 |
Ďalší ročník prestížnej súťaže Cena Karla Čapka vydal svoje plody v podobe zborníka Mlok. Útroby tejto upokojujúco modrej knižky skrývajú jeden román, päť dlhých a päť krátkych poviedok, s úvodom usporiadateľa Martina Koutného a poeticko-diplomatickým doslovom predminuloročnej víťazky Alexandry Pavelkovej.
Nebojte sa, krvilačná ošetrovateľka zdobiaca obálku nevyskočila z poviedky Já chci sestřičku! – obrázok už tradične nevykazuje súvislosť so žiadnym textom v zborníku. To isté sa mi chce povedať aj o komentári na zadnej strane obálky. Hoci niektoré kľúčové slová súhlasia, celok vzbudzuje silný dojem, že jeho autor si prečítal doslov a podľa neho skúsil odhadnúť, o čom asi boli poviedky.
Nuž, s chuťou do nich. V pravej ruke skalpel, v ľavej preparačnú ilhu… Prvé mäsko, chrupky a blany, čo nás po otvorení Mloka uvítajú, patria krátkym poviedkam. Chabá štruktúra tejto vrstvy naznačuje, že porotcovia nemali príliš z čoho vyberať. Víťazná krátka poviedka Jana Kovanica Já chci sestřičku! pojednáva o neuveriteľnej ceste vedca od myší a lososov priamo k bonobom a k vytúženému reprodučnému úspechu. A o tom, ako obaja potomstva chtiví rodičia zaplatia za mrežami laboratórnej klietky každý svoju cenu. Kovanic už napísal aj lepšie poviedky (Malá sklenička…), s menšou, alebo aspoň šikovnejšie podanou dávkou povinných klišé.
Ohňostroj od Alexandra Kazdu je brilantne vyrozprávaná anekdota, hotová nočná mora pre nočné mory. Pre mňa vrchol kategórie.
Príbehmi o hľadaní stratenej Zeme sa popísalo veľa papiera, papyru, pergamenu i hlinených tabuliek. Člověk Adam (Albert Čuba) so svojimi takmer nevykreslenými hrdinami a takmer neexistujúcim dejom nemá čím vyčnievať z radov svojich predchodcov. Trochu striekajúcej krvi do našej pitvy dodá Satan zařval: „Drž hubu Kowalski!!!“ (Luboš Branda). Umiestnenie tejto poviedky ilustruje, koľkým čitateľom stačí ku šťastiu iba nezničiteľný hrdina a pár strán drsne svižnej akcie.
Kolik času máš? (Roman Splítek) sa príjemne číta, hoci ju autor posplietal z klasických ingrediencií: predávanie životného času, výčitky svedomia vynálezcu, stávka o zvyšok života. Pochopíte, prečo sa šach, napriek istej tradícii, na takéto stávky nehodí.
Po odpreparovaní krátkych textov sa odhaľuje samotné srdce Mloka, dlhé poviedky. Nestáva sa často, že v tejto kategórii zvíťazí fantasy, ale Obojek od Jany Jůzlovej triumfuje s prehľadom – ako jediná práca tohoto ročníka získava Mloka. Prensledovanie odlišných či nadaných jedincov nie je vo fantastických svetoch ničím novým, ale vierohodné vykreslenie postáv a presné dávkovanie napätia spôsobuje, že poviedku hltáte do posledného slova.
V Carpe diem stvoril Martin Koutný nepravdepodobný svet, ktorý sa nerozpadol len preto, že jeden deň je na to strašne krátky čas. Pomiešaný svet bez nádeje, kde sa šialenec ukáže ako jediná účinná zbraň proti šialencovi, svet, pre ktorý koniec znamená vyslobodenie. Dobrú poviedku z neho robí hlavne zručný rozprávač. Momentálne obľúbenú tému geneticky modifikovaných organizmov využil Martin Gilar. Možno chcel len demonštrovať obmedzenosť zelených mozgov a nezmyselnosť vojenských cvičení… V každom prípade z textu razí naivné presvedčenie, že najlepšie sa organizmy dajú vojensky využiť, keď ich zmeníme na malé odolné tančíky. Nedobytná pevnost sa zdá dlhšia než je a pointa nakoniec akoby ani nestála za tú námahu.
Černý led od Konstantina Šindelářa poteší všetkých, kto si radi spomenú na detstvo nad románmi Eduarda Štorcha. Dvaja lovci, putujúci neznámym krajom, v boji proti magickému nebezpečenstvu siahajú na dno svojich síl a vyťahujú na svetlo schopnosti, o ktorých mohli len tušiť. Úroveň poviedky znižuje hádam len epizóda s „bytosťou z Atlantídy“ a sem-tam nedodržanie jednoduchého myslenia a reči lovcov.
Sympatický nord-ostern (podľa vzoru western) Mamuty tiahnu (Miloš Ferko) obývajú soby, Samojedi, mamuty a tvrdí Rohrbachovci. Príbeh, poprekladaný mýtickými a psychedelickými vsuvkami, balansuje na hranici neprehľadnosti. Dokáže však na tvári čitateľa vystriedať celú škálu úsmevov, od hravého až po nostalgický.
Najväčšiu hmotu mločieho tela ako vždy tvorí román. Legenda o Garonně (Jiří Mazurek) nenastoľuje žiadne zložité filozofické problémy, len bežné životné dilemy dospievajúcej dievčiny, ktorá musí značnou mierou prispieť k vyhynutiu vlastného druhu. S pomocou odhodlania, zvláštnych schopností, „tieňového“ otca a verných priateľov rozmotáva či rozsekáva pavučiny intríg a čitateľa nenecháva ani chvíľu pochybovať o tom, ako dobrodružstvo nakoniec dopadne.
Čo sa týka formálnych chybičiek krásy, tie kritik nájde vždy – ale v Mloku 2005 ani nemusí príliš usilovne hľadať. Počet preklepov a gramatických chýb sa mení od poviedky k poviedke, podľa pozornosti, ktorú im venoval autor. Hlavne u Miloša Ferka a Martina Gilara je kozmetických nedostatkov viac, než som ochotná pripísať na účet tlačiarenského škriatka. Prečo zborník neprešiel jazykovou úpravou? Nedostatok času, ochotných korektorov? Alebo snaha zachovať „autentický rukopis autora“? Myslím, že ani jedna z vyššie spomenutých príčin neospravedlňuje pokazený dojem z textov, ktorý musí „gramaticky citlivý“ čitateľ pretrpieť.
Mlok, výsledok neľútostnej borby autorských kvalít a fandomovského vkusu, si aj v roku 2005 udržal štandardnú úroveň. Ak si ho chcete nechať, stačí naložiť do formalínu. Nájde sa v ňom zopár príbehov, ktoré si s radosťou prečítate aj druhý raz, hoci v kategórii krátkych poviedok akoby množstvo autorov stále verilo, že pod desať normostrán text ešte nepotrebuje viac, než úvodnú iskričku nápadu. Ostáva len dúfať, že nové rozdelenie kategórií súťaži prospeje a Mloku 2006 sa podarí zopakovať úspechy a nezopakovať chyby predchádzajúcich generácií.