnosti o knihe
Vidím, že vás láka tma (Ja baču, vas cikavyť
piťma)
Žáner: triler, mysteriózny, psychologický
Autor: Illarion Pavľuk
Vydavateľstvo: Artfórum
Rok vydania: 2026
Jazyk: slovenský
Preklad: Veronika Goldiňáková
Počet strán: 640
Väzba: pevná
ISBN: 9788081504716
O autorovi
Illarion Pavľuk (nar. 1980) novinár pôvodom z pobrežného mesta Skadovsk
v Chersonskej oblasti. Ako dieťa žil niekoľko rokov s rodičmi na ruskom
Ďalekom východe, na ostrove Sachalin. Po návrate na Ukrajinu žil
v Luhansku, kde študoval žurnalistiku. Od roku 2001 pracoval ako novinár
v Kyjeve, kde sa stal zahraničným korešpondentom so zameraním na
arabsko-izraelský konflikt, neskôr sa venoval produkcii a tvorbe umeleckých a
dokumentárnych programov. Vydal tri romány: noir detektívku Bilyj
popil (2018), inšpirovanú Gogolovou novelou Vij, sci-fi Tanec
nedoumka (2019) a psychologický thriller Ja baču, vas cikavyť
piťma (2020, Vidím, že ťa priťahuje tma), ktorý sa stal jeho
doteraz najúspešnejším dielom nielen v jeho rodnej krajine.
Illarion Pavljuk sa od roku 2015 aktívne zapája do boja proti ruskej
agresii.
Foto: Artfórum, Julia Jupiter