 |
1. kapitola
Kým Striebrenka zbiera pod stromom orechy, vyzerá ako stelesnenie nevinnosti. Rozkošná a neskazená, dychtivo hľadá okolo svojich bosých nôh dary prírody. Že má vlasy dávno nečesané? Že úsmev odhalí odbité zo zuba ako bitkárovi? Pohľad príliš vyzývavý a úškrn drzý? Že má špinu za nechtami a na šnúrke kol pása prak? Že len čo nahonobí orechov za plnú hrsť, začne strelivo vkladať do praku, roztáčať a so zručnosťou výtržníka práskať po vevericiach?!
Že „trtkaj ma!“ skríkne, keď netrafí, a vyjašene sa rehoce, keď sa podarí?
„A čo, že som lesná víla?
To aby si lesy ctila?
Mať zvieratká v obľube
nie je v mojej obľube.
Som stelesnením jemnosti?
Do hlavy rana z milosti
pomôže len
ukončiť ten
tvoj sprostý sen.“
Striebrenku dávno prestali baviť neškodné hračky. Vyschnuté cesty suchopárneho života víly zaplavovala páchaním výtržníctiev. Tie sa stali prameňom jej útechy, už keď nie radosti. Ale otupný rád nekonečných dní je každým dňom ťažšie prežiť v poteche.
Striebrenka sa dnes utešovala ostreľovaním veveričiek a keď čosi šuchlo v húštine a šírilo zlovestný pach, odmietla mať strach. Ako správna víla mala by vyplašene zmiznúť, ale ona, od prírody skaza:
„Nešuchoc, vták, bo strelím tak, že trafím ak, vezme ťa šľak!“
„To mne takto kážeš, nepodarok? Vybijem ťa!“
Striebrenka sa strhla na mohutný hlas. S prižmúrenými viečkami prezrela húšťavu z pokrútených konárov. Nič, iba pár očí, ktoré si vo vlastnej pochabosti nevšimla. Otočila sa im chrbtom. Rýchlo sa zohla po kameň, lebo sa jej podľa hlasu zdalo, že orechy nepostačia, ale ruka naďabila na prázdnu škrupinku. Do takého pomykova ju dostal neznámy, že si to nevšimla a vložila nedobré strelivo do praku.
Konáriky zaprašťali.
Za jej chrbtom. Pod jeho nohami.
Zvrtla sa ako tanečnica, strieborné vlasy sa zdvihnú a zmenia na letiaci závoj, súčasne zručným pohybom roztáča a vymršťuje strelivo z praku. „Tu máš!“ Škrupinka si razí cestu vzduchom a víla zľahka dopadá na bosé nohy. Čakala, že uvidí i krv frcnúť a… nie.
Ohyzdný tvor odrazil strelivo predlaktím a díva sa na ňu. Zuby vycerené. Ako besný.
„Fí!“ Čo ako si to snažila v hlave usporiadať, stále videla… človeka? „Fuj, ale si riadne škaredý!“
S človekom mužského pokolenia sa nesmie zhovárať, kázali družky. Vraj, len bež, keď takého stretneš. Lenže tento je taký mrzký, že sa na človeka veľmi neponáša; pripomína medveďa a ohromuje mohutnosťou. S takým môže, nie? Ceril zuby cez prerastené fúzy a bradu, ktorú by bolo od špiny popreberať. Spod širáka sa leje a pení riava schlpených vlasov.
„Veď teba isto aj ľudia medzi sebou neradi vidia, taký si odporný!“ Chytila si líca a škrekľavo sa rozosmiala. „A skoro som ho kameňom zahlušila!“
Zarastenec sa hádam urazil. Narovnal sa a palce zastrčil za opasok s troma prackami. Pokročil k víle v krpcoch a ona naboso cúvla vyškierajúc sa. Znova sa posunuli – chlap o krok vpred, Striebrenka o tri malé vzad.
„Tancovať chceš?
Za to sa tak
ako šuchták
ku mne šuchceš?
Tak ti poviem,
sám si skáč,
len po hovne
neposkáč.
A pozri…“
„Čuš! Čo si ty za nepodarok?“
Čušala, ako chcel. Ale sa urazila, že nemohla žartík dokončiť.
„Ako ťa to družky vychovali? A čo nie si s nimi? Máš tancovať, kvety hladiť, venčekom sa krajšou spraviť, špinu spod nechtov vyčistiť…“ nešiel sa víliných povinností na prstoch dorátať a víla len zduto obzerala les. „…les pred zlom chrániť a nie – sama víla veverice ostreľuje!“
„Áh, to mu vadí, to ho trápi,
chmuľom robí a ho špatí,
že nie jak on zapácham,
že ja zlo s ním nepácham.“
Chlap sa zamračil. „Ešte jedno drzé slovo a ti dlaňou zvyšok vymenujem!“
Zostali stáť mlčky a hodnotili jeden druhého.
A čo mi práve tento šklbák do svedomia stúpa? Zahryzla si do pery a uhla pohľadom. Preložila prak do druhej ruky. Znova pozrela na chlapa, vykríkla: „Fí, aká mucha!“ a plesla mu po líci.
„Kde máš tu muchu?“ zručal ten po nej celý červený, naprávajúc si širák.
Vystrčila pred neho prázdnu dlaň. „Jéda, uletela od smradľavého tvojho tela!“
Schmatol tú ruku a strhol vílu k sebe. Prehodil ju cez koleno a začal dlaňou menovať. Kopala nohami do vzduchu a darmo škrečala, že štípe, že páli, že veľmi bolí, že žiadna rana sa jej nezahojí. Veľká dlaň dopadala a čo sa nedialo? Každou ranou trochu pridvihla sukienku. Chlap keď to zbadal, začal udierať silnejšie, sukňa čoraz vyššie, oči sa mu zväčšovali, ale keď už sa zdalo, že mu vylezú, že dačo uvidí, rýchlo od seba Striebrenku odsotil. Preplietla nohami a hlúpa, nie aby utekala, zastala mu otočená chrbtom. Iste naschvál. Jajkala a pod sukňou si šúchala zadok.
„Budeš ešte vystrájať?“
Pokrútila hlavou a spravila, že smrká.
Kolohnát sa nafúkol a teraz by aj celý zlý svet napravil.
„Vieš kto ja som?“
„Chumaja kusom,“ chcela povedať, ale v poslednej chvíli sa zarazila.
„Ja,“ buchol sa do pŕs, zadunelo a Striebrenka na chlapa úkosom pozrela. „Ja som tamto z tých kopcov najsamhoršej zbojníckej družine kapitán! Mňa sa i vlastný otec s materou boja, keď idú do lesov! V pote tváre zbojníčim a panské krivdy naprávam. Volajú ma Hrabina, lebo ako je hrab tvrdý, taký som ja!“
Vypúlila oči tak veľmi, až kapitán dostal strach, že ich na neho z jamiek vystrieľa ako tie orechy z praku. „Fí! Kapitán… mhm…“ Len čo si zbojníka bokom prezrela, prudko sa odvrátila tak, ako to vedia urobiť len naoko urazené dievčence. „Daj mi podarúnok!“
„Čo?“ zrúkol a pokročil dopredu. „Ja ti mám voľačo dávať?“
„Veď som víla! Odjakživa dostávame podarúnky.“
„Zrazu si víla. Ale pred chvíľou – nespratok!“
Mykla plecom. „Daj pliešky.“
„Hehé, aké ty chceš odo mňa pliešky?“
„Tie zlaté… od ľudí.“
„Dukáty myslíš?“
A či ona vie? „Ba hej, tie.“
„Mám,“ začal sa kasať kapitán, „aj kadečo krajšie. Gorálky, náramky…“ prezrel vílu od hlavy po päty „…črievičky na také nohy ako máš ty. Ale tebe nič nedám!“
Zvrtla sa k Hrabinovi a zatvárila sa, ako keby jej začalo byť do plaču.
Zmäkol, keď zbadal slzu, ale bol dosť bystrý na to, aby vedel, že nasilu vytlačenú. Hrabina mal svojskú povahu, práve sa mu zapáčilo krotiť a polepšovať. Napĺňalo ho to príjemným pocitom rozkoše, ktorý ho menil na človeka blahosklonného a vo svojej podstate aj dobrého. A pretože k tomu, kto rád krotí, sa krotká stvora nehodí, veľmi sa mu zapáčila táto divá víla.
„No svojej frajerke by som dal všetko. Čo ty na to?“
„Frajerke?“ Usmiala sa, výraz mala detský, vystrašený, mierne prihlúply, lebo dobre nerozumela, čo jej hovorí, a to slovo si nevdojak spojila s niečím, čo by nechcela.
„Tak. Frajerke.“
Tá už len hľadela, kadiaľ čím prv zmiznúť.
„Prišla si o reč?“ položil nohu do vyhliadnutej cesty.
Chcela ho obísť sprava, ale skočil pred ňu. Naklonila sa doľava a to hebedo tiež.
„Dačo som sa pýtal.“
Vzhliadla, ich pohľady sa stretli, a to očné spojenie bolo pre každého podnetom pre niečo iné. Hrabina sa zaraz vrhol k víle, a tá zas rýchlo odskočila z dosahu jeho hnátov. Bola by utekala, ale zastavil ju strom. Oprela sa oň chrbtom.
„Čo si to chcel?“ opýtala sa zadychčane a žmolila v hrsti prak.
Odniekiaľ vytiahol dukát a strčil ho víle do dlane. „Podarúnok predsa. Pre tú, čo bude chodiť po mojom boku a večer so mnou líhať.“
Striebrenka zostala ako očarovaná kúskom zo slnka. Zakaždým, keď zlatku otočila, ukázala sa nová strana, ktorú bude treba podrobne preskúmať. Kapitánova svojrázna osoba a blyšťavý dukát boli pre ňu, unudenú jednotvárnym životom, prisilným roznietením citov.
„Prijmeš ho?“
Pozrela na Hrabinu rozšírenými očami. Vedela, že prijať dar od neho nebude len tak. Ale byť súčasťou zbojníckej družiny, to je iná zábava, ako hlúpo skackať s vílami do kruhu! A dostane sa do ľudského sveta plného pestrých zážitkov a novostí! Zovrela dukát v hrsti. Družky, už ma viacej nečakajte.
2. kapitola
Holý ako kapitánov úmysel, čnel sa pod mesiačkom holý vŕšok.
Hrabina rozložil oheň, prikázal Striebrenke, aby počkala, a šiel dolu k potoku.
„Prečo nepokračujeme k družine? Ešte sú ďaleko?“
Ticho. Možno nezakričala dosť hlasno, možno nevedel v rýchlosti nič vymyslieť.
Striebrenka sa zadívala na mesiac. Premýšľala, či by sa prestal tak hlúpo usmievať, keby mu ukázala… Sklopila zrak a líca si ozdobila rumencom. Znova stelesnená nevinnosť, keby výraz neskazil škodoradostný úškrn. Obzrela sa, ale kapitán tu nie je, však? Postavila sa, zdvihla sukňu, vytrčila mesiacu zadok a rozchichotala sa.
„Čo? Zvieratká nemajú na tele hanbaté miesta. A či víla má byť iná? Len hľaď!“
Hľadel.
Ale z kríkov. Akurát sa vrátil od potoka. Sotva zočil ako mesiacu na cti utŕha, dostal náramnú chuť.
Striebrenka začula, že kapitán prichádza, a hodila sa zadkom do trávy.
Prisadol k nej, ale nešiel obsedieť.
Posunul klobúk dozadu a začal rozopínať pracky na opasku. „Ale som od rána prežratý. Tesný mi je.“
Striebrenka, spomínajúc si, že v Hrabinovi celou cestou grúlilo od hladu, odula pery, mrkala, ale mykla plecom a čušala. Všimla si, že kapitán má konce vlasov mokré a že ani nesmrdí ako predtým.
Zložil opasok do trávy. Azda by k nemu priložil aj klobúk, ale len čo ho sňal, víla mu širák vzala a dala si na hlavu.
„Aj črievice by sa mi páčili… Nechcem po bosých nohách ako víla…“ Pokývala rozkošnými chodidlami.
Hrabina ju na nich pošteklil prstom. „Chceš vedieť zbojníčiť?“
Chcela.
„No do družiny nemôžeš len tak.“ Trúfol si siahnuť na lýtko. „Musíš sa naučiť, čo ako s chlapom, ako očariť, ulahodiť.“
Vílin kopanec hneď zarazil ruku, ktorej sa zachcelo zájsť vyššie.
Rozrehotali sa.
A Striebrenke sa to rátalo.
Ale v zbojníkovi sa ozývala popudlivá povaha, ktorá ho nútila podrobovať si všetko, čo sa vzpiera. Prešiel dlaňou po útlom členku. Obkrútil ho prstami ako okovou.
„Ja ťa všeličomu priučím.“
Napriek Striebrenkinmu náznaku vzdoru odtiahol nôžku do boku. Pritlačil sa tesne k víle, takže sa našla ležiaca v tráve a on medzi jej nohami. Zatlačil ju váhou k zemi.
Splašene pozrela okolo seba, akoby hľadala niekoho, kto pomôže z ťažkostí, ale škeril sa ňu len mesiac – strašidelne prihlúplo.
Hrabina strčil ruku medzi ich telá. Niečo spravil a Striebrenka prišla o dych, prišla aj o rozum. Vypleštila oči a zreničky sa jej rozšírili. Zbojník vílu objal a spoza mohutného pleca, ktoré sa začalo pohybovať v pravidelnom rytme prírazov, hľadela na mesiac, zatvárala a otvárala oči, zahrýzala si do pery a tvár nie si nájsť jeden výraz; bola vystrašená a hotová sa rozplakať a blažene usmievať zároveň.
Šuchot súlože, zbojníkove fučanie, jej ochkanie a mesiac sa smeje – posmešne.
Netrvalo dlho a kapitán sa odtiahol. Striebrenka pozorovala, čo so sebou rukou robí, a veru mnohým ľudským zvykom ešte nerozumela.
„Tak budú črievice?!“ vykríkla poľakaná a vytiahla sukienku, aby ju viacej nezafŕkal.
„Budú… och… sto hromov… všetko bude…“
„A do družiny kedy?“
„Hneď zrána,“ povedal, keď konečne mohol pokojne hovoriť. Vytrhol Striebrenke sukňu z hrsti a začal jej ňou utierať semä z bruška.
„Joj!“ Nechala, tak sa tešila na zbojníkov.
Zrána išli.
Ale za kým?
Prešli horou, druhou, treťou, dostali sa k jaskyni a tam… nikto.
Hrabinovi ťažko padlo priznať, že je zbojníckym kapitánom iba sám sebe a tá najsamhoršia družina, že to je tiež len on sám.
Striebrenka bezradne hľadela naokolo, stratená kdesi v ďalekých lesoch a neverila vlastnej sprostosti. Koľká samota! Odľud roky utiahnutý v horách, ani tých rodičov nemal, čo sa vlastného syna mali báť! V zlosti plesla zlatku Hrabinovi o chrbát a rozplakala sa.
Pokračovanie o týždeň.
Víla Striebrenka je prepracovaná verzia rovnomennej poviedky, ktorá sa umiestnila na 1. mieste vo voľnej kategórii súťaže Poviedka Istroconu 2012 a v celkovom hodnotení skončila na 4. mieste. Autorka ďakuje za hodnotenie prvej verzie Bohumilovi Stožickému, ktoré bolo súčasťou workshopu Poviedky Istroconu, Zdenovi Ash Miklášovi a Martinovi Arcey Tomčíkovi.