Samozrejme, Guy Gavriel Kay nám nie je neznámy. Spolupracoval pri usporiadavní materiálov po profesorovi Tolkienovi a aj jeho zásluhou vyšiel Sillmarilion či Knihy stratených povestí. No v pamäti mi ostal viac po románe Tigana, ktorý v českom preklade vydalo vydavateľstvo Talpress v roku 1999. Bol to prepracovaný príbeh s postavami, ktoré si musíte zamilovať – a bola to jedna z najlepších kníh (nie len fantasy), aké som kedy čítal. Ale Pieseň pre Arbonne nezaostáva ani náhodou, skôr naopak. Opäť je to majstrovský kúsok Pána spisovateľa…
Na úvod by som chcel zdôrazniť rozsah knihy – 606 strán. Poskytol spisovateľovi dostatok miesta pre zložitý, no tak dokonale logicky skĺbený dej, až som chvíľami strácal dych. A to doslova, nie je to žiaden „bonmot“. Jednoducho som sa občas zastavil, založil strany záložkou a s trochou závisti žasol nad tým, ako sa niektorá z línií príbehu uzavrela, spravidla do slučky – kde všetko súviselo so všetkým. Parafrázovane, ak spisovateľ napísal, že na stene zámku visel meč nezvyčajnej krásy, tak ním bol (to ako tým mečom) niekto popravený o štyristo strán ďalej. Nič nepodstatné v tejto mohutnej knihe nie je – je tam len čistý príbeh rozprávaný Majstrom.
Dej je postavený na podobnom základe ako v románe Tigana. Pán Kay si vytvoril svet, ktorý je akousi verziou nášho, verziou Európy 12. storočia. Španielsko sa zmenilo na Arimondu, nemecko francúzske pohraničie na Gorhaut, Švajčiarsko na Götzland a ligúrsky sever Talianska na Portezzu. A – hlavne – Provensálsko sa stalo Arbonne, krajinou bohyne Rian, vína, olív a trubadúrov. A práve trubadúri a pieseň lásky pre Arbonne je nosnou časťou príbehu. V centre je konflikt boha Corrana (ekvivalent galského Cernuna?) a bohyne Rian (podkladom bola zrejme Epona), ktorý sa prenáša do stretu Gorhautu a Arbonne, ktorý sa zase prejaví v správaní vojvodu Bertrana de Talair, žoldniera Blaisa a tiež speváčky Lisseut. Tieto tri postavy sú takpovediac kľúčové, i ked si určite zamilujete aj ďalších – mne osobne najviac „sekol“ rozvážny vojvodov bratranec Valerij, ten správny rytier „bez bázně a hany“. A Ariane de Carenzu a Rudel Cortezza a Rosala de Garsenc a… je ich veľa, no nesmiem zabudnúť na trubadúra Aureliana, od ktorého by sa mal Marigold učiť odvahe.
Kniha si jednoznačne zaslúži pozornosť a bude ozdobou vašej knižnice. Netrpezlivejších čitateľov upozorňujem, aby sa nedali vyľakať úvodom, keď zdá byť záplava mien (postáv a lokalít) neprehľadná. Po čase si zvyknete a po dočítaní knihy budete schopní odriekať rodokmeň každej z postáv a dejiny každej z krajín. Hrdinovia sú totiž ľudia z mäsa a kostí, s dobrými aj zlými vlastnosťami a prirastú vám k srdcu. A najviac ma potešilo, ako sa správajú – sú takí inteligentní a duchaplní, že si viem predstaviť, ako pán Kay dlhé hodiny „brúsil“ dialógy do dokonalosti. Je v tom kus poctivej práce, ktorá je ozdobou talentu, aký dostane jeden človek z miliónov. Ach, ako mu závidím! ;-)
Na záver už len jedna poznámka: Pieseň pre Arbonne nie je fantasy. Aspoň nie v tom klasickom ponímaní meč a mágia. Mágie tu takmer niet a je prítomná len v podobe bohyne Rian. Ostávajú už len tie meče (ktorých je dosť, aj lukov a kuší), povedal by som, že toto je fantasy typu meč a lutna. Je to príbeh zo stredoveku, ktorý sa odohral na Zemi, kde platia iné pravidlá. No je to Príbeh! Kúpte si, nebudete ľutovať.
Píseň pro Arbonne, Kay Gavriel Guy, epická fantasy (Talpress, orig. A Song for Arbonne, obálka Martina Pilcerová, preklad Jiří T. Pelech, 606 strán, brož., 250 Kč, ISBN 80–7197–174-X)