 |
V tejto časti seriálu sa budeme venovať filmovým vlkolakom na prelome tisícročí.
V ďalšej dekáde sa predstavil veľkorozpočtový hollywoodsky film Vlk (Wolf, 1994), ktorý bol nakrútený s takým tímom ľudí a za takých podmienok, aby ho ovácie neminuli. Zišli sa tu hviezdni herci. V hlavných úlohách sa predstavili charizmatický a charakterový Jack Nicholson a prekrásna a šarmantná Michelle Pfeiffer. Hudbu skladal maestro Ennio Morricone a im všetkým spod režisérskej taktovky dirigoval cenami ovenčený Mike Nichols. Výsledkom je pútavý, kvalitný strednoprúdový kasový trhák. Niet mu čo vytknúť. Treba vyzdvihnúť Nicholsonov herecký koncert, pretože na jeho postupnú premenu, najprv povahovú, neskôr i fyziologickú je braný veľký zreteľ. Priam magicky na mňa zapôsobil úplný záver filmu, ktorý má artovú príchuť. Žiaľ, nemôžem si pomôcť, rutinérstvo, za ktoré sú zrejme zodpovední producenti so snahou dosiahnuť, že dielo pri toľkých investovaných peniazoch jednoducho nesmie prepadnúť, zapríčiňuje i jeho obyčajnosť, jednotvárnosť. Chýba v ňom niečo nevšedné, nezvyčajné, vytŕčajúce spoza mantinelu nadiktovanému zábavným filmovým priemyslom. Okrem záveru je jednoducho film príliš „prozaický“. Nehovoriac o tom, že mnohým nebude po chuti stlmená strašidelnosť a drsnosť – a pre zmenu zvýraznená romantická linka. Inými slovami: obeta mainstreamovému vkusu.
Temný spln (Bad Moon, 1996) je jasne proklamovanou žánrovou záležitosťou. Jeho komornosť, jednoduchosť, priamočiarosť, klišéovitosť a tézovitosť z neho síce spravia dokonalé vyplnenie času na tínedžerskej párty. Avšak nebyť hrozivého vlkolaka, ktorý vyzerá ako ten zo Zavýjania, ibaže tak trochu na steroidoch, by to bola záležitosť, ktorá pobaví a následne na ňu rýchlo zabudnete. I tak treba vyzdvihnúť zopár použitých nápadov a konečne i metamorfózu, kde si filmári tak trošku filištínsky vypomohli počítačovými efektami. Scéna zápasu s nemeckým ovčiakom je však dokonale antiklimatická a, povedzme si to na rovinu, filmársky štáb veru nedokázali využiť potenciál svojho monštra.
Digitálne trikové scény ale zase nesmierne uškodili veľmi voľnému pokračovaniu či akejsi variácii/parafráze Amerického vlkolaka v Londýne. Tentokrát si tvorcovia vzali na paškál ďalšiu metropolu – Americký vlkolak v Paríži (An American Werewolf in Paris, 1997) vo všetkých ohľadoch zaostáva za svojím predchodcom, dalo by sa povedať, že kríva na všetky štyri laby a nie je už ani hrozný, ani vtipný.
O vklad do nového milénia sa postarala malá kultová záležitosť s prapodivným názvom a jeho rovnako roztodivným prekladom Moja sestra je vlkolak (Ginger Snaps, 2000). Béčková záležitosť, ktorá má však svoj šarm a neberie sa úplne vážne, si rýchlo získala srdcia fanúšikov. Tí sa stali vernými priaznivcami a záujem si vyžiadal ďalšie dve pokračovania. V skratke si zhrňme, že je to dosť doslovná metafora o problematickom dospievaní s hrôzu budiacim, aj keď trochu gumeným vlkolakom. Pardon, vlkolačicou!
Psí vojaci (Dog Soldiers, 2002) nám prinášajú rýdzu namachrovanú macho testosterónovú akciu okorenenú humorom, ktorá vie zabaviť i priniesť zimomriavky. Naviac sa môže hrdiť konečne dôstojnými, desuplnými monštrami. Áno, je ich hneď niekoľko, ale je otázne či, práve takéto niečo nie je pre poctivo mienený horor slepá ulička. Najmä keď infantilná chlapčenská mentalita filmu spôsobuje, že aj taký Rambo sa popri ňom javí ako úžasne intelektuálne a filozofické dielo…
V znamení až komiksovo vyznievajúcej akcie prišiel v roku 2003 prvý diel ságy Underworld. Vyprázdnený film, ktorý je vyrátaný na efekt, sa nesie vo vizuálnom znamení Matrixu. Jednoduchšiemu či mladšiemu publiku musí pripadať ohromne „cool“. Jeho naivita ale nedovoľuje snímku ohodnotiť pozitívne. Nejeden divák musel byť ohúrený alternatívnou realitou našej súčasnosti, kde spolu súperia klany upírov a vlkolakov (tu nazývaných „lykani“), pričom do tohto virvaru sa pripletie nič netušiaci človek. To ale len preto, že nevedia, že si film prepožičal, rozumej vykradol, ústrednú myšlienku z výnimočne prepracovaného fiktívneho sveta World of Darkness, v ktorom sa odohrávajú populárne RPG hry.
O niečo neskôr (2005) prichádza do kín Prekliatie (Cursed). Sľubný projekt, ktorého sa chopil režisér sľubného mena – Wes Craven – sľuboval vyrukovať s kombináciou humoru a strachu a nemálo ľudí sa tešilo, aby potom ostalo zaskočených. Sľub sa nenaplnil. Film sa dlho potácal v produkčných i postprodukčných ťažkostiach, bol viackrát pretáčaný nanovo a namiesto očakávaného dizajnu monštra od nikoho iného, než je Rick Baker (Americký vlkolak v Londýne), dočkal sa len druhotriednych CGI efektov. Niekoľkokrát prekročený rozpočet nedokázali pokryť zárobky z premietania a film bol nakoniec prepadákom. Režisér chcel, zdá sa, zopakovať úspech svojho Vreskotu a predložiť divákovi film, ktorý je zároveň poctou žánru a rovnakou mierou si z neho s láskou uťahuje, ale tentokrát šla tá povestná strieborná guľka mimo…
Zdalo sa, že vlkolaci nezastaviteľne opúšťajú loviská hororu a migrujú do odlišných oblastí. Pod vplyvom tínedžerských fantazijných romancí typu Zatmenie vzniká Krv ako čokoláda (Blood and Chocolate, 2007). Film, ktorý musí nadchnúť adolescentné dievčatá, ale rozčarovať prakticky kohokoľvek iného.
Na sklonku odchádzajúceho desaťročia sme si mohli pozrieť ambiciózny remake Vlkolaka (The Wolfman, 2010). V hlavnej úlohe vynikol svojím nezameniteľným uhrančivým zjavom Benicio del Toro a svojou aureolou tradične oslnil i Anthony Hopkins. Film sa tiež mohol popýšiť veľkolepou výpravou. Napriek vydareným trikovým scénam (áno, Rick Baker si opäť odniesol Cenu Akadémie za najlepšie masky, aj keď mu, nanešťastie, veľa z práce ubrali počítače) a viacerým kladom ale nemožno povedať, že by zatienil svojho prarodiča. Mne konkrétne vadilo, že plazivý des a hrôzyplné očakávanie nevyhnutného nahradila akcia, ktorá miestami prerastala do masakry. Z atmosférického príbehu sa tak odrazu stalo opulentné predstavenie a divácke i kritické ohlasy boli skôr zmiešané.
Zo záplavy snímok s veľmi kolísavou kvalitou, ktoré sa za posledné obdobie vyskytli, spomeňme na záver už len dva, ktoré vybočujú z priemeru a snažia sa raziť štvornohým nočným zabijakom nové cesty.
Keď zvieratá snívajú (Når dyrene drømmer, 2014) nám, ako už dáva poetický názov tušiť, predstaví celkom odlišný európsky prístup, v ktorom nie sú žánrové hranice zreteľne vymedzené, takže je možné film chápať aj ako pošmúrnu severskú drámu s metaforickým vyznením. Niektorí ho prirovnávali k upírskemu príbehu Nech vojde ten pravý, prípadne boli tendencie vnímať ho ako vlkolačiu odpoveď na toto známe dielo. Ak však uvažujeme v takýchto intenciách, potom rozhodne ťahá za kratší koniec. Musím, aj keď veľmi nerád, priznať, že príbeh o šikanovanej mladej dievčine, ktorá sa postupne začína premieňať v dravého zvera, je vyrozprávaný nenápadito a mdlá réžia ho z priemeru vytrhnúť nedokáže. Snahu o to, aby téma nabrala celkom inakší smer, je treba brať do úvahy, ale potreba talentovanejšieho režiséra za kamerou je podobne očividná.
Late Phases z toho istého roku je oproti tomu čistokrvný brak, ale robený s takou vervou a zanietením, že si ho nemožno neobľúbiť. Osobne oceňujem, že táto mexicko-americká koprodukcia sa na nič nehrá, zato režisér vie, kde sú jeho možnosti a schopnosti, a naplno ich využíva, keď sa s chuťou zahryzne do svojho príbehu. Stvoril tak naozaj slušný žánrový amalgám, ktorý disponuje napätím, strachom, akciou, hnusom, schopnými maskami a predovšetkým osobitým hrdinom, ktorého si obľúbite. Slepý vojnový veterán a dôchodca nám v súboji s vlkolakmi všetkým ukáže a dokáže, že ešte nepatrí do starého železa!
Tohtoročný Vlčí muž (Wolf Man), ktorý sa hotovil uviesť vlkolakov do moderného kina so všetkou niekdajšou pompou a slávou, splnil svoju úlohu len na polovicu. Naozaj sa mu podarilo priniesť skutočnú hrôzu na obrazovky a oplýva napätím i nefalšovaným desom, avšak jeho žánrová konvenčnosť, pachuť epizodickosti a najmä sklamanie z výsledného vlkolačieho dizajnu zráža výsledný dojem.
Vymenovávaním ďalších a ďalších filmov by sme mohli stráviť viac času ako školopovinné deti pri prehliadke ZOO, samozrejme s vlčím výbehom ako hlavnou atrakciou. Myslím ale, že inventárny zoznam nik nepotrebuje, bohato postačia uvedené diela. Ak tu niekomu chýba jeho favorit, dodatočne sa ospravedlňujem, keďže som sa snažil brať ohľady najmä žánrovú význačnosť alebo aspoň filmovú exkluzivitu a inakosť.
No a čo ostatné médiá? Videohry, spoločenské hry a komiksy pre šírku záberu a odbočenie vynechám, spomeniem však aspoň televízny seriál Werewolf, ktorý v rokoch 1987 – 1988 vydržal dve vysielacie sezóny. Dočkal sa dvadsiatich deviatich častí, pričom najmä pilotný diel, ktorý má regulárnu dĺžku celovečerného filmu, stojí za pozornosť. Ide o číročistú žánrovú zábavu, kde sa hlavný hrdina snaží zrušiť svoju vlkolačiu kliatbu zabitím vlkolaka, ktorý ho nakazil. Je ním desivý jednooký starší muž, ktorý svoju danosť využíva na to, aby zabíjal pre potechu. Z jeho výčinov ide skutočná hrôza a ukážkovo stelesňuje zlovestný vlčí aspekt. Ako už bolo spomenuté, nejde o nič iné než o zábavu, no miestami veľmi dobrú. Dobrodružné, dokonca mierne moralizujúce diely (sympatický hrdina sa snaží byť dobrým vlkolakom) striedajú vyložene strašidelné. Hudba, oblečenie, masky, ktoré filmári zverili opäť nášmu Rickovi Bakerovi, to všetko úchvatným spôsobom evokuje obľúbené osemdesiate roky do takej miery, že pozabudnutý seriál sa v istých diváckych kruhoch stal po čase kultovým.
Pokračovanie o týždeň.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu Pod krvavou lunou
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.