Ohnivé pero Q2 2010: Posledné krkavčie pierko

Predvianočná fujavica ustala skôr, než zvony modranského rímskokatolíckeho kostola odbili tretiu hodinu. Vietor rozohnal ťažké mračná, kloniace sa slnko zalialo lúčmi náprotivné fasády domov a tie ožiarili Ľudevítovu izbicu. Hlavou mu preletelo, že sa vari na zajtrajšiu poľovačku predsa len vyčasí a on bude môcť oprášiť pušku zavesenú v kúte. Aspoň sa vytrhne z kolobehu otupného života, vystrie chrbát ohnutý mesiace nad prácou.

Spisba ležala pred ním na písacom stole zahalená do tieňa. Zaujal ho a náhle jeho obrysy spoznal. Zmeravel v neistote, dumajúc, či má zjaviť, že si všimol tú temnú tôňu, alebo o ňu nedbať. Rozhodnosť však premohla váhanie, vstal od stola a roztvoril okno. Na obločnici zastal sebaistý pôvodca tieňa. Veľký uhľovočierny krkavec s perím našuchoreným od vetra a mrazu naklonil hlavu nabok, uprel na Ľudevíta svoje ligotavé očká a bez toho, že by čo len rozprestrel krídla, preskočil na kraj stola.

Ľudevít strnulý z toho zjavu ledva spoly privrel oblok, aby mu v kalamári nezamrzol atrament, a nevdojak vzhliadol k skrinke nad stolom. Vták pozorne sledoval smer jeho pohľadu. Obaja vedeli, na čo myslí – na štyri čierne krkavčie perá ukryté pred nepovolanými zrakmi. Prvé z nich ho pred štyrmi rokmi priviedlo sem, do Modry, k hrobu najstaršieho brata Karola, a jeho samého pripútalo k osihoteným sirotám. Druhé mu krkavec priniesol toho istého leta ako poslednú spomienku na otca. A ďalšie dve pierka, lesklé, dúhové, vypustil čierny operenec zo zobáka o dva roky neskôr, by mu zvestoval skon jeho mamky i drahej Adély, tej duše plnej vzdelanosti, šľachetnosti i lásky.

S nepokojom a podozrením pohliadol na krkavca, no ten sa len otriasol:

„Nie, žiadne pierko ti dnes nenesiem.“

Vtáčím spôsobom mykol hlavou a zaškúlil na rukopis pri jeho skrehnutých ebenových paprčiach. Muž v pomykove hľadel, ako čierny hosť jedným okom číta riadky spisby a druhým ho neustále prenikavo pozoruje. Keď dočítal, bystro zobákom podobral stránku a prevrátil ju. Ľudevít stratil poslednú štipku trpezlivosti:

„Po čo si teda prišiel, rmutný posol?“

Krkavec neuznal za vhodné prerušiť čítanie, iba zagúľal voľným okom:

„Vložil si do tohto spisu veľké myšlienky.“

Hostiteľovu tvár zahalili chmáry:

„Vysmievaš sa mi?“

Vták odmietavo ovesil krídla:

„V mojej reči nieto klamu. Priletel som ťa varovať.“

„Pred kým alebo pred čím? Pred policajnými poskokmi, čo za mňou sliedia na každom kroku, alebo pred ich komandantmi z Pešti či Viedne? Pred zradcami vlastnej krvi, pred odrodilcami, čo šliapu po našej reči i národe? Pred ohováračmi a potrimiskármi, čo pre mastnejší krajec utekajú na nás žalovať?“

„Veľké myšlienky prinášajú aj veľké nebezpečenstvá. Pre tých, čo ich vyznávajú, aj pre tých, čo z nich cítia hrozbu. Veľké idey vedú k sprisahaniam i k podozreniam zo sprisahania.“

Ľudevít si sadol na stoličku a pobavene sa usmial. Už dávno neviedol filozofickú dišputu s krkavcom:

„Takže ma chceš vystríhať pred tými, čo chcú moje slová obrátiť proti mne i mojim druhom v boji za slobodu Slovákov? Nezľaknem sa takých výstrah. Ochotný som i život položiť, tak ako iní položili. Teraz je pero mojím mečom a slová mojimi strelami. Dielo moje tu spísané som hotový vyslať do boja.“

Jedno oko operenca sa neodtrhlo od litier:

„Zmenil si sa. Aj tvoje myšlienky sa líšia od tých, čo si zastával pred rokmi. Kde si nechal nadšenie pre reč slovenskú? Toť si – po nemecky – napísal, že slovenčina nehodná je literárnej tvorby, že všetci Slovania sa pod zástavou jediného – ruského – jazyka majú zoskupiť. Materinskú reč si obetoval na oltár politiky.“

Zaťal päste a tvár sa mu zvrásnila hlbokými brázdami:

„Národ potrebuje slobodu, bez nej je ničím. A ja ho k slobode privediem, nech by som mal pre to obetovať čokoľvek!“

„Čo stojí sloboda národa, ak už národa samotného nebude? Má byť jeho jazyk len históriou, pamiatkou čias minulých, rečou ľudí neučených? A čo to bude za slobodu, keď cisársky chomút zameníš za cárske jarmo?“

Muž nemo hľadel na svojho spoločníka.

„Dokážem čítať nielen v tvojich listinách, ale i v tvojom srdci. To horí ohňom, čo ho zožiera a stravuje. A plameň preskočil aj na papier. Darmo vravíš, že tvojím hnutím je láska k národu, slovami tohto spisu ho smeruješ do pekla.“

Po takom ostrom šľahu už Ľudevít neobsedel. Rázoval naprieč izbicou, potom zastal a rozhodil rukami:

„Do pekla? Veru do pekla s malým národom, čo ohne chrbát pred každým utlačovateľom, lebo nemá inej voľby. Národ, čo je malý nielen počtom ľudí, ale najmä odvahou ich sŕdc, nemá sa čo márnomyseľne hrdiť sám sebou. Nič lepšie sa tomuto ľudu nemôže stať, ako keď splynie s veľkým a mocným prúdom dvíhajúceho sa slovanského impéria.“

Slová odzneli v tichu zimného večera, uviazli v povetrí bez možnosti vziať ich späť. Krkavec sa v rozpakoch poškrabal pazúrom po hrubom zobáku:

„Mal by si si dvakrát rozmyslieť svoje úfania, kým ich vyslovíš, lebo môžu dôjsť k svojmu naplneniu. V tom je hrozba veľkých myšlienok – nesú so sebou veľké utrpenie.“

Muž zronene dosadol nazad na stoličku:

„Čo mám podľa teba urobiť?“

„Vráť sa z kratšej cesty a vzdaj sa tohto rukopisu. Zlo, čo si doňho vložil, ti otravuje dušu. Pomôžem ti…“

Čierny operenec sa uvážlivo sklonil a ďobol do rukopisu, až z neho odletela odrobinka papiera. Ľudevít náhle pochopil, o čom vták hovorí, a vyrútil sa k stolu hotový krk mu vykrútiť:

„Prac sa stadeto, diablovo plemeno!“

Krkavec sa pritajil, vzopäl sa na krídla a do pazúrov uchmatol vrchný list. Zakrúžil pod oblúkmi izby, povedľa jeho hlavy. Ohnal sa za ním, aby ulapil papier z jeho drápov. No operenec zosadol na vysokej dubovej skrini, vyďobol ďalší útržok a zhodil ho nadol. Muž zreval, akoby sa mu zahnutý zobák zaboril priamo do srdca. Zvrtol sa v snahe nájsť čokoľvek, čo by mohol použiť proti čiernemu ničiteľovi. Puška! Neváhal a vrhol sa do kúta.

Vtedy vták vykríkol. Prenikavý škrek naplnil miestnosť, ohlušil Ľudevíta trímajúceho zbraň a zrazil ho na kolená. Izbica stemnela. Temná mrákava vrazila cez pootvorené okno dovnútra. Kŕdeľ čiernoperých stvor trepotajúcich peruťami rozvíril povetrie. Priestor zhustol ich vreskotom. V ustavičnom kolotaní vôkol stien zlietali k stolu a nemilosrdne koristili listy rukopisu. Ľudevít kľačal a mával pažbou pušky, aby ich pozrážal a zachránil aspoň zlomky svojho spisu. Márne. Ako rýchlo krkavce vleteli dnu, tak aj zmizli i s papiermi v padajúcom súmraku. Zostal iba starý hosť na vrchu skrine.

Hostiteľ sa podoprel pažbou a s námahou vstal, no jeho hlas znel pevne:

„Vráť mi späť moje dielo!“

Prv než sa operenec vzchopil na krídla, len skríkol na rozlúčku:

„Veru nie!“

Muž sa rozohnal, v poslednej chvíli zasiahol vtáka do krídla, no krkavec čo aj ranený potrafil do okna a stratil sa v temnote. Ľudevít, zmorený a vysilený, opieral sa o pušku a hľadel von do prázdnoty. Potom sa spamätal a zahrozil tme zbraňou:

„Zajtra… na poľovačke… ešte sa stretneme!

Náhlivo vyšiel z izby hotovať si strely, prach i výstroj, preto si nevšimol dlhé ligotavé pero z poraneného krídla krkavca ležiace na dlážke pod otvoreným oknom. Posledné pierko pre Ľudevíta.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

11. októbra 2010
Zdeno Mikláš