 |
Dali jej do rúk dažďové paličky a prikázali: Zachyť blesk. Usmerni jeho tok.
Haoka, haoka, spievali.
Nebo sa naježilo ďalším výbojom, šľaha energie sa zamotala do jej paličiek. Bolo tak ťažké udržať ju. Priam nemožné. Číra sila poskakovala medzi koncami drievok. Obmotala sa jej okolo zápästí a vstúpila do nej. Orkán… v hlave, búšenie za ušami. Sila ju premenila, spálila na popol a znovu porodila ako morskú meňavku, vláčne skúmala chápadlami slaný nálev, v ktorom sa ocitla. Pohlcovala do seba pevné body a nasávala svetlo. Prvý kontakt s povetrím z nej vysal život…
Potom mala podobu tisícu rastlín a tisícu zvierat.
Spomenula si na svoj sen, keď zovrela medzi paličkami suši. Maki. S lososom.
„Vyzerajú ako dažďové paličky,“ zamrmlala. Znelo to ako poznámka pre seba, no Paula v skutočnosti dúfala, že oproti sediaca kamarátka zareaguje. Chcela sa zdôveriť so snom, ktorý ňou zakmásal a na ktorý si nevedela spomenúť – do tejto chvíle.
Kamarátka však neodvetila nič a ponorila svoj kúsok do sójovej omáčky.
Suši je zvláštna vec. Dáte ho do úst prvýkrát – chutí vám aj nechutí. Prvý kontakt jazyka so surovou rybou, kyslou zlepenou ryžou a sušenou riasou rozpúta v hlave búrku. Ako v mojom sne.
Ale podobne, ako to bolo so snom, aj suši vás raz v noci prebudí – a vy naň dostanete chuť.
Sedíme vedľa seba, pomyslela si Paula; no dôvody, pre ktoré jeme svoje pokrmy, sa líšia. Ona možno pre chuť. Ja pre chuť – rozprávok. Hlúpo sa snažím privábiť duchov zašlých čias. Ako keď som ešte ako dieťa tancovala v daždi. Nebála som sa, že ma zadlávia padajúce nebesia. Deti sú hlúpe…
Jej myšlienky boli čudne ťažké, asi ako bachraté mraky, keď sa zoskupia na oblohe, ťarchavejú dažďom. Olupovala chia semiačka z do seba obráteného suši.
„To nie je život,“ napísala potom na svoj status na FaceBooku, „to je umieranie.“ Dostala štrnásť lajkov a päť súcitných komentárov, jeden vtip o emodeckách.
Paula bola zo života znechutená.
Na zoznamku nikdy nechodila. To bol nástroj pre zúfalcov. No v ten večer si povedala: presne takého zúfalca hľadám. Do profilu dala len jednu vetu: „Chceš vedieť o dažďových paličkách?“ Už nebola dieťa. Svet bol plný tých zlých a ona vedela, že nie každý prijme jej vetu ako pozvanie do rozprávky.
Neprivábila vlkov klamlivým zdaním ovečky. Naopak – zrejme sa domnievali, že to ona je vlk, čo ukradol kožuch mŕtveho baránka.
Niekoľko odpovedí však predsa len dostala.
„Wasabi,“ znela jedna z nich.
Jej srdce zachytilo správny tón.
Prvý kontakt lásky sa zopäl.
„Mám ju radšej než sójovku,“ odpísala.
„Prečo?“
„Keď to páli, vnímaš svet zreteľnejšie.“
Nevedela si spomenúť, či dávala alebo nedávala do profilu niečo o svojich suši-chúťkach. „Mám rád to s morskými tvormi,“ písal jej. „Pripadám si ako v spojení s pravekom. Vieš, čo hovorili Egypťania? Na počiatku bol len praoceán Nun. Keď dávam do úst chobotničky, tak sa vlastne živím kúskami sveta predtým, než sa vynorila zem.“
Mlčky hľadela na monitor.
„Čo sú to dažďové paličky?“ spýtal sa jej.
„Dnes v noci zo mňa urobili meňavku,“ odvetila.
Od tej chvíle boli svoji.
Boli len hlasmi v telefónoch, písmenami na obrazovkách.
Vždy predtým ju láska pohltila celú. Nedovolila jej premýšľať ani spať. Teraz však len ticho sedela na okraji srdca.
Čo ak sa čaro naruší, ak si pozrieme do očí?
Odmietla ponuku na videohovor.
„Chcem si len písať,“ vysvetlila.
Vždy predtým, v každom vzťahu, sa na niečo hrala, okrášľovala sa ako pávica. Ale keď neľúbi naozaj – načo by to robila?
Cítila, že tento vzťah ju očisťuje, zbavuje všetkého zlého. Bol imaginárny, bol abstraktný. Čistý. Vždy na konci lások plakala: vedela, že teraz nevyplače slova.
„Nerád niečo sľubujem,“ zablikalo na monitore. „Tento piatok to ešte nestíham, ale budúci…“
„Pôjdeme do sušibaru?“
„Pôjdeme.“
Dohodnuté, potvrdené. Príde po ňu v presne stanovený deň a stanovený čas. Dohodli sa ako dvaja dospelí ľudia. Áno, od tejto chvíle je dospelá – a nielen podľa občianky.
„Musím ísť,“ napísal jej, „zatiaľ pá.“
Zatiaľ pá sa zalesklo na displeji mobilu medzi nimi. Poháriky vína pri dotyku vydali chvejivý zvuk.
„A ďalej?“ spýtal sa bratranec.
„To je všetko.“ Nikdy si nebola istá, čo to znamená, že víno je suché. Váľala ho na jazyku. „Zatiaľ pá.“
Bratranec preštudoval mobil. „To je spred troch týždňov.“
„No práve. Zatiaľ pá. Zatiaľ pá!“ Mala slzy na lícach, ale boli to slzy smiechu.
„Ešte sa možno ozve,“ vylúdil bratranec hlasom, ktorému určite sám neuveril.
„Neozve sa. Zatiaľ pá. Ale to nevadí. Vieš… ja myslím, že som pri tomto vzťahu už úplne stratila city.“ Tak ako ryba odsúdená na suši, ktorú vyvrhnú z mora a rozkrájajú ju – chirurgicky presne. Potom kúsky jej tela vložia do kyslej ryže, podávajú ju s wasabi a sójovkou a s listom kandovaného zázvoru… ale tá ryba už nič necíti.
Chvatné kroky ho priviedli na správnu adresu. Ponáhľal sa. Meškal. Možno ho už vôbec nečaká.
Musel zazvoniť aj zabúchať, až potom začul za drevom dverí šuchtavé kroky. Bol nervózny. Uhládzal si vlasy. Vytiahol vreckovku a očistil si topánky, aby sa leskli – akoby vôbec nebol prešiel stovky kilometrov.
Zámky cvakali, veľa zámkov. Natrhal pre ňu vädnúcu púpavu – nie tú žltú, ale chumelivé páperie. Myslel, že ju tým rozveselí. Naposledy, keď si písali, zdala sa mu taká smutná… Otvorila dvere. Fúkol.
Padáčiky sa jej uchytili vo vlasoch.
Prekvapene na neho hľadela.
„Prajete si… mladý pán?“ Hlas sa jej chvel.
„Paula?“ Jemu sa zas tajil dych. Na fotografii vyzerala inak – tam mala pomerne nudnú hladkú tvár, vlasy smutné a temné… jej črty spoznával, aj tvar jej očí, no to ostatné – netušil, že je taká krásna.
„Som Iman,“ natiahol k nej ruku. V rukavici. Možno sa to nesluší, ale nerád by sa dotýkal jej kože, kým ho nespoznáva. Chopila sa ruky opatrne, ako sa dotýkame starožitností.
„Mrzí ma to… žiadneho Imana nepoznám. Aspoň myslím.“
Hnevá sa na neho. Je to tak. Iman si zdvihol jej ruku k ústam a naznačil bozk.
Začervenala sa.
„Som Iman, Imanuel,“ predstavil sa znovu. „Sľúbil som, že prídem. Nehnevaj sa na mňa. Vlastne môžeš. Ja… nemám ani dažďové paličky.“
Všetka krv sa jej stratila z líc.
„Iman…“ Zašepkala. „Zatiaľ pá… Zatiaľ pá?!“ Po lícach sa jej začali kotúľať slzy, vo vráskach vytvárali jarčeky. Rozosmiala sa. Zaborila si ruky do strieborných vlasov. „Zatiaľ pá? Zatiaľ pá?!!“ Smiala sa a zároveň plakala.
Usadila ho za stôl, odkrojila mu bábovku a naliala čaj.
Bábovka bola skvelá. Čaj príliš rumový.
Iman sa obzeral po izbe. Voňala ako starý človek, mydlo a krém. Mnohému začínal rozumieť. To nebola známka zrelosti a plodnosti, tie biele vlasy a vrásky. Bola to známka starnutia. A on netušil, že sa v tejto civilizácii tie dva pojmy nezlučujú.
Nečakala naňho po celý ten čas. Prežila svoj život a všetko už mala za sebou.
Jeho kvietky s milým úsmevom odložila do vázy.
„Tak ako to je?“ spýtala sa vľúdne a hladkala pritom nepeknú mačku za otrhanými ušami. To zviera vedelo, kým Iman je, zelené oči ho neprestajne röntgenovali. „Povedz mi pravdu,“ nabádala ho Paula, „našiel si dedkove staré mejly? Chcel si si zo mňa vystreliť?“
Sama mu ponúkla logickú odpoveď. Iman si upil z čaju a premýšľal. Mohol prikývnuť… alebo jej povedať svoju verziu. Mohla ju prijať. Prípadne sa nahnevať či vystrašiť. Vtedy by len predstieral, že žart pokračuje. Nechcel jej ublížiť. Ak tomu rozumel správne, nemala pred sebou veľa života.
Začal rozprávať a ona ho počúvala. Zbrázdené pery oblizovali z okrajov hrnčeka med.
„A to myslíš vážne?“ spýtala sa napokon tíško. V očiach nemala žiaden strach. Žiarili.
„Áno. Každé slovo. Odpusť mi… že som ťa nechal čakať.“
Zavrtela hlavou. Bola taká maličká vo svojom starom tele. Samičky Imanovho druhu sa množia krátko pred smrťou a jednotlivé znášky bývajú veľké. Ale jej spľasnuté brucho už žiadne dieťa nevynosí. Ľudské dieťa nie.
„Mýliš sa,“ povedala. „Prežila som vďaka tebe krásny život. Potom… som sa už nikdy kvôli láske netrápila. Brala som veci s ľahkosťou.“ Cmúľala lyžičku. „Takže kto vlastne si? Môžem o tebe premýšľať ako o anjelovi?“
„Profesijne môžem byť anjelom,“ pritakal. Bol rád, že preňho našla pasujúci ľudský termín. Nechal ju, nech si veci vysvetlí, ako jej to vyhovuje najlepšie.
„Čo bude teraz? Vezmeš ma so sebou?“
„Nie. Musíš tu zostať a zomrieť.“
Prekvapene na neho hľadela, až kým ho nenapadlo, že ľudský druh možno nevyhnutný zánik hodnotí ako negatívum. Že možno povedal niečo netaktné.
„Ďakujem za čaj.“ Vstal. „Môžem ťa na rozlúčku pobozkať?“
Prikývla, no keď sa priblížil k jej perám, hanblivo sa odtiahla. „Radšej len ako vnuk babičku. Cítila by som sa zvláštne.“
Poslušne pobozkal líčko, vráskavé ako šupka zo zimného jabĺčka.
Prvý kontakt jej sveta s tým jeho ju bolel omnoho viac, ako by chcel.
Zosunula sa ako vetva pod ťarchou snehu.
Iman ju odniesol do postele a prikryl perinou.
Tichučko dýchala.
V roku 2012 miestneho letopočtu vypršala trial verzia planéty Zem. Administrátor bez váhania predĺžil licenciu.
Začalo sa s testami na živých dátach. Prvý kontakt so svetom, o ktorom sa ani poprední vedci nemohli dohodnúť, či ho vytvorili alebo našli.
Iman ako laik nemal právo podieľať sa na veľkých svetových udalostiach ani ovplyvňovať dejiny – ktoré sa spätne neustále menili. Nedôsledné premazávanie bolo potom dôvodom zmätkov, dvojitých spomienok, mýtov a urban legiend. No všetky tie anomálie boli svojím spôsobom rozkošné. Kuriozity a bugy boli zdrojom rojčenia Imanovmu ľudu. Kto nezatúžil byť pozemšťanom…? Žiť a nevedieť…?
Ak by mal použiť Paulinu analógiu, bol „anjelom“ veľmi nízkej kasty. Mal prístup len k ľudskej internetovej sieti. Tak našiel Paulu. Trvalo takmer sedemdesiat pozemských rokov, kým mu úrady udelili víza a povolenie na krátku návštevu; ďalších desať čakal na priradenie dočasnej ľudskej identity.
Práve teraz v domovskom korábe ľútostivo hľadel, ako sa rozpúšťa jeho hnedá ľudská koža a odhaľuje surové chápadlá. Boli také citlivé.
Malý monitor zobrazoval okolie mesta Cairo. Tri najpevnejšie body v priestore a čase ich lode vždy bezpečne priviedli na zem. Ďalšie ukotvenia svietili v Súdáne a v Južnej Amerike.
Iman poláskal rôsolovitý vak na svojom bruchu. Časť molekúl DNA sa vstrebe, no mnohé prežijú. Špirály sa premieľali, zrážali sa, vŕzgali tichučkú hudbu maličkých sfér.
Milióny kilometrov od zeme budú jeho a Pauline deti žiť šťastne, až kým nevymrú.
Bzučanie elektriny sa miešalo s jej plačom. Blesk ňou potriasal a ukrádal jej síl. Hlúpla. Z pamäti ubúdali tisíce životov a tisíce mien.
Niekde blízko o seba klopkali dažďové paličky.
Nie. Musíš tu zostať a zomrieť. Zatiaľ pá. Zatiaľ pá.
Striedali sa pri nej a sľubovali, že to bude dobré.
Suši, myslela si jej pobláznená myseľ, ako asi chutí wasabi? Potom čosi o mŕtvych rybách a ich živom mäse.
Prebudila sa, slzy jej tiekli nielen z očí, ale po celom tele.
„Póla.“
Vyslovovali jej meno tak zvláštne.
„Póla!“
Plakala z plných pľúc. Je mŕtva, mŕtva, mŕtva. Bála sa, že čoskoro načisto zabudne, kým bola. A potom už nebude.
Pri nej kľačala Miri a tíšila ju.
Kto je Miri? Je to niekto z mojich snov? Z iných životov? Kým som vlastne bola… a na čo si spomínam?
Mala závrat.
Maxim sa nad ňou skláňal, celý strieborný.
„Prvý kontakt s bleskom môže spôsobiť jasnovidnosť,“ rečnil vľúdne. „Práve si prežila životy všetkých, čo kedy boli alebo by mohli byť.“
Zmučene dýchala. Ak nie je tým dievčaťom… tou starenkou… tým chlapcom… kým je? „Životy všetkých…? Pamätám si len dva.“
„Áno, ale neboj sa. Aj to rýchlo prejde. Spomienky pominú. Nikto nemusí ťarchu večnosti znášať príliš dlho. To len ten nešťastný prvý kontakt… vždy najviac bolí.“
Pomaly sa posadila. Ostatné deti sa zhŕkli okolo nej.
„Kde vlastne sme? A kto sme?“
Maxim sa zamyslel. „Počula si už o limbe nekrstených detí? O platónskom svete ideí?“
„Nie.“
„Dobre. Lebo nie sme ani na jednom z tých miest.“
Miri jej priniesla vodu. Voda bola čistá.
Póla sa napila.
- Toto je finálová poviedka súťaže Poviedka Istroconu 2016.
- Je publikovaná v pôvodnom stave, neprešla redakčnou ani jazykovou úpravou.
- O ostatných finálových poviedkach a spôsobe hodnotenia sa dočítate v článku Finále Poviedky Istroconu 2016.
- Najnovšie aktuality o súťaži Poviedka Istroconu 2016 sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.