Poviedka na pokračovanie: Víla Striebrenka, 4. časť

Literárna súťaž

7. Kapitola

Popíjajúc v tmavom kúte, začul pán Krampušovský debatu, ktorá sa ako hučiaci oheň rozšírila po celom hostinci a vytrhla ho z dúm. Vraj ten a ten počul o takom čarodejovi, čo keď za búrky mávne rukou, do človeka tresne blesk.

Černokňažník zdvihol zrak od počapku.

„…a keď sa ti ten čarodej zapozerá do očí, naveky sa zblázniš!“

„To je nič! Počúvajte mňa!“ domáhal sa pozornosti ďalší. „Toho keď stretneš a náhodou sa mu znepáčiš, on len vysloví tajomnú riekanku a rozpustíš sa na kolomaž!“

Pán Krampušovský sa zaškľabil a odobrujúco pokýval hlavou. Mlčal, ale na tvári mal výraz, ktorým akoby hovoril – pozrite, to som ja, vy žobrač! Hovoríte o mne!

„Akože vyzerá?“ pýtal sa zvedavec od vedľajšieho stola.

„Mrzký ako noc!“ vykríkla výstredná ženská – asi neviestka.

Černokňažník v kúte odfrkol. Možnože sa urazil.

„A chlpatý je ako medveď.“

Pán Krampušovský si zachmúrene prezrel obyčajne zarastené ruky a sprevádzaný nepríjemným pocitom pohladil svoju neveľmi chlpatú hruď.

„Aj na tvári! Ústa vôbec nevidieť, len tučný nos ponad fúzy trčí.“

Pán Krampušovský nechápavo prešiel bruškami prstov po úzkom havraňom nose, skúsil strnisko na brade a veru ani žiadne fúzy nenašiel.

„A veľký je ako traja poriadni chlapi! Taký… Valibuk!“

Z tváre pána Krampušovského vyžarovalo pohŕdanie voči celému slaboduchému ľudstvu s priveľkou predstavivosťou.

Vymýšľalo sa ďalej, ale černokňažník to už nemohol počúvať.

„Dosť už! Ticho!“ vyskočil a tresol päsťou po stole. „Ja som ten čarodej! A nie som ani chlpatý, ani Valibuk! A že som mrzký, paničky, takto o mne zmýšľate? To som si od vás iste nezaslúžil!“

Osadenstvo si premeralo ošumelého pijana. Niektorí sa uchechtli, iní pochybovačne zaškľabili či ťukali po čelách.

„Načisto sa prepil. Pálenka mu rozum rozpila,“ povedala krčmárka a nevzrušene utierala poháre. „Komu z nej ešte ulejem?“

„Ale veď nech dokáže, že je to on,“ obrátil sa k černokňažníkovi kolohnát od pultu. „Preskoč horu v čarovných čižmách! Alebo ma prekľaj!“ Jeho kumpáni sa rozrehotali.

„Ja nie som žiadny potulný šašo.“ Pán Krampušovský sa posadil.

„Ale isteže je to ten čarodej, nevidíte?“ ozval sa chlap od susedného stola. „Hentie deravé krpce, čo má na nohách, to sú tie čižmy odskočky.“ Zobral krígeľ a vychrstol obsah na černokňažníko­ve nohy.

Počul pán Krampušovský výsmech zo všetkých strán, mlčal s Hrabinovými krpcami v mláke piva a premeriaval si suseda, ktorý ho oblial. Zrak mu padol na jeho nablýskané čižmy. Ján sa ticho uchechtol s posmešne vytiahnutým obočím a plecia mu nadskočili.

Znenazdajky sa černokňažník vyrútil od stola, zdrapil chlapa za golier a zahodil ho do pekla.

Po chlapovi len čižmy na podlahe.

Pán Krampušovský ich vymenil za krpce.


„…vraj je to ten z Divína, čo ho otec s materou ako chlapča odvrhli, lebo sa nazdali, že je to obluda, podhodenec paroma. Všade s ním chodí taká striebrovlasá dievčina,“ šírili sa klebety po hostincoch každým dňom podrobnejšie – „videl som ju na Kremnických trhoch.“

„Ako si ju mohol vidieť? Ja som tam bol a nevidel som ju. Čarodej jej hneď z rána pokúpil toľko čačiek a stúh, že sa pod nimi stratila. Celé trhovisko sa okolo nich rozkrútilo. Obchodníci ich obskakovali, ponúkali drahé látky za trojnásobné ceny, obyčajné skielka ako drahokamy. Aj zlatníci, obuvníci či vinári chceli zarobiť. Dievka chcela všetko, čo jej aspoň trochu blyslo do oka, a čarodej dával vysoké obslužné. Potom, že si odskočia k ďalšiemu stánku, skočili a nebolo ich! Ľudia híkali, videli v tom ďasovské fígle. Obchodníci hodili rukami a rátali zarobené dukáty, keď tu zrazu im zostalo v dlaniach uhlie!“

„Hahaha!“ krčma škodoradostne vybuchla. Ale keď začal jeden starec hovoriť chrchľavým hlasom o opravdivej čarodejovej zlobe, všetko stíchlo:

„Najprv im hrozil dereš, potom odťaté ruky, teraz utekajú pred hranicou. Okrádať ľudí im nestačilo. Pár haviarov sa vracalo z lomu s plnými vrecami zlata. Rodiny sa ich už nikdy nedočkali. Vrecia skapali s haviarmi. A po nich hladné deti so ženami. Skupina vojakov sa vybrala hľadať čarodeja s vílou, pospali v hore a viac ich nikto nezobudí. Mláky kolomaže, diery v zemi, morom skáraní… kliatbami zmárnených pribúda. Nevieš ako a zajtra ťa čarodej za nimi odpraví.“

Rozhostilo sa chmúrne ticho.

„Ale už ozaj je to mrzko, čo ten pácha,“ povedal pijan a odsunul pohár, lebo mu po tých rečiach všetko zhorklo.

Ako to pán Krampušovský počúval, jeho svedomie (inak mimoriadne chabé) ho začalo škrieť. I srdce mu trochu stislo, a to je už veľa aj povedať. Čižmy, plášť i dýka – čože, iba hračky. Ale ten kameň… priveľká moc pre človeka.

„Kde ich videli naposledy?!“ zreval po všetkých.

„V Kremnických vrchoch! Pri Čiernej vode vraj spávajú! Všetci sa ta boja chodiť!“ vybľabotal jeden s vyvalenými vystrašenými očami.

Černokňažník zúrivo vstal od stola plného nedopitých počapkov. S hrmotom rozrazil prázdne stoly a stoličky, aby si spravil cestu von. Taký bol zaujatý myšlienkou na zbojníka a vílu, že mu spálila aj sluch a nepočul, ako ho krčmár okrikuje, aby konečne vyrovnal účet.

8. kapitola

Mesiac zastreli mraky a les sa ponoril do tmy. Koruny sčerené vetrom šušťali, drevo v ohni praskalo, ale inak bol les tichý, akoby vyčkával. Vo vzduchu zavisol chlad.

Bledá Striebrenka sa túlila do plášťa a vyplakanými očami pozerala na Hrabinu, ktorý pohrdlivo sledoval odrazy vatry v kameni. Dal si ho osadiť do prívesku a jednostaj nosil na retiazke kol krku. Odkedy sa s ním naučil čarovať, bol ako vymenený.

„Tak čo?“ tíško sa opýtala.

„Nedám ho, vravím!“ Schoval kameň do hrsti.

Sklonila hlavu a vlasy jej zakryli tvár.

„Veď nebol zlý,
aj rád ma mal,
za pravdu stál,
za zrady bil,
svet lepšiť chcel.
A teraz,
milosťpán,
kde je váš cieľ?
Fuč.“

„Čuš! Prestaň s tými riekankami!“

„Zlé jeho činy
nik neodčiní
a on zve to moc.
Vraj, nečistou hoc!“

„A bude ešte hlasnejšie! Protiva!“

„Peklo si otvára
a dušu znetvára.
Do pút ho zväzuje
zlo a sa raduje.“

„Mlč už! Nevyznáš sa!“

Striebrenka sa nadýchla, ale zamĺkla.

„Pravda, s mocou, ktorú mám,“ povedal po chvíli ticha, „s ňou mohol by som svet rovnať, ale sa mi celý zbridil. Odporný mi je za to, že hocaký hlupák sa môže chopiť čarovného kameňa a opitý mocou vládne prírode a smrti bez rozumu či ľútosti. Koľká neprávosť! Vytriezvel som a teraz len sklamanie a hnus sa vo mne plní, trpkosť, keď sám seba vidím. Desne mi je z ľudstva, aké je malé a nič proti cudzím silám nezmôže. Všetko by som zničil a potom sám seba zahubím.“

„Vezmi všetko späť a zahodíme ten kameň!“

„Je neskoro, aby som sa kajal.“

Začuli šuchot.

Ktosi stúpa do kopca za nimi. Javil sa oku ako kopa netvárnej čiernej hmoty, ale ako postupoval k ohnisku, začal sa črtať jeho obrys. Zastal tesne pred nimi, naširoko rozkročený na pozadí temnej oblohy. Svetlo plameňov dalo vyniknúť tvrdému výrazu Jána Krampušovského.

Nebolo treba rečí, všetci vedeli, čo koho domŕza.

Víla sa stiahla za kmeň, zakryla plášťom, svietili len jej prestrašené oči.

Zbojník sa postavil – v Krampušovského špicatých čižmách.

„Nebudem ja pred tebou znova utekať, nech si kto si. Prišiel si si po veci, ale nájdeš smrť.“

Len čo to dopovedal, zahnal sa s hrubým revom a do černokňažníka udrelo zaklínadlo.

Víla vykríkla, lebo takými kúzlami Hrabina ľudí smrti posielal. No černokňažník sa len zapotácal.

Zbojník začal zosielať jednu kliatbu za druhou. Ján Krampušovský sa hlasno rozosmial. Jeho vlastná moc zakliata do kameňa ho nemohla pokoriť. Sám vrhol do zbojníka zaklínadlo, ale s tým tiež veľmi nepohlo. Ako bolo černokňažníkovi do smiechu, tak teraz zvážnel a Hrabina sa zasmial, načahujúc sa po kyjaku.

Obaja pochopili, že ako čarodeji vládnuci rovnakým silám si proti sebe čarami veľa nespomôžu.

Skôr ako Hrabina zdvihol kyjak, černokňažník po zbojníkovi skočil a pokúsil sa mu strhnúť kameň. Zbojník schytil Jána za ramená ako do klieští a stisk mal taký, že slabšie kosti by praskali. Zrevali a Hrabina z celej sily hodil černokňažníka chrbtom o zem. Ale ten mal retiazku tak pevne uchopenú v hrsti, že ju na Hrabinovom krku roztrhol.

Prívesok s kameňom vyletel do hora.

Blyšťal, ako sa otáčal.

Všetky tri páry očí ho sledovali.

Tam, kde mal padnúť, bolo ohnisko.

Hrabina a pán Krampušovský vrhli sa k plameňom, ale narazili do seba. Kameň padol do uhlíkov, chumáče iskier vyleteli a ohnivé jazyky sa zdvihli, akoby mal oheň drahokam navždy zahubiť.

Zbojník sa chopil kyjaka a pustil do černokňažníka tak zúrivo, že by ten by mal hneď kosti dolámané, keby sa nebol tak vrtko uhýbal.

„Striebrena, prak!“ zreval v zápale bitky. „Strieľaj do neho, čo by si si mala dušu vystreliť! Zachráň z ohňa drahokam, čo by sa ti mali hnáty v prach naveky obrátiť!“

Striebrenka, prečo nie, dávno bola s osudom zmierená, zakryla si pred súbojom oči.

Pánovi Krampušovskému sa mihol pred očami kyjak. Bol to úder, ktorý by mu hlavu odrazil.

Dobre bolo s Hrabinom, povzdychla si. Zbojníčili, skazu páchali, ach, mali radosti! Ako v pekle, tak i na zemi, priala si Striebrenka, aby naveky stáli jeden pre druhého. Ľúbila!

V černokňažníkovej ruke sa zablysla dýka. Výraz v tvári mal strašný.

Lenže kameň bol ich prekliatím a zbojníckeho kapitána moc nad nečistými silami nenávratne obrátila k zlu a zatrpknutosti.

Zarazil čepeľ z boku do Hrabinovho krku a rýchlo potiahol na druhú stranu.

Zbojník padol na zem.

Boj stíchol a Striebrenka pomaly odkryla veľké oči.

Celá sa roztriasla. Vrhla sa Hrabinovi okolo rozrezaného hrdla. Hladila schlpené vlasy, bozkávala bradu, láskala mŕtvu tvár a cez plač spievala, všetko naraz, zmätene, žalosť pozerať.

Černokňažník stál nad ňou, výraz úprimne zachmnúrený, utieral dýku do šatky a počúval:

„Hľa, hore stádo sa spása,
milému však nie je spása.
On čertu zobral, čert ho sťal,
ten čert ho peklu odchoval.
Oj, bude takto súdené -
zmeniť ho v kosti údené.
Založím vatru z tej hory,
a keď sa oheň rozhorí,
tým ohňom dušu očistím,
k oblakom vzlietne čírčistým.

Počkaj ma, drahý, môj milý,
veď ja tiež nie som bez viny!
Do ohňa pôjdem za tebou,
zakryť si telo pahrebou.
Jak líhali sme na loži,
tak sa ja k tebe uložím.
Spojíme v ohni sa spolu
v páchnucu prašnú mŕtvolu.

Ak zbudne po nás smeť-voľač,
to nohou, kat náš, zdup, potlač
len trochu hlbšie do hliny
a zasyp zvyšky zdochliny,
tichúčko, mlčky, po novom,
zasyp nás našim popolom.“

Vzhliadla na černokňažníka, strhla si plášť a hodila mu ho k nohám a potom aj dýčku.

„Ber si späť, kat, čo je tvoje! A pochovaj nás!“

„Sám rozhodnem, čo s vami urobiť.“ Pán Krampušovský zovrel víle zápästie, dotiahol ju k ohňu, prikázal, aby vytiahla kameň a strčil jej ruku do žeravej pahreby. Kameň vytriasol zo spálenej dlane na zem, nech tam vychladne. Unavene sadol na skalu, na ktorej predtým sedával Hrabina.

„Zaopatri ma, Striebrenka,“ ukázal na dýčku hodenú v tráve, plášť a na čižmy na zbojníkových nohách, „prv, ako si ťa odvediem do svojej ríše.“

Keď to počula hodila sa mu k nohám. „Len ma za milým do ohňa ako poleno prilož! Nechcem ja inšie!“

„Zaopatri ma.“ Neoblomný ani skala.

Plačúc urobila, ako prikázal. Keď pána preobula, na plecia mu zavesila plášť a podala dýčku, kľakla pred neho a usedavo sa roznariekala, hlavu zabárajúc medzi jeho kolená.

Zamyslene preberal medzi prstami strieborné pramienky. Keď už mal všetko svoje späť, obmäkol a znevidelo sa mu odvádzať Striebrenku do mŕtvej ríše. Ani k ohňu ju prikladať. Dosť, že jej ruku zmrzačil.

Napokon vílu odprevadil k družkám a s Hrabinom urobil, čo bolo treba; na prach ho obrátil – kúdol dymu sa vzniesol k oblakom – a prach prisypal do čiernych kôp, v ktorých sa bol kapitán sám brodiť.


Končok


Predchádzajúce časti:

Víla Striebrenka, 1. časť.
Víla Striebrenka, 2. časť.
Víla Striebrenka, 3. časť.

Víla Striebrenka je prepracovaná verzia rovnomennej poviedky, ktorá sa umiestnila na 1. mieste vo voľnej kategórii súťaže Poviedka Istroconu 2012 a v celkovom hodnotení skončila na 4. mieste. Autorka ďakuje za hodnotenie prvej verzie Bohumilovi Stožickému, ktoré bolo súčasťou workshopu Poviedky Istroconu, Zdenovi Ash Miklášovi a Martinovi Arcey Tomčíkovi.


7. januára 2013
Monika Herda