Videli ste film Poltergeist z roku 1982? Áno, to je ten úspešný horror o dome postavenom na starom cintoríne, v ktorom si nepokojní duchovia nájdu cestu na tento svet cez televíznu obrazovku a v rámci bubáckeho mejdanu sa zmocnia nevinného blonďavého dievčatka. Steven Spielberg čoby autor scenára a producent vtedy prekvapivo zveril réžiu brutálnemu Tobe Hooperovi, a výsledkom bol horror, v ktorom síce v priebehu deja nikto nezomrie /!/, ale labilnejší divák si od napätia obhryzie nechty až po lakte. Tak, a teraz príde nečakaná pointa úvodného odstavca: táto kvalitná starina ani jej dve pokračovania nemajú totiž s recenzovanou záležitosťou ABSOLÚTNE nič spoločného.
Poltergeist: The Legacy je pilotným filmom k mysteriózno -horrorovému televíznemu seriálu, ktorý sa v súčasnosti dá vidieť napríklad na satelitnej stanici VOX vždy v pondelok zhruba o druhej v noci. Rozpráva o skupinke ľudí, čo sami seba nazývajú The Legacy /Odkaz/, a keďže nemajú celé dni čo robiť, zbierajú staré náboženské a magické artefakty a ešte stíhajú aj bojovať proti temným silám, démonom a podobnej chamradi. V úvodnom „celovečeráku“ sa pachtia po piatich magických schránkach, do ktorých kedysi írski druidi uzamkli päť démonov, padlých anjelov. Každý z tých hnusákov je nebezpečný sám osebe, ale ak sa navyše truhlice rozostavia do tvaru pentagramu, otvorí sa /no čo asi?/ brána do pekla. Preto členovia Odkazu musia získať nielen schránky samotné, ale aj špeciálne kľúče, ktorými sa tie bedne odomykajú. Samozrejme, že jednému z démonov sa podarí uniknúť, sviniarovi škaredému, a poriadne našim hrdinom okoreniť /či skôr okrvaviť/ život.
Pretože k televíznym seriálom /i vrátane takých Aktov X či Milénia/ treba byť čo sa týka originality zápletky značne zhovievavý, prosím o Vašu blahosklonnosť i v prípade tejto snímky. Ja sám som si pri jej sledovaní spomenul minimálne na pätnásť iných filmov, od Dobyvateľov stratenej archy cez Warlocka až po Rosemarino dieťa. Autori jednoducho v záujme natiahnutia chabej zápletky do celovečernej podoby namixovali do scenára, čo ich práve napadlo. Výsledkom je horrorový guláš, až do nestráviteľnosti ochutený prvkami fantasy, detektívky či dokonca akčného filmu. O tvorcoch a účinkujúcich Vám toho veľa neprezradím, lebo z filmografie režiséra Stuarta Gillarda poznám len Ninja korytnačky 3 /Marek Dobeš Vám určite s radosťou poskytne zoznam aspoň desiatich bezvýznamných béčok, ktoré tento bezvýznamný béčkový režisér natočil/, a hercov som /našťastie/ nikdy predtým nevidel. Výnimkou je len William Sadler /zloduch zo Smrtonosnej pasce II. a klaďas z Rytiera Démona/, ktorý tu spočiatku hrá nechutne dobráckeho starožitníka, ale už čoskoro doňho chvalabohu vstúpi démon a tak nás /za pomoci počítačových efektov/ môže obšťastniť niekoľkými diabolskými ksichtami, milučkým rozoklaným hadím jazykom a jednou veľmi zábavnou znásilňovačkou. Okrem Sadlera patrí k pozitívnym prvkom filmu to, že je na televíznu produkciu napchatý obstojnými trikmi a – to predovšetkým – nešetrí diváka a šokujúce scény ukazuje pekne naplno. Je tu /predstavte si to!/ i krátka, ale pomerne odvážna erotická scéna, v ktorej dokonca uvidíte obnažený prsník – na niečo takého by sme pri sledovaní údajne nemorálnych pondelňajších mysterióznych seriálov čakali márne ako Ridley Scott na dobrý scenár. Takisto krvavé sekvencie sú celkom šťavnaté – potešili ma hlavne ukrižovaná žena a rýchlo sa rozkladajúca mŕtvola plná hmýriacich sa červov.
Treba povedať, že keby bol Poltergeist: The Legacy „normálny“ film, mal by som po jeho pozretí pocit ako to dievča z Pátera Thomasa tesne po tom, čo vyzvracalo vlastné vnútornosti. Na druhej strane si dokážem celkom dobre predstaviť, že by som si seriálom tohto druhu celkom rád spríjemnil neskorý večer niekedy uprostred pracovného týždňa. No, a na záver ešte jeden – či skôr jediný – dôvod, prečo zájsť do požičovne po film Poltergeist: The Legacy – a prečo má táto recenzia taký názov, aký má. Film totiž obsahuje neskutočnú scénu, v ktorej žena postojačky porodí démonické dieťa, načo ju ten malý pankhart začne na pupočnej šnúre /!/ ťahať za sebou po podlahe a nadôvažok vylezie hmyzím pohybom na stenu, takže dotyčná rodička chvíľu s roztiahnutými nohami a šialeným vreskom visí dolu hlavou a mohutne krváca. Tak za niečo také by sa nemusel hanbiť ani ten najšpičkovejší horror. Verte mi, už dávno som sa v takom vytržení nenatriasal v kresle pred televízorom a nevykrikoval: „Ty kokso, to je sila!“