 |
Pokračovanie 1. časti poviedky z minulého týždňa.
3. kapitola
„Nač o chlebe hovoriť?
Zober vína,
hybaj piť!
Nač pri práci živoriť?
Zľahni trávu,
ukáž riť!“
Isteže. Pri Hrabinovi sa aj ukazovanie riti ukázalo v celkom inom svetle ako mesačnom.
„Aký hrdý pán ide našim lesom!
Fí, aký krásny čierny plášť
na mocných nesie pleciach!
(Ako havran dáky.)
Každého iste chytá zášť,
že sám je v starých vreciach.
(Ako trhan taký.)“
Jánovi Krampušovskému, asi štyridsaťročnému pánovi váženého a hĺbavého výzoru, sa sama do obzoru votrela dievčička, cupkajúca v čudne vyligotaných črieviciach. Pridvihol obrvu a sotva striebrovlasú stvoru premeral, pozrel pred seba a šiel po svojom, ponoriac sa do úvah o veciach, na ktoré človek nemôže dosiahnuť.
„Keď sme takto spolu,
padla mi tam dolu,
do potoka sponka,
no ja vody bojka
a strach taký sebec;
do vody ísť – vôbec!“
Pán Krampušovský komu mohol, nepomohol.
Dlho sa ho naobskakovala a naprosíkala, zaťatý nepovolil. Pokúšala o neho nástojčivejšie, vyzývavejšie, pridvihnúc okraj sukne, plietla sa pod nohy. Netušila, pod koho.
„A vôbec,“ významne zvýšila hlas a zastala černokňažníkovi cestu, „nie je služba, akou by som sa nevedela pánovi zavďačiť.“
Odstrčil ju a kráčal ďalej ako hluchý, ako tĺk.
Urazene zalapalo po dychu. Schmatla šišku a šmarila ju po ňom. Vášnivo sa rozkričala, hnajúc za ním:
„Jarný vánok zmysly búri,
kým sa celý nevyzúri,
do mňa duje, telo skúša,
div ma z vášne nezadúša!
Živeldivá môcť ťa bozkať,
do ucha ti slasťou ochkať,
rozpálení ležať v tráve
dychčiac môžme iba práve.
A ty?
Ako hlupák dáky!“
Zastal. Zvrtol sa a pozrel na vílu. „Kde?“
„Čo?“
„To, dieťa moje.“
Narýchlo skontrolovala zrakom, kde čo je, zachichotala sa ako roztopašná neviestka a červenú tvár ukryla do dlaní. Potom ukázala ta, odkiaľ prišli a ešte kúsok nižšie k potoku, kam sa bolo treba predrať temnou húštinou.
Doviedla černokňažníka na miesto jeho čoskorého odpočinku.
Dievča začalo dvíhať sukňu, omračovalo mučivo pomaly obnažujúcim sa zadkom. Ján netrpezlivo natiahol pravicu, vzápätí zaťal päsť a ruku odtiahol. Začul šuchnutie lístia. Šípil niekoho za sebou. Chcel sa obzrieť, no pohľad sa nedal presunúť. Myslel, že už nikdy nedokáže od víly odtrhnúť zrak, také vábivé boli záhyby a tiene medzi jej stehnami, ale predsa len sa to podarilo.
Zbadal, ako mu na hlavu letí kyjak.
V mihu uhol. Uvidel zarastenca, chcel zaklínať, ale nestihol, lebo úder mu vyvrátil hlavu dozadu. Iba čo si černokňažník uvedomil, že má pod chrbtom lístie, po druhýkrát zacítil na čele kyjak a padol do náručia černoty.
„Chichichi!“ niesol sa lesom zvonivý smiech.
„Čuš a rýchlo hab! Ako som ťa to učil? A jednako sa musí pri zbojníčení furt len chichúňať!“
„Keď porazení sú takí smiešni!
Pochytať riťku iba ty smieš mi,
vykríknem a hneď chcú byť hriešni.
Hihi!
Keď na mňa rozvášnenú chúťku máš,
s kyjakom na čele noc predumáš.
Sklátený k zemi ležiac premýšľaj,
či cudnosť nie je lepšia obyčaj.“
Hrabina kývnutím hlavy naznačil, čo má Striebrenka miesto pospevovania robiť.
„Keď dajú sa zlákať ľahko
to už ma nebaví.
No s týmto tu, zlatko,
bolo dosť zábavy.“
Hrabina len ako baran. „Hab!“
Striebrenka spakruky zotrela úsmev a sadla na päty, aby prehľadala černokňažníkove šatstvo. Rúčku ponorila pod čierny kabát, kutrala tam po mocných svaloch. Ach, tíško vzdychla a snívala o nežnostiach.
Zbojníčenie s Hrabinom, to nebolo med lízať. Nebol zlý, len tvrdý. Ale keď už s ním bolo veľmi za ťažko, Striebrenka sa rozplakala, Hrabina zmäkol a aby sa nehnevala, dal nejakú ligôtku. A tak čím bol prísnejší, tým viacej ho mala rada, a čím viacej chcela ligôtok, o to väčšmi ho vytáčala.
„Čo ho toľko ohmatkávaš?! Dosť ma žiarlivosť vytrápi, keď kde-akú ledačinu k potoku zvláčaš, a ešte mi pridávaj!“
„Veď len hľadám.“ Hľadala po hrudi, po bruchu, nižšie…
„Fí, aký má plný miešok!“
Hrabina okamžite vytrhol Striebrenkinu ruku spod kabáta a v poslednej chvíli sa ovládol, aby jej netresol.
V hrsti mala černokňažníkov kožený mešec. Poskúšala váhu raz v jednej, raz v druhej ruke.
„Ale je ťažký!“
„Ťažký, ťažký…“ nešiel sa vyfrflať, „ale či je plný dukátov a či len skál, to pozri!“
Striebrenka chcela roztvoriť mešec, ale Hrabina – ako správny kapitán – hneď ho schmatol a sám začal prezerať obsah.
Hrabina bol vo svojej hĺbke dobrej a spravodlivej vôle, no zatvrdnutosť a prchkosť tomu sotva dovolila vyplávať na povrch. Roztrpčený ľudstvom utiahol sa do hôr a dal na zboj. Vraj svet rovnať. Ako to chcel dosiahnuť okrádaním kde-akej skaderuky-skadenohy, nevedno. Ale len smelo! Aj Kriváň sa vystrie po tvojom rovnaní, čo mu nebude tak ťažko na ľudí hľadieť.
Azda to bolo spôsobené Striebrenkiným slabším duchom, že sa ku kapitánovi tak pevne pripútala a napokon do neho zaľúbila. Vďaka jej prirodzenému nadaniu na výtržnosti sa čoskoro stali tak prefíkaná dvojka, že si sami dvaja trúfali okradnúť piatich – šiestich. Zviesť k potôčku a kyjakom načatého dokonať, z praku do spánkov zvyšku postrieľať a ktorí sa k zemi nesklátia, na tých spoza húštiny vyskočí Hrabina a zrúkne. Nebál sa ani do troch naraz skočiť a roztočiť kyjak nad hlavou.
Nič nezrovnali, ale aj to je dosť.
Spomedzi zlatiek vytiahol kameň, vybrúsený a čierny. Na lesklej plôške sa ukázala jeho tvár pretiahnutá od úžasu. „Tak predsa tam mal ten čert aj skalu! Bisťu, ale akú!“
„Fí, peknú!“
Hľadeli na kameň a vyzerali, akoby ich duše naplnilo zúfalstvo i láska zároveň.
„Také ešte nemám!“ víla sa pokúsila drahokam uchmatnúť, ale Hrabina ho rýchlo zavrel do päste a odtiahol ruku.
„Už si dostala dosť kamienkov, ligôtok a dukátov. Toto si hádam môžem nechať.“
Odula pery a sklopila zrak. „Ale takto som si zboj nepredstavovala…“
„Nerev! S dukátmi sa spravodlivo rozdelíme.“
„Hej, všetky tebe a žiadne mne!“
„A či to nie je spravodlivo?“
Striebrenka začala škriekať i fikať, oči šúchala, vlasy trhala, zem päsťami pobúchala. Hoci taktiky vzdoru menila, zrazu nič nepomáhalo, kameň nechcel dať. Zákonite by mala dospieť k rozumnému správaniu, ale keď sa jednalo o taký úlovok a takého muža, rozumu nikde!
„Na! Ber mešec!“
„Nechcem pliešky, ale kameň!“ hodila mu mešec naspäť.
„To sú dukáty, pravé, kremnické, nie pliešky! Júj, furt aby ju človek naprával.“ Čo si s ňou ešte prežije? Nevdojak si spomenul, ako Striebrenke kázal, aby zatancovala a tá urobila pri ňom takú piruetu s vystretou nohou, že mu zub z huby vyrazila. Akiste naschvál! Radšej všetku pozornosť na kameň obrátil.
Striebrenka si všimla ako muž omáľa jazykom v ústach. Iste skúma miesto po vybitom zube. Zahriaknuto zobrala mešec.
„A čo tieto čižmy a dlhý plášť? Nechceš?“ na zmierenie ponúkala černokňažníkove odenie. Mrzel ju Hrabinov vybitý zub. Hej, naschvál mu ho… ale keď jej sa to zdalo byť smiešne. „Tak chceš tie veci? Škoda cudziemu nechať. Keď by sme to mali aj spáliť. Spolu.“
Zbojník len neprítomným pohľadom hladil drahokam. Držal ho v oboch dlaniach ako čosi krehké, nevýslovne hodnotné. Meravo sa dal na odchod, nevediac kam kráča. Kameň sa mu stal útechou pozemského bytia, všetkou pýchou, radosťou a útočiskom. Videl v ňom dokonalosť a múdrosť všetkých svetov, ktoré netreba naprávať. A čo ho obklopovalo tu?
„No nech sa pod zem prepadnem, ak voľačo dobré!“
V okamihu hlina dieru po ňom zavalila a lístie zašuchotalo. A viac ani stopy.
Striebrenka nič nezbadala. Skúmala, čo by ešte mohol černokňažník ponúknuť.
„A či by sa ti, milý, ozaj nezišli tieto čižmy? Veď sa tak pekne na nich pliešok blýska…“ Otáčala s pánovým chodidlom a ako očarovaná sledovala odrazy svetla na pretiahnutej kovovej špici.
4. kapitola
Pán Krampušovský sa prebral, trešťalo mu v hlave a chvíľu hľadel do korún stromov ako baran. Snažil sa rozpamätať, prečo tu takto pri potoku v bahne oddychuje, ale škerila sa na neho čierna diera. Bolo to divné, ale vcelku jasné – dostal ranu do hlavy. Ale kde! Rovno dve hrče si nahmatal. Pomaly sa rozpomenul na vílu, na zbojníka s kyjakom, obzeral sa naokolo a zistil, že zmizlo jedno i druhé, čiže zbojník i kyjak s vílou. Postavil sa a dopichalo mu chodidlá. Pozrel dole a udivil sa, aké to má špinavé pančuchy. Len čo pochopil, že bol okradnutý, prudko siahol pod kabát. Jeho ruka zmätene hľadala, ale mešca s kameňom, takým vzácnym, že sa to nedá ani predstaviť, nikde! Čo tam po zlatkách, po premárnenej necudnej zábavke, ale ten kameň! A ešte čo? Aj dýka so zlatou rúčkou mu pochybela!
Hlasno a nahnevane sa zasmial. Náhle sa smiať prestal, narovnal sa, zvážnel a začal uvažovať.
Ako hľadať zbojníkov v tajomnej spleti lesov? Nemá kameň, aby ich v ňom uvidel, nemá ani dýku, aby mu ukázala smer, dokonca nemá čižmy, aby odskočil kam by bolo treba… Neostáva iné, povedal si, len preletieť ponad okolie a dovoliť náhode, aby mu naničhodníkov ukázala.
Rozpriahol ruky, zamával ako vták, odrazil sa od zeme a šľahol sa bruchom do potôčka.
Odrazu si uvedomil, že necíti na sebe váhu čarovného plášťa a hneď mu bola neschopnosť vzlietnuť vysvetlená.
Chach! Sadol na kameň hneď pri potoku a vykrivil ústa. Premýšľajúc si drel oholenú bradu palcom a ukazovákom do červena. Začal vidieť jednu možnosť, ktorá ho neobyčajne lákala – zoslať spravodlivú pohromu na celý svet! Ale hneď ho to aj prešlo.
Má hľadať pešo? Ako človek? Ako červík a úbožiak bez čarov spoliehať na šťastie?!
Ani sa zo skaly nezdvihne.
Prilepený na mieste, načrel dlaňou vody z potoka a napil sa.
A tu sa od srdca rozosmial, lebo si čosi uvedomil.
Ako dobre by padol ten dúšok vody práve Hrabinovi, ktorého od sucha v krku zadúša!
Oči má naplnené prachom, vysušená pokožka svrbí, chriacha čierne sople, nadrapuje ho a sa mu všetko javí tak, že sa čoskoro udusí alebo mu od kašľa pľúca roztrhne. Čo sa pod zem prepadol, len sa brodí haldami sadzí a popola. Po bruchu, po štyroch, s nesmiernou námahou, údy sa prepadávajú do sypkej hmoty. Mesiac tu nesvieti, slnko nehreje, len podivná modrá žiara pod skalnatým nebom spoločníkom jediným mu je. Netuší či sa brodí a omdlieva deň, dva a či len niekoľko úmorných hodín. Kopčiská sú ako vlny búriaceho sa mora, obklopujú Hrabinu zo všetkých strán a ktorým smerom sa pohne, tam v diaľke strašia ďalšie. Chce sa dostať preč, ale tuší, že nikde nekončia. Ich pach je už neznesiteľne odporný. Každú chvíľu sa zbojníkovi zazdá, že ho kopy idú stiahnuť do seba a tam umrie. Ale na kameň dáva pozor, ani ho hnevlivo v dlani nestisne.
Rozveselený černokňažník jastril očami, ale nedíval sa po hore, načúval, ale ozvenám svojej ríše. Bol v nej všadeprítomný a Hrabina si už k nemu sám našiel cestu.
Pán Krampušovský prikývol, zaprel sa dlaňami o stehná a postavil zo skaly. Ale hneď sa aj posadil. Počká on ešte na vílu. Tá ma jeho zvyšné veci, všakže? No tak mu ich všetky prinesie.
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce časti:
Víla Striebrenka je prepracovaná verzia rovnomennej poviedky, ktorá sa umiestnila na 1. mieste vo voľnej kategórii súťaže Poviedka Istroconu 2012 a v celkovom hodnotení skončila na 4. mieste. Autorka ďakuje za hodnotenie prvej verzie Bohumilovi Stožickému, ktoré bolo súčasťou workshopu Poviedky Istroconu, Zdenovi Ash Miklášovi a Martinovi Arcey Tomčíkovi.