 |
V tejto časti seriálu sa budeme venovať vlkolakom vo filme.
Vlkolak na striebornom plátne
So vznikom nového média vlkolak obsadzuje nové územia a nanovo a možno ešte nekompromisnejšie – keďže vlkolačí mýtus má silný vizuálny apel –, sa zmocňuje diváckej predstavivosti a obrazotvornosti.
Premiérová snímka s našou tematikou má jednoduchý a náležitý názov Vlkolak (The Werewolf) a pochádza už z roku 1913. Bola, ako sa postupne pri filmových tvorcoch stalo dobrým zvykom, inšpirovaná literárnou predlohou. Je nesmierne zaujímavé a ak nie vyložene novátorské, tak určite raritné, že podľa dochovaných materiálov spracovávala motivickú látku z indiánskej perspektívy, pričom hlavným katalyzátorom bola pomsta a mechanizmus zrodu šelmy bol ukotvený v čarodejníctve, respektíve šamanizme. Aby toho nebolo málo, tak na vlka, vlastne vlčicu, sa tu menila protagonistka, čo je vo filme i dnes dosť menšinovo zastúpené, pretože subjekt vlkolaka akoby anticipoval maskulínnu povahu i podstatu. Skrátka a na rovinu povedané, za vlkolaka si zväčša dosadíme muža než jeho ženský náprotivok. Bohužiaľ, toto nesporne zaujímavé dielko, tak ako i mnoho iných nemých filmov, je považované za nenávratne stratené.
Kontumačne sa tak, napriek zopár ďalším adeptom, prvenstvo o titul skutočného, pravoverného vlkolačieho filmu presúva na vyše dve dekády mladšieho Vlkolaka v Londýne (Werewolf of London, 1935). Ten je prelomový tým, že na plátne vôbec prvý raz zobrazí premenu človeka na vlčieho netvora. Z literatúry si prepožičiava dôležitú úlohu vzácnej rastliny, v tomto prípade ale slúžiacej ako liek proti príznakom lykantropie. Samotná príšera je tu raným filmovým príkladom antropomorfizovaného vlka, lepšie povedané, človeka s vlčími rysmi. Napriek objektívnym kladom snímky bol divácky ohlas skôr vlažný. Vlčí muž si tak musel ešte pár rokov počkať na desivejšiu masku a výbornú prácu s čiernobielou kamerou, kde naplno vynikla tajomná atmosféra ťažiaca z podmanivých strašidelných kulís, aby sa nadobro etabloval do populárnej kultúry. Vtedy rozšíril rady čoraz obľúbenejších monštier slávneho hollywoodskeho štúdia Universal, a už nastálo zaujal miesto v panoptiku hrôzy po boku takých borcov ťažkej váhy, ako je upír (konkrétne sám gróf Dracula), Frankensteinovo monštrum či oživená staroegyptská múmia Imhotepa, a bol im viac ako dôstojným sparing partnerom. Stalo sa tak v ikonickom filme nazvanom, opäť maximálnou autorskou skratkou, lapidárne a prosto Vlkolak (v origináli The Wolf Man, 1941).
Téma ešte nebola vyčerpaná, jadrný názov bol vhodnejší než dačo menej zapamätateľné a strohý titulok vedel evokovať tie najhrozivejšie predstavy. Kánon tu bol rozšírený o striebro, čo predstavuje účinnú obranu proti nadprirodzenu. Ďalej sa výslovne spomína magický vplyv mesiaca a akcentovaný je tragický osud hlavného hrdinu, ktorý je dobrým človekom predurčeným konať zlo a vykúpením z tohto prekliatia je nakoniec až smrť. Divákom sa tak predstavil základný, zásadný vlkolačí film, ktorého premisa bude nespočetnekrát opakovaná. Keďže sa všetky stavebné prvky príbehu vyvážili v tom správnom pomere, vznikla napokon úplná klasika žánru.
Aj keď v nasledujúcom období sa na striebornom plátne objavilo pomerne dosť lykantropov, tak nie iba svojím počtom, ale ani charizmou sa nemohli rovnať upírom, ktorí si získali celosvetovú popularitu a bezkonkurenčne ovládli hororovú ríšu. Spoluzodpovedné je za to aj legendárne britské štúdio Hammer, ktoré nielenže odpovedalo na ponuku, ale dopyt po strachu i aktívne vytváralo (uhrančivý Christopher Lee by mohol rozprávať), vyprodukovalo však jediný výlet do vlčích dúpät. Je to veľká škoda, pretože Kliatbu vlkolaka (The Curse of the Werewolf, 1961) je možné zhodnotiť ako nadmieru zvláštny a pôsobivý prírastok do rozširujúcej sa rodiny.
Sugestívny film voľne vychádza zo spomínanej knihy Guy Endora Vlkolak v Paríži, pričom dej je presunutý v čase i priestore o storočie skôr do Španielska. V zásade ide o dokonca nešťastnejší a mučivejší príbeh, než aký nám ponúka presne o dvadsať rokov starší americký exkurz do teritória sebatrýzne a vykúpenia, spomenutého vyššie. Pomenovanie tohto filmu je vskutku emblematické, pretože hrdina je tu tvrdo sužovaný svojím predurčením, nezabúdajme, že beštiálnu náturu v sebe nesie od krutého počatia znásilnením. Jeho nevinnosť je tak od počiatku naštrbená a tragika hodná antickej drámy spečatená vo chvíli, keď ako dieťa prvý raz ochutná krv. Nerovný boj, ktorý so sebou vedie, nemôže vyhrať. Smutné vyznenie utvrdzuje fakt, že ani láska ho nedokáže zachrániť.
Aj konkurenčná anglická spoločnosť Amicus, známa v kruhoch fanúšikov najmä pre svoje antológie strašidelných filmových poviedok, zabŕdla do vlčích teritórií v nevšednom žánrovom príspevku menom The Beast Must Die (1974), ktorý je koncepčne riešený ako mysteriózna detektívka. Pri sledovaní deja je divák ponúkaný, aby hral hru na mačku a myš spolu s režisérom a scenáristom a pokúsil sa sám odhaliť totožnosť páchateľa – vlkolaka. Klady i zápory tohto filmu stoja aj padajú na tom, či sa podarí diváka vtiahnuť do príbehu, aby sa na ňom aktívne spolupodieľal. Dodajme, že výsledok je dosť rozpačitý. Dielu sa však nedá uprieť hravosť a… originalita? Ako sa to vezme, pretože Desať malých černoškov tu bolo už dávno predtým… ibaže, áno, bez vlkolaka.
Až do 80. rokov a veľkej módnej vlny hororových filmov sa ale nezjavila skutočne kultová snímka, ktorá by bola komerčne úspešná aj rovnako ctená milovníkmi žánru a zároveň cenená filmovou kritikou. Zlom nastal presne v roku 1981, a či už išlo o zhodu náhod, chladný produkčný kalkul alebo zásah vyšších (snáď nie temných) síl, do kín boli uvedené hneď tri tituly, ktoré podnes rezonujú v srdci každého priaznivca hrôzostrašných filmov. Prvým z nich a najznámejším, bol hýčkaný a dlho odkladaný projekt režiséra Joe Landisa Americký vlkolak v Londýne (An American Werewolf in London).
Film, ktorý zdatne balansuje na hrane komédie (poriadne čiernej) a hororu (poriadne drsného), si získal srdcia obecenstva a odbornej kritiky a dočkal sa pekného uznania v podobe viac ako slušného zárobku od jedných a pochvalných recenzií od druhých. Zo scenáristického hľadiska nás prekvapí, že mimoriadne náročný a zdanlivo nevďačný zväzok humoru a strašidelna dobre funguje. A z hľadiska technických detailov a stvárnenia i dnes ohúria špeciálne efekty. Ba dá sa povedať, že nikdy predtým, no možno už ani nikdy potom, nebola premena človeka v netvora zvládnutá tak šikovne a s takou desivou bravúrou. A to pri plnom osvetlení, bez spásnej hry s tieňom, ktorá za asistencie skúseného kameramana dokáže všeličo ukryť. Rick Baker si tak odniesol inauguračnú zlatú sošku Oscara v kategórii Najlepšie masky a nastavil pomyselnú priečku kvality tak vysoko, že v praktických efektoch predpočítačovej éry nemal konkurenta, hoci úžasne schopných remeselníkov/umelcov sa našlo nemálo. Táto báječná partia ľudí nám teda počas jednej dekády pripravila šou, na akú sa dodnes nezabudlo. Vyobrazenie samotného vlkolaka obchádza koncept humanoidného chlpáča a vracia sa k dávnejším animálnejším časom: loviť nás bude ohromný démonický vlčisko.
Aj keď žiadna štvornohá beštia už nikdy nedosiahla na vrchol komerčného a kritického úspechu tak, ako v tomto prípade, zrodila sa v roku 1981 húževnatá konkurencia. Zavýjanie (The Howling) sa drží zabehanej hororovej schémy a neriskuje výrazným prekračovaním žánrovej škatuľky. Keďže však vychádza z knižnej predlohy a obsahuje efekty, ktoré vyrážajú dych (hoci niektoré sú zas slabšie, pretože rozpočet bol obmedzený), navyše disponuje ťaživou pochmúrnou náladou, úspech bol zaručený a príťažlivosť filmu je neoddiskutovateľná. Až tak, že sa dočkala mnohých voľných pokračovaní, ktoré však treba pozerať len na vlastné riziko. Ich lacná realizácia, distribúcia radšej rovno na VHS kazety, nekonečná hlúpučkosť a nechcená smiešnosť ich totiž zráža nie do katégorie B, ale až kdesi na koniec abecedy. Avšak späť k pôvodine: tá sa blysla skutočne hrôzostrašnou a takmer tak dokonalou transformáciou človeka v netvora ako hore uvedený oscarový film. Niet divu, Rob Bottin, ktorý odviedol skoro bezchybnú prácu, bol protežant Ricka Bakera zodpovedného za Amerického vlkolaka v Londýne. Baker tak musel konštatovať, že jeho priateľ a žiak sa na majstra začína nebezpečne doťahovať. Film sa vrátil k osvedčenému stvárneniu dvojnohého vlkolaka, ale pozor: už sa nepísali tridsiate ani štyridsiate roky, maskéri neplánovali publikum učičíkať pobiehajúcim a vrčiacim chlapom s trochu silnejším mejkapom (nič proti maskérskemu umu Jacka Piercea, jeho práca je prelomová a výborná, ale doba si skrátka žiadala viac) takže tentokrát dostaneme obludného vlka chodiaceho po zadných labách. Úroveň filmu zráža nevyvážená a trochu neistá réžia. Takže hoci divákovi je predostretá dobrá žánrová porcia zábavy, film nemá väčšie ambície ani presah. Je to nesporne mrzuté, lebo spočiatku by sa atmosféra dala krájať a pátranie po sadistickom sériovom vrahovi so sexuálnym motívom, z ktorého sa, ako inak, vykľuje vlkolak, je naozaj desivé.
Tretím, neprávom pozabudnutým, prírastkom do monštruóznej rodiny sú Vlci (Wolfen). Tento film si na seba možno ani nezarobil. Význačný a nemilosrdný kritik Roger Ebert bol ním však nadšený, a to už niečo znamená. Ak mu dáte šancu, budete zaiste milo prekvapení aj vy. Film je nakrútený s citom a zaujatím pre tému a je sofistikovaný po technickej stránke. Vôbec ale nejde o síce podarenú, no dajakú rutinnú záležitosť. Z románovej predlohy čerpá nadmieru originálny pohľad na vlkolačí folklór, ktorý aktualizuje a zasadzuje do urbánneho prostredia moderného veľkomesta. V napätí, súboji a konečne prazvláštnej symbióze tu vedľa seba jestvujú dva svety – ľudský a zvierací. Neskrotené a neskrotné šelmy obývajú scivilizovanú, človekom pretvorenú krajinu. Bezútešná, skoro apokalyptická oblasť zdemolovanej periférie slúži nie iba ako príťažlivo-odpudzujúca kulisa pre napínavý dej, ale stáva sa akoby aktívnou súčasťou rozprávania s fascinujúcim geniom loci. Spojivom a snáď i nárazníkom zároveň sú tu postavy indiánskych výškových robotníkov. Tí predstavujú prírodných ľudí presadených do im cudzieho prostredia, v ktorom musia prežiť. Vo vzduchu visia po celý čas otázniky obklopené aurou tajomna, a keď bude tajomstvo odhalené, publikum ostane rovnako neveriacky užasnuté ako sám hlavný hrdina. Je to v žánri nevídane inteligentný film, ktorý uspokojí i náročnejšieho diváka. Nedá sa jednoducho zaradiť do predpripravenej škatuľky, avšak zachováva si zároveň kúzlo autentických strašidelných príbehov. V tomto prípade už nie anekdotálnych ľudových rozprávaní, ale mestských legiend našej éry. Film má pochopiteľne hlbšie posolstvo, a keď už nejaké dielo dokáže správne položiť existenčnú filozofickú otázku bez toho, aby skĺzlo k dôverčivej doslovnosti, naivnosti alebo „ľúbivej“ fraške, potom implicitne, nenásilne, spontánne nastavuje človeku zrkadlo. Uvažuje nad miestom, aké zastáva ľudský druh medzi ostatnými bytosťami na Zemi, a pohráva sa s prastarou symbolikou, pričom tá dostáva súčasný rámec; magické sa racionalizuje, hermetické sa odhaľuje, aby napokon ostalo rovnako čarovným a utajeným ako na začiatku. Dokonca zahŕňa i enviromentálny rozmer, ktorý je pre súčasného diváka ešte naliehavejší. Či už budete sledovať snímku ako neobyčajný policajný thriller následne sa meniaci na nervy drásajúci horor, ktorý vzápätí dosiahne výšiny temnej halucinačnej fantasy, alebo ako alegóriu koketujúcu s umením, nebudete sklamaní. A práve v tom spočíva nespochybniteľné režisérovo majstrovstvo.
Nefalšovaným znamenitým remeslom, ktoré je dobrou ukážkou starej poctivej filmovej školy, predstavuje poľská snímka Vlčica (Wilczyca, 1983). Tá je zároveň vzácnym exkurzom do žánrovej kinematografie za Železnou oponou. Zodpovedný prístup k zobrazovanej tematickej látke – tvorcovia siahli po domácej knižnej predlohe, precízna práca všetkých účastníkov nakrúcania a vynikajúca atmosféra, to všetko dokazuje, že ak nastal zázrak a v socialistickej krajine sa podarilo natočiť horor, nemusel sa ten hanbiť pred svojimi západnými pobočníkmi. Dojem z filmu umocňuje i dobový kolorit (dej sa odohráva v predminulom storočí).
Už číročistým umením, ale zároveň tak trochu aj filmovou manierou (čo vzácne ale nie je vôbec na škodu, v tomto prípade práve naopak), ktorá prináša divákovi nevídaný výtvarný zážitok a estetický pôžitok je Spoločenstvo vlkov (The Company of Wolves, 1984). Neil Jordan si pre svoj filmový experiment vybral slávnu zbierku próz vplyvnej feministickej spisovateľky Angely Carter (tá sa spolupodieľala i na realizácii filmu), ktoré ležia na pomedzí magického realizmu a fantastiky a cez analytickú freudovskú optiku tlmočia klasické rozprávky do reči hororu. Režisérovi sa podarilo komplikovanú a snovú predlohu previesť do odlišného média vynikajúcim spôsobom. Carterovej ornamentálny lyrický štýl našiel dobrý náprotivok vo filmovom jazyku, ktorý je až prehnane štylizovaný a mimoriadne silne výtvarne zameraný. Miestami si musí okúzlený divák pripadať, akoby sa ocitol v ilustrovanej knihe klasických rozprávok. Už pomerne skoro však zisťuje, že sa ocitá i v temnom a nebezpečnom svete, kde môže ľahko prísť o život. Alebo v prípade ženskej časti publika o… panenstvo. Áno, snímka nijako netají, že je bájkou, podobenstvom, psychologizujúcim výkladom sna, inotajom. V podstate však veľmi otvorene priznáva, že vlkolak predstavuje zmocňujúci sa, dobyvačný, pohlcujúci mužský sexus a dospievajúca Červená čiapočka nemá byť zjedená, ale jednoducho… pomilovaná. Určite to nie je film pre každého, ale ak k nemu budete pristupovať bez predsudkov, budete fascinovaní. Och, a skoro by som zabudol – aj premena je tu iná než akú by ste očakávali, spoľahlivo však vyrazí dych.
K podstatne konvenčnejšiemu filmu i stvárneniu vlkolaka sa vrátil film Strieborná guľka (Silver Bullet, 1985), ktorý má tradičnú premisu, charakterizuje ho tradičné rozprávačstvo, tradičný scenár (jeho autorom, ako i autorom predlohy je Stephen King) a tradičná réžia. Všetko má svoju úroveň, všetko funguje, divák nemôže byť nijako sklamaný, ale svojím konformizmom, neochotou riskovať a prílišnou zabehanosťou film nedokáže a ani nechce byť nijako nápadný a rezonujúci. A predsa mu krivdím, obsahuje výrazné a sympatické (a v prípade záporáka skutočne antipatické) postavy v podobe chromého chlapca – hlavného hrdinu a jeho „uleteného“ strýka, ktorý v kútiku duše ostal takým veľkým chlapcom. Aj využitie negatívnej roly, akú zastáva postava kňaza a zároveň vlkolaka, je odvážny ťah a nesie v sebe viac úrovní; takto i jeho morálny súboj so samým sebou dostáva ešte prenikavejší tón. Po stránke praktických efektov stojí za zmienku celá kongregácia veriacich, ktorá sa v jednej chvíli premieňa na vlkolakov či reverzná premena z vlkolaka na človeka. Samotný kostým/maska netvora bola kritizovaná ako nie celkom zvládnutá, ale opak je pravdou. Taliansky animatronický mág Carlo Rambaldi stvoril pre film kostým korunovaný hlavou vlkolaka, ktorá dokáže meniť mimiku a strieda hneď niekoľko výrazov. Kameňom úrazu tohto filmu napokon ostáva jeho nejednoznačná adresnosť. Vytvára pocit, ako keby sme sa pozerali na rodinný film, potom však nasleduje sekvencia ani z rýdzeho hororu. Pre mladého diváka je snímka príliš grafická a desivá, pre dospelého môže v istých častiach pôsobiť sentimentálne a televízne.
Pokračovanie o týždeň.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu Pod krvavou lunou
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.