Predstavte si, že ste vedec. Výskumník. Lietate vesmírom a skúmate planéty. Čo by vás najviac potešilo? Mňa osobne, keby som objavila život. Akúkoľvek životnú formu. Alebo – ešte lepšie – inteligentnú životnú formu. Ale bolo by to naozaj šťastie? Bol by to naozaj prínos? Myslím, že toto je otázka, ktorú si dnes nekladú len autori science-fiction…
Planéta Xica pri predbežných výskumoch vyzerala veľmi sľubne. A tak sa k nej vydal vedecký tým, aby zistil, či sa na nej naozaj skrýva to, v čo všetci tajne dúfajú – inteligentný život. Deväťčlenný vedecký tým a dvojčlenná posádka, to sú ľudia, ktorí budú mať tú česť vstúpiť na panenskú neprebádanú pôdu. Skutočne tu život objavia. Množstvo živočíchov, doteraz nikde nevidených, absolútne endemické formy života, nezaraditeľné do žiadneho pozemského rebríčka druhov. Nadšení vedci však stále dúfajú v niečo viac. A ich túžba je vyslyšaná. Objavia zvláštnu inteligentnú rasu, bytosti, ktoré sú veľmi priateľské, tajomné. Simna, vedec bez zvláštnej špecializácie, taký – zo všetkého trošku, medzi iným aj lingvista, pomerne rýchlo dešifruje ich jazyk. Bytosti ich zavedú do svojej osady, netaja sa absolútne ničím, okrem svojich detí. Učia pozemšťanov svojim zvykom, svojej reči. A pozemšťania žasnú. Veď táto civilizácia je taká podobná pozemskej. Dokonca aj telá bytostí sú viac, než len približne humanoidné… Okolo seba vidia remeslá, úplne bežné na Zemi, rovnaký spoločenský model… Je naozaj možné, aby sa civilizácia vyvíjala rovnako napriek obrovským vzdialenostiam a pomerne rozdielnym prírodným podmienkam? Čím viac však svojich hostiteľov a ich planétu poznávajú, tým viac zisťujú, že nič nie je také, ako sa navonok javí. Tak čo to vlastne našli? Najväčší úspech ľudského hľadania a bádania, alebo najhoršiu nočnú moru, akú si len možno predstaviť?
V tomto príbehu nie je nič nového, nič prevratného v dejinách sci-fi. Je to jednoducho príjemný dobrodružný príbeh, akých už boli napísané kopy. Napriek tomu sa čítal celkom fajn. Chvíľami síce zarazí naivnosťou pozemšťanov, ale ani to nie je nič nového. Možno niektorým náročnejším čitateľom bude vadiť, že to nie je taký akčňák, na aké sme v poslednej dobe zvyknutí, ale aj napriek pomerne pokojnému deju sa tu stupňujú pochyby a objavuje sa napätie. Záver je trochu uponáhľaný na môj vkus, možno to naozaj chcelo viac napätia.
Pokiaľ ide o redakčnú prácu, musím priznať, že je to jedna z mála kníh, kde takmer niet do čoho štuchnúť. Netopejr odviedol slušnú robotu. Ak sa aj chybička nájde, nijako zvlášť nerozčúli. Vlastne to celkom korešponduje s celkovou atmosférou knihy. Celkom milo prekvapila obálka. David Spáčil je naozaj šikovný maliar, videla som na nete viac jeho vecí a potešili. Rovnako, ako táto obálka. Vkusná, nepreplieskaná a napriek tomu nie nenápadná. Takže aký je záverečný rezultát? Príjemná nenáročná knižočka, čisté sci-fi, ktoré v súčasnej záplave fantasy ság celkom osvieži.