 |
„…Mladý muž vzdorovito zaťal zuby a poobzeral sa. Tmavá mokrá ulica bola prázdna. Oboma rukami pevne zovrel uchá tašky. Posledný raz sa zhlboka nadýchol vzduchu sveta, v ktorom vyrástol, a rázne vkročil do otvoru…“
Rišo sa s plnou taškou kníh a encyklopédií pustil späť k trpaslíkom. Už druhý krát sa vybral tou istou cestou, v ústrety dobrodružstvu i nebezpečenstvu. No tento krát to bolo dobrovoľne. Opäť mal pri prenášaní hrozný pocit, zvonenie v ušiach, závrat. Na konci tunela už videl v diaľke sústredenú Vedmu… Začínal dúfať, že to celé vyjde, bol opojený víťazstvom nad otčimom… No keď ním zrazu prudko trhlo a do nosa mu udrel studený, mŕtvolný pach, ktorý síce zacítil iba raz v živote, ale za rovnakých okolností, vedel, že je zle…
Kharzazgh vyšiel zo Šajdánovej pracovne. Na chrbte stále cítil Šajdánov pohľad a hlavou mu vírila iba jediná osamotená myšlienka. Nedokážem to načas. Premýšľal, ako by sa mohol najrýchlejšie infiltrovať, priblížiť k obyvateľom Čangskej ríše, lebo vedel, že Šajdán pri čakaní zhovievavý nebude. Vbehol do svojej komnaty, zbalil do malého vaku pár najpotrebnejších vecí, vyrútil sa cez chodby von z hradu na koni. Upaľoval do Čangskej ríše tak rýchlo, ako sa len dalo.
Šajdán sedel vo svojej pracovni na vyvýšenom mieste. Pod ním so sklonenými hlavami pobehovali traja ghúli. Dávali si dobrý pozor, aby sa na Šajdána nepozreli – vedeli, že to nenávidí. Šajdán sledoval mapy a ghúli potichu plánovali stratégiu útoku. Vtom Šajdánovi vypadli mapy z rúk. Zreval: „Cítim vír energie!!!“
Ghúli nerozumeli, čo sa deje a napriek strachu opatrne zdvihli oči smerom k Šajdánovmu trónu. Šajdánovi z očí šľahali červené záblesky.
„Vedma opäť premiestňuje toho opičiaka! Riskuje tým všetko!“ Šajdán zatvoril oči a sústredil sa, ako ešte nikdy. Dobre vedel, čo je v stávke. Ak sa Vedme podarí dostať Riša späť k trpaslíkom aj s potrebným materiálom, Šajdán je stratený a nepomôže mu ani Kharzazgh, hoci by získal i najgeniálnejšiu čangskú zbraň. Šajdán by s tou zbraňou mohol akurát tak odpratať Kharzazgha. Ghúlom sa zdalo, že Šajdán snáď ani nedýcha, iba telo sa mu trochu chvelo. Po chvíli zhlboka vydýchol. Otvoril oči.
„Ako som predpokladal! Vedma ešte nie je dostatočne silná. Ale ja som nebol vôbec pripravený! Zase sa mi nepodarilo strhnúť ho až sem. No mal by byť niekde nablízku v okolí pár kilometrov. Vyberte najschopnejších stopárov a nájdite ho!“
Ghúli sa naňho dívali snáď iba o stotinu sekundy dlhšie, ako bolo potrebné. Zdržovanie. To bolo to posledné, čo Šajdán teraz potreboval.
„Okamžite!!!“
Ghúli bez slova vzali všetko, čo si do Šajdánovej pracovne priniesli a vybehli von.
Elga si utrela zaslzené opuchnuté oči. Vedma sa práve sústredila na prenesenie Riša z jeho roviny bytia späť k trpaslíkom. Boli to jej prvé skúsenosti s premiestňovaním a cítila sa nesmierne vysilená, no nemala na výber. Elga teraz sedela po Korrakovom boku bez slova. Pani Kaldsonová mala stoličku tesne pri Elge a hladkala ju po vlasoch. Potichu si šepkali.
„Dcérka, nečakala som, že sa tak rýchlo zasnúbiš, ale ešte menej som čakala, že Richarda pošlú hneď na takú misiu.“
„Ďa-ďakujem, mami, že mi to pripomí-mínaaaš…“ Povedala Elga pomedzi vzlyky a ešte viac sa rozplakala.
„Vieš, že som to tak nemyslela, len jednoducho som prekvapená, ako sa nám život za posledných pár mesiacov skomplikoval.“
„Ale ne-neboj, Rišo ich šeckých vy-vytlče!“
„Elga! Už zase si nedávaš pozor na výslovnosť…“
Vedma otvorila oči. Naokolo všetci napäto čakali. Chvíľu sa na nich vyčerpane pozerala. „Šajdán vstúpil do prenášania. Ale nepodarilo sa mu úplne Riša stiahnuť.“
„Potvora jenna!“ Skríkol Korrak. „A čo jako máme teraz robit? Olejuvat si vlasy a bradu a čakat, kedy Rišo dójde???“
„Je mi to ľúto. Ale nie som ešte dosť silná na prenášanie. Vravela som to. Nemala som však na výber.“
„Milá Vedma, tu neide o fazulky! Nesrandujeme! De je Rišo, ty pačmaga?“
„Korrak. Ja najlepšie viem, že ide o veľa. Robila som, čo som mohla.“
Vedma zmizla. Elga sa rozplakala, Korrak tresol päsťou do stola tak silno, že náraz rozbil tri taniere. Pán a pani Kaldsonoví spolu so všetkými prítomnými trpaslíkmi iba na seba bezradne pozerali…
Caxitla dnes mala službu v hostinci na prízemí verejného domu. Unavene umývala a utierala špinavé poháre, ktoré postupne pribúdali na pulte. Pred tým boli za prácu a „dobré služby“ aspoň dostatočne odmenené spolu s jej kolegyňami. No v ťažkých, nekľudných časoch, keď sa vo vzduchu neustále vznášala hrozba vojny, boli zákazníci skúpejší a počet klientov celkove poklesol. Naopak, zvyšoval sa iba počet rôznych pocestných a čudákov, ktorí nosili najvšakovakejšie informácie z rôznych kútov kraja. Po tom, čo odišiel oddiel Axtlapáncov a Irinakhoiov a s ním i jediný muž, ktorý ju kedy naozaj priťahoval – Ostrý nôž, bolo všetko ešte horšie. Ťažko znášala stratu rodiny v občianskej vojne a potom ešte ťažšie niesla odchod Ostrého noža, ktorý sa ani neprišiel rozlúčiť. Iste mu do toho niečo prišlo, ospravedlňovala ho pred sebou vo svojich očiach. Určite mali naponáhlo – napokon, celý oddiel skutočne odišiel veľmi rýchlo. Keby mal čo len chvíľku, iste by prišiel povedať aspoň dovidenia…
Bolo ešte len krátko po jedenástej večer, ale v hostinci už bolo ako v úli, všade to bzučalo – všetci sa rozprávali a dohadovali. Pomaly, vyčerpane vzala do rúk handru a začala umývať stoly obliate lepkavým pivom. Myslela na toho Irinakhoia, ktorý bol jediný, kto sa k nej choval ako k žene, nie ako k tovaru… Podišla k ďalšiemu stolu, začala ho umývať. A jedným uchom začula pár slov z konverzácie pri stole.
„…zaujímavé… a si si istý?“
„No… istý – neistý, čo ja viem? Takto som to počul, tak ti len opakujem, čo sa mi dostalo do uší…“
Caxitla mierne zbystrila pozornosť. Bližšie sa zapozerala na dvoch ľudí sediacich za stolom. Mali na sebe dlhé ufúľané cestovné plášte. Vyzerali ako vandráci, no nevedela zaradiť kto sú a odkiaľ sú. Počet podobných pocestných sa v týchto časoch zvyšoval. Vymieňali si na tomto mieste klebety a nosili nové správy.
„Hm, neviem. Mne sa to jednoducho nejako nezdá. Že by cestoval sám? To, že by Šajtlán riskoval?“
Šajtlán??? Caxitle prešli zimomriavky po celom tele, no bola zvedavá, čo títo dvaja vedia o Šajtlánovi. Umývaniu stola sa teda venovala precízne a hlavne dlho.
„Neviem, či by to riskoval, neviem, či je to pravda, ale skrátka videli toho ghúla upaľovať zo zámku na koni ako strelu.“
Stôl bol už vyleštený, ako ešte nikdy pred tým a Caxitla ho drhla ďalej. Dvaja pocestní si všimli nebývalého záujmu Caxitly. Bez slova podozrievavo na nej spočinuli pohľadom. Caxitla leštila i naďalej. Až po chvíľke si uvedomila, že sa na ňu dívajú spod prižmúrených viečok. Zháčila sa, no hneď na to sa nevinne usmiala a dodala: „Šéf si potrpí na čistotu…“
Dvaja pocestní sa na seba pozreli s menšou podozrievavosťou, avšak sprisahanecky. Jeden z nich začal.
„Hm, na čistotu, vravíš? A potrpí si šéf aj na spokojných zákazníkov?“
„Spokojnosť zákazníkov je na prvom mieste.“
„Tak teda, čo s tým spravíš?“
Posledné, čo si priala v tento pochmúrny večer, bolo ísť so zákazníkom, no vedela, že ak sa chce dozvedieť viac, je to najlepšia možná cesta. Cítila, že je to dôležité. Premohla odpor k zaprášenému vandrákovi a vykúzlila na tvári kŕčovitý úsmev. „Niečo by som spraviť mohla…“
Chŕŕŕ… fííí… chŕŕŕ… fííí… Caxitla so zatajeným dychom načúvala. Vyzeralo to tak, že pocestný nadobro zaspal. A súdiac podľa počtu pív a alkoholu, čo vypil, zaspal dosť tvrdo. V hlave si ešte raz premietala všetko, čo jej vyzradil. Vedela, že si to musí všetko zapamätať. To, čo sa chystala urobiť, bolo síce dosť odvážne, ale títo pocestní sú uzavretá skupina, ktorá s hocikým nekomunikuje. A jej sa dostali popri „obsluhe“ do uší veci, ktoré opatrne z pocestného vymámila a ktoré boli zároveň neoceniteľnými informáciami pre všetkých, ktorí chceli zničiť Šajtlána. Bolo teda iba na nej, aby ich išla varovať.
Ostrý nôž… on jediný ma bude brať vážne a uverí mi. Musím ísť za ním. Pár krát sa zmienil, že by sa najradšej postavil proti Šajtlánovi. A keď nič iné, je to naozaj jediný človek, ktorému to môžem povedať. Vandrák spal a odfukoval ako parný stroj. Obliekla sa, vedela, že toto je jedinečná príležitosť ujsť. Útek bol síce nebezpečný, ale cítila potrebu niečo spraviť. Už dlho tu bola väznená, bez cieľa či budúcnosti. Bola sirota, nemala na svete už nikoho. No zrazu sa však dozvedela niečo, čo mohlo pomôcť dobru. Jej stará šľachtická krv sa nezaprela. Predkovia sa ozvali a sirota akoby cítila ich silu a odvahu priamo v srdci. Vzala vandrákovi cestovný plášť a prehodila si ho cez plecia, potichu ako myška vybehla von, vzala prvého koňa, ktorý stál priviazaný pred verejným domom a vycválala na ňom do mesačnej noci.
Tentokrát Rišo vo víre energie spravil všetko preto, aby mu taška z rúk nevypadla. Ak by sa tak stalo, všetci by boli stratení. Jedinú nádej na výhru nad Šajdánom tvoril materiál, ktorý mal v taške. Rišo doslova držal osud trpaslíkov a všetkých ich spojencov v rukách. Keby ním niečo lomcovalo ešte pred pár mesiacmi tak silno ako teraz, určite by tašku vo víre energií už dávno vytratil. No momentálne bol mocnejší vďaka všetkým možným tréningom a cvičeniam, ktoré za posledné mesiace absolvoval. Taška mu z rúk nevypadla. No cítil, ako ním lomcujú dve sily. Šajdán vydával zo seba maximum energie, aby ho pritiahol k sebe, vedma Vereneas, hoci mladá a neskúsená, však o veľa nezaostávala. A Vedma mala počiatočnú výhodu – prvok prekvapenia. Šajdán premiestňovanie Riša nečakal, a tak nebol dostatočne koncentrovaný. Za normálnych okolností by Vedmu určite premohol. Rišo však odrazu pocítil okolo seba vzduchoprázdno. Dokonca zrazu vo vzduchu nebolo cítiť žiaden mŕtvolný, hnilobný zápach. Mal pocit, že sa vznáša. A celkom nečakane sa pred ním ako tieň začalo niečo tvoriť. Žeby vedma…? Obrysy postavy však boli trochu tmavšie a mohutnejšie. Furkrrig???
„Richard…“
„Furkrrig?! Ako…? Ty si nažive…?“
„Nie som nažive, toto je iba spomienka…“
„Ako je to možné?“
„Práve prebieha súboj dvoch veľmi silných myslí v rôznych rovinách bytia. Vtedy sa môže stať veľa nevysvetliteľných vecí… Ale mám málo času, tak ma neprerušuj a počúvaj. Vezmi si môj meč. Budeš ho potrebovať.“
„Tvoj meč? Čo…? Kde..?“ Rišo bol zmätený, nevedel, čo to má znamenať, odkiaľ má vziať Furkrrigov meč a vôbec, celá táto situácia… Vtom však Furkrrigov tieň začal blednúť. Rišo mal na jazyku ešte milión otázok, no vtom vedel, čo má povedať. „Furkrig? Ja… Ďakujem ti za záchranu môjho života.“
Furkrrig už takmer splýval s okolitým prostredím, nepovedal nič, mizol naďalej, no Rišo by v jednom momente odprisahal, že sivý elf sa pousmial a jemne kývol hlavou, ako by sa ukláňal.
Keď Furkrrig zmizol celkom, Rišo si zrazu začal uvedomovať, že pod sebou nič nemá. Začul svišťanie vzduchu okolo seba. Letel nadol a naraz dopadol tvrdo na zem. Tašku mal neustále pri sebe, no pri náraze na zem ho tá „váha vedomostí“ riadne udrela do hlavy. Poobzeral sa okolo seba. Bolo mu jasné, že v žiadnom prípade sa nenachádza u trpaslíkov. Zase to nevyšlo!
Bol na nejakom špinavom trávniku. Všade len tma a nič poriadne nevidel. Mesiac iba slabo osvetľoval nejakú obrovskú tmavú plochu naľavo od neho. Že by…? Zabublalo to… Močiar! Rišo vzal chytro tašku s knihami a začal upaľovať opačným smerom. Zastavil sa až neďaleko jaskyne, kde už kedysi bol – na tomto mieste sa odohralo veľa dramatických udalostí. Jeho život tu bol vykúpený večnou smrťou…
Rišo vošiel s taškou kníh do jaskyne. Potreboval sa nachvíľu zastaviť, utriediť si udalosti z posledných minút v kľude, bez strachu z okolia. V jaskyni počul iba tlkot svojho srdca. Sadol si na kameň, no uchá tašky neustále držal v rukách. Furkrrig… Čo to malo znamenať? A kde mám vziať jeho meč? A ako to, že sa mi vlastne zjavil??? Rišo ničomu nerozumel. Vedma, kde si? Keď ťa človek potrebuje, vtedy neprídeš. Ty máš skrátka radšej dramatické a nečakané príchody…
Rišo začal premýšľať. Furkrrig mu kázal vziať jeho meč. Ale kde ho vziať? Prečo mi ho Ilvareel po Furkrrigovej smrti nedal? Elfovia by mali veci predvídať. Rišo bol bezradný. Zase sa nevydarilo premiestňovane, on trčí s balíkom kníh v jaskyni pri močiari, na ktorý má len tie najhoršie spomienky – položil tu zaňho život sivý elf, ktorého potom biely pochoval… Biely ho tu pochoval… Ach! Veď to je ono! Neďaleko je Furkrrigov hrob! Musí tam byť aj jeho meč! Rišo si narýchlo vybavoval v pamäti, čo mu povedal vtedy Ilvareel. „Očistím ho aj pochovám. Viem o prameni tu na kopci. Je číry, aj keď práve on napája toto bahnisko.“ Rišo bleskovo odložil knihy v najtmavšom kúte jaskyne – teraz by ho cestou na kopec k Furkrrigovmu hrobu zdržovali. Musel to risknúť a nechať ich v jaskyni.
Vybehol von a upaľoval smerom na kopec, hore k prameňu. Ako bežal, nevedel si vynachváliť kondíciu, ktorú nadobudol tu, v tejto rovine bytia. Za normálnych okolností by ho už pichalo nielen v boku – za normálnych okolností by už jednoducho nevládal. Takto však prešiel vzdialenosť k miestu kde prameň vyviera v rekordne krátkom čase. Na kopci sa poobzeral a pod košatým dubom uvidel mohylu vytvorenú z hromady kamenia. Vybral sa tam. Začal hrabať najskôr v záhlaví mohyly – takmer pod koreňmi stromu. I sám sa desil toho, že pri hľadaní meča pokojne môže naraziť i na Furkrrigovu mŕtvolu. Usiloval sa na to nemyslieť. Vo svite hviezd sa zrazu niečo zalesklo. Opatrne odhrnul hlinu. Bola to rukoväť meča. Odhrabal zvyšok hliny, ktorá zahaľovala i zvyšok ťažkého predmetu. Bol to skutočne Furkrrigov meč schovaný v pošve. Rišo sa ho opatrne dotkol a prsty sa mu pri tom jemne triasli.
Cestou dolu si Rišo pripol remeň s mečom okolo pása a zamyslene schádzal dole. Nevedel, kam má ísť, čo robiť a kto tu naňho môže ukrytý číhať. Bol bezradný. Vošiel do jaskyne a začal tápať v tme po taške s knihami. Vtom, znenazdania, zacítil na krku ostrie čepele.
„Ani sa nehni!“ Zasyčal ktosi.
Rišo pomaly, opatrne ale pevne v tme uchopil Furkrrigov meč.
„To nech ťa ani nenapadne!“
Ešte pred niekoľkými mesiacmi by Rišo sklapol a podvolil sa. Dnes však už nie. Bol z neho niekto iný. Niekto odvážny. A pekelne rýchly. Spravil bleskový výpad do strany, bezchybným ľavým hákom odrovnal neznámeho, chytil ho pod krk a vyvliekol z jaskyne, aby pri mesačnom svetle aspoň čo to videl.
„Auuu… Chch…“ Neznámy chrčal vysokým hlasom.
Rišo ho nechal ležať na zemi dolu tvárou. Pozorne si ho obzrel. Nepriateľ mal na sebe zaprášený cestovný plášť, na hlave kapucňu. Neďaleko sa pásol jeho kôň…
„Au… môj krk…“
Rišovi, ktorý držal špičku meča tesne nad hlavou neznámeho, sa výkrik zdal akýsi tenký. Neznámy nadvihol hlavu a kapucňa mu spadla na plecia…
„Žena???“
Vykríkol prekvapene Rišo. Žena neodpovedala, iba sa bolestivo držala za krk.
„Čo tu hľadáš?“
„Už len tebe to poviem.“
„Nemáš na výber. Myslím, že ja som ten, ktorý tu môže rozkazovať.“
Skutočne – žena ležala na zemi a Rišo na ňu mieril mečom. Žena videla, že nemá na výber. Vzdychla si. „Hľadám istého muža. A vlastne hľadám ešte niekoho. Mám poslanie.“
„Tak to sme dvaja. Rýchlo to vyklop. Koho hľadáš?“
„Muža s vedomosťami.“
Richard prižmúril oči. Nie, že by si dôveroval, že je neviem aký múdry, no v tejto rovine bytia ho za takého považovali. Mal pocit hraničiaci s istotou, že žena hľadá jeho. „Nevolá sa náhodou Richard…?“
„Ako vieš???“
„No, to som ja. A tá taška, čo si mi zabránila vziať v jaskyni – to sú tie vedomosti.“
Hoci žena nebola úplne presvedčená, nejako to do seba zapadlo, nuž pokrčila plecami.
„Kto ťa za mnou poslal?“
„Asi mi neuveríš, ale zjavila sa mi nejaká pani. Zrejme Vedma…“
„Vedma???“
„Áno, cválala som na koni vybaviť istú záležitosť a zrazu som mala pocit, že som ohluchla. Nič som nepočula. Znenazdania môj kôň zabrzdil a predomnou sa zjavila bledá pani. Mala som namierené inam, ale kázala mi zmeniť smer a nájsť jaskyňu pri močiari a v nej muža s vedomosťami.“
Rišo si bol istý, že hovorí pravdu. Schoval meč, podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. A keby čosi – aj tak bol silnejší ako ona – mohol ju kedykoľvek zabiť. „Verím ti. A čo máme urobiť?“
„Mám ťa vziať na koňa a musíme sa čo najrýchlejšie dostať späť k trpaslíkom.“
„To si ani nemohla prísť viacej vhod.“
Rišo vybehol do jaskyne po tašku s knihami, žena medzitým osedlala koňa. Richard vyskočil do sedla za ňu a prehodil si cez plece knihy.
„Mimochodom, ja som Caxitla…“
Žena popchla koňa a vyrazili na cestu.
Korrak od zúrivosti nevedel, čo robiť. Bolo tomu len pár minút, čo Vedma rýchlo po nevydarenom prenose zmizla. Všetko sa za posledných pár hodín mlelo tak rýchlo – zásnuby, Rišov odchod, nevydarený prenos Riša… Všetci boli ešte stále zhromaždení v sále. Elga neprestávala smútiť a plakať. Korrak vykrikoval, nadával, pobehoval a nakoniec všetci jednohlasne súhlasili, že sa vyšle obrovský záchranný oddiel trpaslíkov, ktorí budú hľadať Riša. Už už sa chceli rozísť, keď sa vzduch naokolo zavlnil.
Korrak zakričal: „Že sa ty opovážuješ zasek semkaj dójst!“
„Prestaň, Korrak, mám dobré správy. Neposielajte žiaden záchranný oddiel. Richard sa sem musí dostať bez zbytočnej pozornosti. Je už na ceste sem.“
„A jako asi tak, há? Čo mu kopytá narástli?!“
„Takmer – totiž, zariadila som jeho stretnutie s jednou ženou na koni.“
„Čo??? Že ženu na koni? A je pekná? Určite mi prebere mójho Riškaaa…“
Elga zvrieskla, spustila plač a kvílila ako ešte nikdy. Matka ju hneď začala upokojovať.
A Vedma pokračovala v rozhovore s Korrakom. „Je to veľmi odvážna žena zo starého šľachtického rodu.“
„Nejaká knažná, či tak?“
„Nie, pracuje vo verejnom dome, ale keď príde, musíte sa k nej správať s úctou. Pomohla vám – prinesie vám Riša. Dovidenia.“
„Mamááá… Musí to byt nejaká pobehlicaaa…“ Elga sa za ten svet nedala utíšiť.
Rišo a Caxitla upaľovali na koni nočnou krajinou.
„Rišo, musíme toto poslanie splniť. Cítim, že je to veľmi dôležité…“ „Neboj sa, spolu to zvládneme. Na mňa tam čaká niekto, koho nemôžem sklamať.“ Povedal Rišo a pred očami sa mu vybavila Elga… Po chvíli sa Rišo spýtal:„Ako si sa vlastne ty, Caxitla, zaplietla do celej tejto záležitosti?“
„Začalo to náhodou – vypočula som si rozhovor dvoch pocestných v hostinci. Šajtlán vraj vyslal nejakého ghúla do Čangskej ríše získať nové zbrane. Myslela som, že tá informácia môže byť užitočná pre istého Irinakhoia, aby toho ghúla zastavil a zabil, nech sa tam nikdy nedostane. Možno by potom skončila celá vojna so Šajtlánom, lebo už by nemal nijakú šancu. Ale po ceste sa mi zjavila Vedma, prikázala mi ísť za tebou a vziať ťa k trpaslíkom. Vraj ghúlovi sa už nedá zabrániť, aby sa dostal Čangskej ríše. Už je skoro tam…“
„Jedného Irinakhoia som poznal. Volal sa Ostrý nôž.“
„Presne toho hľadám!!! Počkaj, ako to, že „volal sa“..? On… je…“
„Ja… Caxitla… Je mi to ľúto… “
Keď Caxitle vyvraždili celú rodinu, ostala sama ako prst. O sirotu nikdy nikto nezakopol. Až Ostrý nôž bol konečne niekto, komu na nej záležalo. A teraz je aj on preč…
„Povedz mi len jedno – zomrel statočne?“
„On… zomrel v boji po mojom boku… položil za mňa život pred Západnou bránou. Zomrel tou najstatočnejšou smrťou.“
Caxitla nič nepovedala, iba jej potichu začali stekať slzy po tvári, no hneď ich sušil vietor, ktorý im obom vial do tvárí a oni naďalej na koni cválali krajinou zaliatou mesačným svitom v ústrety novým udalostiam, smerom do podzemného kráľovstva trpaslíkov…
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2009. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.