Zach Johnson je v roku 2057 posledným súkromným očkom. V tomto príbehu spolu s virtuálnym spoločníkom HARVOM pátrajú po stratenej droidke, dvojníčke jednej z najmocnejších žien planéty.
A… strieľa sa, uteká, naháňa, takmer umiera, v poslednej chvíli zachraňuje… vraj v štýle Chandlera? Tvrdí obálka a sám hrdina sa hlási k odkazu veľkého Phila Marlowa.
Alebo… pocta Lawrenca Ganema, vzdaná v úvode Douglasovi Adamsovi, naznačuje, kde sú skutočné korene spôsobu uchopovania príbehu.
Plutoniová blondýna totiž nesporne omnoho väčšmi než detektívkou je humoristickým románom, ktorý sa miestami blíži paródii na prvý zo spomenutých žánrov.
Autorská dvojica, presne v tradícii humoristického románu, namiesto toho, aby slovom udierala, ním žongluje. Hravo poskakuje okolo toho, čo dávno malo byť pomenované – a tak tam, kde Chandlerovi stačila veta, Zakour a Ganem majú odstavec. Stratila sa tiež priamočiarosť deja. Bránu pointy obchádzajú autori v elegantných oblúčikoch epizód o počte právnikov a ich likvidácii či o popise obrovskej kancelárie klientky. Prostredie, ktoré je v detektívke kulisou a rezervoárom rekvizít potrebných pre dej /práve tento žáner striktne dodržiava pravidlo čechovovskej pušky/ nadobúda samostatný život, je detailne a zaujímavo vykresľované. Nuž áno, autori nepopisujú realitu dneška, ale budúcnosti, vďaka čomu sa v Plutoniovej blondýne ocitá fantastické ozvláštnenie. Avšak na rozdiel od Velinského príbehov o Christym Biggsovi, detektívovi z Antarktídy v neďalekej budúcnosti či od príbehov dnes takmer zabudnutého Gerta Prokopa /súbor poviedok I nohy se kradou a.i/ autorov miestami popisy rekvizít uchvátia viac než samotný príbeh.
Nuž a – najpodstatnejším rozdielom oproti Chandlerovi je absolútna absencia ponurej atmosféry. Namiesto šede ulíc San Francisca, vzduch ktorého zahusťuje dym cigariet a výpary alkoholu tu máme svet… ktorý nedokážem brať vážne, pretože konanie a správanie postáv v ňom pripomína skeče od montypythonovcov. Autori podriadili vierohodnosť hravosti a komickému efektu. Dialógy či zábavné úvahy sa rozvíjajú uprostred akcie, spomaľujú a trieštia ju. Rozhovor postáv nie je sledom otázok a odpovedí sledujúcich dejovú líniu v snahe vyriešiť problém. Úsečné vety, tu a tam osviežené bonmotom, rytmus ktorých u Chandlera pripomínal dávky zo samopalu, nahradil zvuk pingpongovej loptičky. Vtip strieda vtip – prosto dialóg rýdzo humoristický. Trpkú príchuť whisky potlačil čerešňový koktejl.
Popri tomto všetkom sa, ako som už spomenul, autori venujú tiež deju. Strkajú detektíva z kúta do kúta, kde mláti, no omnoho častejšie je mlátený. V humorom odľahčenom prostredí však akciu už nedokážete brať vážne. Vlastne vám akosi prestáva záležať na rozuzlení a na tom, či hrdina v súboji zvíťazí alebo nie. Čakáte skôr na pointu vtipu. Pohyby postáv pôsobia vďaka prudkým zmenám tempa groteskne. Po odbočke, v ktorej vás autori zavalia prietržou bezpochyby smiešnych, no komótne sa odvíjajúcich slovíčok, nasleduje súboj, prerušovaný telepatickým rozhovorom hrdinu a HARVA… Pritom práve ROVNOMERNE vysoké tempo umožňuje čitateľovi detektívok – ale tiež príbehov o Bondovi – vnímať text aspoň prevažne vážne. Ste pohltení pohybom natoľko, že detaily splývajú, ženiete sa s hrdinom vpred za Spravodlivosťou a Riešením.
V tejto knižke však autori za každým rohom VTIPNE pribrzdia a otočia auto tak, že napokon neviete, kde je sever – a je vám to jedno.
Plutoniová blondýna je prosto kaskádou skvelých nápadov, ktoré svojou výbušnou energiou roztrhali príbeh na také malé kúsky, že márne /ne/hľadáte jeho začiatok i koniec.