Klopkanie červených čižiem s vysokou platformou a ešte vyššími podpätkami pritiahlo pohľady úplne všetkých štamgastov putiky na rohu Švantnerovej a Jarnej. Rozhovory ustali akoby uťal.
Krížom cez miestnosť sa šinula krásavica ako z iného sveta. Jej extrémne bledú tvár lemovali červené kučery, blyšťali sa ako medené pružiny a vzduchom svišťali ostro a kovovo. Dlhé nohy, odhalené vyššie ako bolo zdravé, sa hybko mihali jedna pred druhú ako dva štíhle kordy v nekonečnom súboji. Poprsie mala tak tesne oblapené hlbokým výstrihom koralovo-červených minišiat, až sa zdalo byť iba falošnou predstavou, hologramom alebo zhmotnenou víziou nadržaného chlapského sna.
Kočka, Sexica či Roštenka… Postarší bradáč za výčapným pultom nebol na zjav, ktorý s nedbalou eleganciou zabral vysokú barovú stoličku pripravený. Slintal a brblal: „… chhmm… nalejem vám niečo? Ehm? …“
„Ďakujem. Možno neskôr.“
Po slabej polhodinke zvonkohra nad vchodom prudko zacinkala. Muž, ktorý do dverí vstúpil, určite o jej existencii nevedel. Ponáhľal sa, preto rozrazil dvere viac, ako bolo treba, a narobil dvojnásobný hluk. Strieborná koža, v ktorej bol oblečený, sa na ňom trblietala ako ľahký skafander na plastovej detskej hračke. Pod pazuchou niesol prilbu, možno motorkársku, vytúnenú do zvláštneho futuristického tvaru. V ruke sa mu hompáľala ďalšia. Obe ich uložil na pult, okolosediacim pritom nevenoval jediný pohľad. Všetka jeho pozornosť patrila iba jej, Ryšavej bohyni.
„Čakáš dlho?“ opýtal sa.
„Kde si trčal? Stihla som vyhladnúť.“
„Úbožiatko moje. Dvakrát fínsku.“
Čašníkovi nedošlo, že rýchlosť, s akou naplnil dva poldecáky po čiarku a podal ich na dosah, prezradila, že počúva, aj čo by nemal. Strieborný sa len uškrnul. Siahol rukou do vrecka a po pulte mu posunul papierovú päťeurovku: „To je dobré.“
Dva päťdesiatniky oddelil a peniaze odložil. Mince vzal medzi palce a ukazováky a spokojne vyhlásil: „Jedno cink a padáme.“
Vhodil kovové kolieska do pohárikov, dopadli na hranu a tichučko zazvonili o sklo.
„Na zdravie.“
„Na zdravie.“
Zmizla vodka a s ňou zmizli aj centy. Dlhý bozk, ktorý si Kráska a Panák navrch uštedrili, obmedzil život v lokále na padajúce sánky a rozpačité pokašliavanie, ktoré čudný párik kvitoval s pobaveným úsmevom na perách.
„Očumujú nás,“ prehodila ona.
„Oni peniaze nejedia.“
„Oni jedia kaviár a hľuzovky. Fuj!“
„Prepáč, že meškám. Robil som nám zásobu, tak dvesto vreciek s drobnými som transportom presunul na orbitu. Pre teba a pre mňa.“
„Si milý.“
„Ja viem.“
„Ale namáhal si sa zbytočne, hlupáčik. Zabudol si? Za tri pozemské dni sme nákladový priestor naplnili až po okraj, kupec už čaká. Sú z nás boháči. Budeme hltať kovance do konca svojich dní. Pravé, Zapajnarské, nie tieto pozemské eurocentové náhradky s neoriginálnymi prímesami.
„Máš pravdu. Ešte som si nejako nezvykol, prepáč.“
„Odpúšťam ti.“
Prichudá rúčka zrolovala cíp fešákovej bundy a veľké okále, odrazu akosi čudne svietiace do fialova, flirtovali čoraz nástojčivejšie.
„Chýbal si mi.“
Veľmi nápadný nádych fialovej hmly v okamihu nakazil aj druhý pár očí. Panák sa zaošíval.
„Prestaň! Rozložíš naše maskovanie.“
„Nechcem prestať.“
„Tak aspoň počkaj, kým nevyjdeme na ulicu. Na odchod máme aj tak najviac ak dve-tri hodiny. Zemské jadro sme odčerpali úplne celé, zostala po ňom prázdna diera a tá je nestabilná, zemeguľa skolabuje každým okamihom.“
„A-háámmm… Tak veru. Magma, na ktorú čaká náš odberateľ, držala túto planétku pokope. Ale už ju nič pokope nedrží. Tak radšej zmiznime.“
Ryšavka zoskočila na pevnú zem a dala sa na odchod, tesne sledovaná svojím druhom, ktorý pokračoval v rozhovore.
„Vieš, že pozemšťania majú povesti o konci sveta práve v dnešný deň? Nie je to zábavné?“
„Nemusí to byť náhoda. Možno ich niekto z budúcnosti skúsil varovať.“
„Bol to babrák.“
„Alebo vedel iba druhú polovicu príbehu, ako sa zem scvrkla a rozdrobila, ako prišla o atmosféru 21. decembra 2012. Predpovedal katastrofu gigantických rozmerov, ale bolo mu to nanič, pretože nepoznal dôvod.“
„Nenašli ho ani mudrci a vedci za mnohé tisícročia. Nakoniec vyhlásili mayské legendy za nezmyselné. Na vlastnú škodu.“
„No, nemôžeš im zazlievať, že sa sekli. Nanešťastie, neurobili žiadne zmysluplné testy počas posledných troch dní. Nakupujú darčeky a chystajú oslavy sviatkov.“
„Aj tak by nič neobjavili. Astrotanker je priveľký a priveľmi dobre zaštítený. Oni ešte nedokážu skúmať podstatu vecí cez energetickú signatúru. Nepodmanili si hmotu, nemajú teleport, necestujú v čase. Zaostávajú za ostatným svetom. Sú to takí intergalaktickí lúzri. Nech radšej zomrú v pokoji a mieri. Ho-ho-ho.“
„Vieš, čo by sme ešte mohli urobiť?“
„Ešte niečo?“
„Predáme Vintone7 práva na reality show. Pozemšťania, čo umierajú na Vianoce, chytľavé, nemyslíš? Bude to dojemná dráma v priamom prenose, veľký hit. A my sa zase napakujeme.“
„Si taká nenásytná!“
„Vždy som hovorila, že chamtivosť ľudstvo nakoniec zničí.“
„Len nikto netušil, že myslíš tú svoju.“
Keď za sebou zatvorili, zvonkohra odzvonila umieračik a za oknami sa krátko intenzívne zablyslo.