 |
Piesok. Slaný piesok. Chladná tma ako na prvopočiatku vesmíru. Na stenách jaskyne plazivé gigantické tiene. Bolesť a strach, dve diabolské postavy na dosah.
–
Ešte skôr ako chlpatá ozruta dokopala chlapca k trasľavému svetlu vatry, Rišo opäť omdlel.
Temná postava za škratom chvíľu uprene pozorovala bezvládne telo a potom si spokojne vydýchla. Ak by existoval na svete ghúl, ktorý by sa vedel usmievať, bol by to práve teraz Kurrangha, splodenec pekiel. Díval sa na korisť svojho života. Za tohto cudzinca, nedôchodča, vlastne ešte skoro dieťa dostane vyznamenania, o akých sa mu ani nesnívalo.
„Zviazať a strážiť! Neustále! Ak ujde, dám ťa roztrhať dulám z pralesa.“
Chlpatý škrat sa zachvel, za tie roky v službe Temnému pánovi vedel až príliš dobre, že ghúli myslia vyhrážky doslova. Duly z pralesa sa vyžívali v najkrutejších spôsoboch týrania a skalpovania. Smrť prichádzala trýznivo a nemierne pomaly.
–
Keď sa Rišo prebral druhý krát, od vchodu jaskyne prenikalo denné svetlo. Hlava mu horela ako vo vyhni, celý svet sa nebezpečne vlnil a krútil. I keby nebol zviazaný od hlavy až po päty, ťažko by sa mohol pohnúť. Rameno vykĺbené, možno zlomené, rebrá na pravej strane pekelne pálili pri každom nadýchnutí.
–
Nebol to ľadový ghúlsky pohľad, plný prázdnoty ani zdegenerované škratie očká, krvilačné a zbabelé. Z prítmia na Riša znovu zažmurkali belasé oči, v nich zvedavosť, strach a ešte čosi. Kým sa zmietal v horúčke – ani sám nevedel koľko dní – zjavili sa už niekoľkokrát. Vtedy ich považoval za halucinácie.
„Kto… kto ste?“ vykoktali potichu chrapľavé, dlho nepoužívané hlasivky.
Muž s modrými očami sa poplašene pozrel k východu z jaskyne. Strážiaci škrat venoval sústredenú pozornosť obedu. Pahltne trhal kusy surového mäsa, drvil kosti podobné ľudským rebrám. Rišovi prišlo nevoľno. Škrat vysŕkal posledné zvyky špiku, utrel si zamastené ruky o chlpaté stehná. Nemohol tušiť, že naposledy.
Z tmy sa vynorila striebristá dýka a Rišo cítil ako sa povrazy okolo celého tela postupne uvoľňujú. Chudé, ale pružné ruky ho nečujne chytili okolo ramien a začali ťahať do útrob jaskyne.
„Poriadne sa nadýchni a za žiadnu cenu neotváraj ústa.“
Chlapec sa začal pomaly prepadávať do pohyblivého piesočného presypu v kúte jaskyne. Mäkké zrnká ho vťahovali stále hlbšie, vľúdne a chladivo objali doráňané lýtka, stehná, brucho a keď dočiahli ramená, Rišo zadržal dych. Päť, desať, dvadsať, Rišo rátal sekundy, ale piesočná rieka mu tiekla okolo tváre rovnako bezcitne a vytrvalo. Žalúdok mu zovreli pazúry paniky a žmýkali z neho vzduch, kým sa nescvrkol ako sušená slivka. Ak by sa nadýchol, jemný piesok mu okamžite naplní pľúca. Neuposlúchol teda reflex a vedomie pomaly ovládla hlboká bezbrehá prázdnota. Takto teda chutí smrť. Ako to, že úľava, ktorú v poblúdení mysle ľahkovážne vymieňame za dar života, sa pri jeho ohrození mení na zúfalstvo? Rišo chcel mnohokrát zomrieť. Mnohokrát, tak prečo teraz nie?
Keď piesočný lievik vypľul polomŕtve chlapcovo telo, muž s belasými očami začal okamžite konať. Odtiahol ho z pohyblivého presypu na skalný výbežok, trel a polieval studenou vodou, dokiaľ sa Rišo neprebral.
„Musíme zmiznúť, kým objavia priechod.“ Náhlivo postavil chlapca na nohy, chvíľami ho ťahal, niesol, chvíľami podopieral pri neistej chôdzi. Po pár metroch sa úzka šachta znenazdajky rozostúpila a Riša ovanul vlhký prievan.
„Vitaj v Sále zabudnutia, v bráne do môjho krasového kráľovstva,“ muž sa uškrnul a až vtedy si Rišo uvedomil, že ho v tomto podzemí vidí úplne zreteľne. Systém zlomov a prieduchov vedúcich z povrchu bol zrejme tak rozsiahly, že prepúšťal dostatok svetla na tlmené osvetlenie obrovskej sály. Jej pôvab chlapcovi vyrazil dych. Stalagmity a stalaktity, obrovské voskové sviece i maličké slzy boha tmavých snov a kamenia. Sintrové lutny, labute, závoje noci, vlhké a večne kvapkajúce, akoby si priam vyplakali svoju večnosť nikdy nekončiacim rastom. Kamenné krajky, jazierka, rozprávkové bytosti, nejasné postavy za rohom tancovali a modlili sa v hmlistom opare. Rišo si uvedomil, že kráča bez pomoci. Pred chvíľou bol predstavený pani smrti, v horúčke a v bolestiach a predsa … práve teraz si jasne uvedomoval, že toto surrealistické predstavenie je skutočné, skutočnejšie ako všetka bolesť a nenávisť a utrpenie sveta.
Pod nohami sa im vynorila vodná hladina. Nehybná, tmavá, chladná, bezodná. Muž obratne siahol pod skalný previs a vytiahol loďku.
Jazero muselo byť obrovské, druhý koniec sa strácal vo vzdialenej temnote. Rišovi sa zazdalo, že pomedzi kvapkanie vody počuje z diaľky slabučké bublanie.
Už o chvíľu Rišo ležiaci na dne loďky pochopil, prečo sa to tu volá Sála zabudnutia. Ukolísaný tichým čľapkaním, rytmickým zvukom vesiel,na vzďaľujúcom sa brehu akoby nechával svoju minulosť. Pred očami mu bežal a strácal sa nemý film nedávnych udalostí: podivný priechod cez tunel medzi svetmi, strastiplné putovanie cez lesy, divokú tajgu južne od Snérie, prenasledovanie zbesilých oblúd, boj na život a na smrť, ešte predtým ako… zabili priateľa Korraka. A potom sa všetko prepadlo do prázdnoty.
–
„Rajský plyn… aspoň si si zdriemol. Drží sa tesne pri hladine,“ zamumlal muž, keď chlapcovi pomáhal vyjsť na skalnatý breh. Na rozdiel od Sály zabudnutia sa priestor okolo topil v hustej tme. Rišo začul zvuky kresadla a o chvíľu ho oslnila teplá žiara fakle. Mohutné bralo akoby rozťaté napoly úderom obrovskej sekery vyrástlo len pár metrov od brehu. Rišo v prvých momentoch zapochyboval o svojom zdravom rozume. Z ohromnej trhliny vytŕčal niekoľkometrový drevený mechanizmus podobný mlynskému kolu, ktorý bol spojený dômyselným systémom žliabkov, menších kolies a hatí s vodnou hladinou. Muž vytiahol niekoľko závor, povolil zauzlené laná a … voda začala zrazu víriť, prepadať sa do obrovského lievika a spoza rozoklanej skaly rozbesnene padať do neviditeľných hĺbok. Drevený kolos sa pohol a zo šachty v podzemí so škrípaním vystúpilo niečo ako výťahová plošina.
Stúpali nekonečne dlho. Úzky vápencový tunel akoby vyhladený tisícročným pôsobením vody sa im miestami odieral o chrbát. Hrôzostrašné desiatky metrov pod labilnou plošinou unikali do hĺbky. Strach, bolesť a únava zvíťazili. Chlapcovi sa neovládateľne roztriasli kolená a svet sa zahalil do priesvitnej hmly.
–
„Pokojne, si v bezpečí.“
Rišo s námahou zaostril na muža, čo kľačal pri jeho lôžku zo suchej trávy.
„Horúčka ustúpila, chvalabohu.“
Muž mu podal pariacu sa misku. Malá jaskyňa s okrúhlym otvorom bola plná slnečného jasu a čerstvého vzduchu. V kúte pukal oheň.
„Kto… kde to sme…?“ Rišo nasucho preglgol a rozkašľal sa.
„Volajú ma Kamenný. A toto je moja malá skrýša pod hviezdami. Orlie hniezdo.“
„V horách?“ chlapec prekvapene rozmýšľal ako ďaleko na východ ho muselo zaviesť putovanie s cudzincom. „Musíme byť až za starou obchodnou cestou.“ Horstvo predsa lemuje východnú časť obchodných trás.
„Hmm, Mŕtve jazero je poriadne široké.“
Kamenný zvesil kotlík z trojnožky, začal sťahovať zajaca z kože. Rišo chvíľu fascinovane pozoroval dokonalú súhru pohybov rúk a striebristej dýky.
„Ako to, že ste ma zachránili?“
Rišo by prisahal, že chlap na neho mrkol zmätene. Dlhú chvíľu mlčal, krájal, štvrtil mäso, cibuľu a akúsi zeleninu. Keď z kotlíka začalo škvrčať a rozvoniavať, sadol si oproti chlapcovi. Jeho tichý hlas sa zahrýzal do ticha pomaly a precízne ako sa len ticho v malých jaskyniach blízko hviezd zahrýzať vie.
„Toto miesto ti odpovie lepšie ako ja, chlapče. Mal som sen – ako už mnohokrát – na týchto miestach. Videl som väzňa a vedel som, čo mám urobiť,“ muž pokrútil hlavou a chlapec zatvoril ústa.
„Dejú sa zlé veci, veľmi, veľmi zlé, chlapče. Od severu aj západu sa dvíha mrak. Posledné trpasličie kmene padli.“
Riša bodlo pri srdci. Korrak je mŕtvy. Smútok a zúfalstvo mu búšili do hlavy so všetkou silou svojej bezmocnosti. Duto, ako prasknutý zvon.
Hodnú chvíľu bolo počuť len pukanie ohňa a bublanie mäsa v kotlíku.
„Vraveli ste – prorocké sny? Mávate prorocké sny?“
Kamenný stíšil hlas, ako to robievajú blázni, keď nájdu spriaznenú dušu: „Je to týmto miestom. Nikto to nechápe.“
„Myslíte … El´arda ?“ vyhŕkol chlapec a horúčkovitý pohľad zabodol do mužovej tváre, „naozaj ste našli, našli ste…? Vraví sa, že jeho mystické vibrácie presakujú do miest v jeho blízkosti.“
„Hľadám ho už pätnásť rokov. Bez úspechu,“ v modrých očiach sa znenazdajky zablysol tieň posadnutosti, „ale teraz som blízko, veľmi blízko. Viem to.“
–
El´arda, elfské Delfy, mystické mesto bielych horských elfov, sa strácalo naprieč dejinami v opare tajomstva. Jeho presnú polohu nepoznal žiaden z ľudí, trpaslíkov, dokonca ani väčšina elfov. Hovorilo sa, že snáď niekde v tajge pod Snériou či v horách na východ od starej obchodnej cesty. Uličky mesta sú vraj vydláždené rubínmi a v kupolách veží žiari čisté zlato. Nie však zlato bolo tým najväčším bohatstvom tohto miesta. El´arda ukrývalo vo svojich múroch múdrosť večnosti, vešteckú silu orákula a mágiu. Nuž a mágia presakuje.
–
Za pár týždňov sa Rišo úplne zotavil. Jaskyňa Orlie hniezdo sa nachádzala v jednom z ostrých skalných výbežkov na vrchole Koruny, najvyššej hory v okolí. Ostré a tenké výbežky na vrchole obkolesovali ako prstenec neveľké údolie, kráter vo vnútri a naozaj vytvárali útvar, ktorý sa ponášal na kráľovskú korunu zdobiacu hlavu skameneného obra. Pri dobrom počasí bolo vidieť z vrcholu na juhozápade maličký Viksonov hostinec.
Keď prvý krát vykukol z jaskyne, zatočil sa pod ním svet. Na prvý pohľad nič mimoriadne, starý zarastený kráter, porast, stromy, kamene. A predsa. Vo vzduchu niečo bolo. Viselo, iskrilo, lámalo sa v slnečných lúčoch. Sálalo. Údolie vo vnútri Koruny bolo neobyčajné miesto. Z Orlieho hniezda viedol nadol strmý nenápadný chodníček, podobný rozpadnutým schodom do pivnice. Na južnej strane sa vo vánku vlnil Les. V strede krátera ležali obrovské balvany usporiadané do kruhu. Od Kamenného vedel, že je to staré ghúlske obetisko, ktoré však bolo zničené pred storočím bielou elfskou mágiou.
Na ten pocit, keď Rišo prvýkrát vstúpil do Lesa, nikdy nezabudol. Až v tej chvíli si uvedomil, že sú to práve tieto stromy, ktoré dodávajú Korune neopísateľné chvenie. Les dýchal. Nekonečné spoločenstvo Lesa bolo ako živá bytosť. Rišo cítil, akoby sa ponoril do pulzujúceho mora zelenej energie a splynul s ním v jedno. Nevedel ako dlho sa po ňom túlal, možno hodinu a možno celý deň. Chodníčky pod zelenou kupolou lístia a zablúdených lúčov slnka sa zdali byť oveľa kratšie ako v skutočnosti boli. Nech kráčal akokoľvek dlho, na druhú stranu Lesa nikdy nedošiel. Z vonku vyzeral ako malý hájik, v skutočnosti sa javil nekonečný.
Nevedel prečo, ale kamenným balvanom v strede údolia sa inštinktívne vyhýbal.
–
Rišo prvý krát v živote cítil ako sa o neho niekto zaujíma. Niekedy – skoro akoby mal otca. Ten jeho skutočný zhynul pri autonehode, ešte keď chlapec nebol na svete. Jeho telo zhorelo do tla, zostala po ňom iba hŕbka popola. To obdobie bolo pre mamu strašné, otec akoby doslova zmizol zo sveta, nezostalo ani telo, ktoré by mohla pochovať. Jedinú pamiatku na neho nosil Rišo vždy so sebou. Znamienko zvláštneho polmesiačikovitého tvaru na prsiach, vraj presne také, ako mal jeho otec.
–
Šššš… krrr… Rišo sa strhol zo sna. Slnko sa už pomaly škriabalo pomedzi prstenec Koruny a zaháňalo chladné tiene okolo studeného ohniska. Kamenný stál nehybne pred otvorom z jaskyne. Nehybnosť plodí znepokojenie. Škrípanie sa zmenilo na hukot na nebesiach.
Prileteli presne vo chvíli, keď sa slnko dotklo nebeskej kupoly nad Korunou. Najskôr to boli iba čierne škvrny, ženúce sa ako búrkový mrak, lenže omnoho rýchlejšie. Škvrny sa zhmotnili do ohromných čiernych jazdcov na okrídlených paripách. Bol ich snáď tucet, blížili sa obrovskou rýchlosťou zo všetkých strán.
Kamenný konal okamžite. Schmatol chlapca, skočil do tunela s výťahovou plošinou, popustil lano. Padali takmer voľným pádom.
–
Až keď sa kolísali v loďke ďaleko od brehu, v bezpečnom objatí jaskynnej tmy, Kamenný si dovolil zašepkať: „ Niečo sa stalo. Koruna bola vždy skrytá a chránená. Votrelci tam už storočie neprenikli. Ani raz. Myslel som, že je to súčasť mágie skrytého mesta.“
„Nedostanú sa k nám?“
„Zavrel som bránu. Ani ghúli sa nemôžu rovnať vodnému živlu.“
Keď zaveslovali do silnejšieho prúdu, Kamenný ticho pokračoval: „Kurrangha si ťa našiel,musíš byť veľmi dôležitý.“
Nasledujúce hodiny bol Kamenný nezvyčajne mlčanlivý, zamračene premýšľal. Chlapec sa rozhodol ho radšej nerušiť. Snažil sa nevšímať si zvieranie v žalúdku a vesloval čo najusilovnejšie v ústrety tmavej prázdnote.
Bola radosť sledovať dokonalosť ukrytú v Kamenného orientačnom zmysle. Rišo mal pocit, že jeho priateľ vidí i potme, pretože olejová lampička ulepená na prove loďky ledva sliepňala. Plný obdivu sa díval na muža, ako sa zvrtne v strede čiernoty, s istotou zabočí, obopláva plytčiny a po pár metroch trafí do neviditeľného tunela. Kamenný sa v podzemí vyznal ako líška vo svojej nore.
Muž z ničoho nič skamenel v polovici záberu. Posunkom naznačil chlapcovi, aby prestal veslovať. Svet pod tonami horniny, s lustrami z kvapkajúceho vosku úplne stíchol.
Kamenný sa kŕčovito postavil a zdalo sa, že … vetrí vo vzduchu. Chvíľu vdychoval studený jaskynný vzduch, potom sa opäť prudko posadil a horúčkovito začal veslovať naspäť k vzdialenému brehu.
„Cítim … jaskynné bahniaky. Rýchlo, vesluj!“
Po pár tempách sa jaskyňou rozľahol škrekot, pri ktorom Rišovi od hrôzy zamrzlo srdce v hrudi. Voda okolo loďky začala víriť, bublať a klokotať a potom zrazu … ticho. Mrazivé, nehybné. Dlhé sekundy, snáď minúty. Keď už si Rišo pomyslel, že sú z najhoršieho von, prišlo to. Prenikavý sírnatý smrad mu vrazil pravým hákom do nosa, výpary stúpali ponad okraje loďky v chuchvalcoch hmly. Niečo mokré, lepkavé sa mu s ohromnou silou začalo obkrúcať okolo ramien, zvierať hrudník, sťahovať okolo neho smrtiacu reťaz. Vtedy nastalo peklo. Jazero okolo vybuchlo, z bublajúceho varu sa začali vymršťovať ohromné chápadlá, šupinaté, ako koža krokodíla, ale úplne biele. Kamenný rúbal okolo seba hlava- nehlava, najskôr veslom, a keď oň prišiel v zobáku obrovskej príšery, už iba dýkou. Rišo bezmocne kopal, sipel, snažil sa uvoľniť zo zovretia a nabrať dych.
Napriek úcte a priateľstvu, ktoré Rišo ku Kamennému choval, si ilúzie o jeho fyzickej sile nerobil. Muž bol skôr útlej postavy, síce mrštný a ohybný, k čomu ho iste vycvičili nebezpečenstvá v podzemí, ale bojovníkom sa v žiadnom prípade nenarodil. Chlapcovi skôr pripomínal zanieteného výskumníka, či profesora archeológie.
O to väčšie prekvapenie zažíval teraz na rozbesnenom jazere. Neveriacky zízal, ako Kamenný obratne seká, bodá, reže chápadlá netvora, ako odfrkujú kusiská mäsa do tmavého priestoru a strieka hustá krv. Muž a jeho dýka, predĺžená ruka hnevu. Chlapec ešte nevidel nikoho takto bojovať. Muž akoby tancoval so striebristou dýkou pod taktovkou smrti. A potom prišiel zbabelý úder od chrbta. To už snáď ani nemohli byť chápadlá toho istého tvora, Rišo mal pocit, že všetky už plávajú okolo roztrhané na franforce. Zrazu sa vynorili z temnoty ako obrovská prílivová vlna, ovinuli sa okolo mužovho hrdla, zdvihli ho ako hračku snáď desať metrov do vzduchu a … ponorili ho pod hladinu. Chlapec od hrôzy vykríkol do tmy. Kŕčovito sa zachytil o okraj loďky a bez dychu civel na bublajúce jazero.
Nekonečné chvíle.
S akou ľahkosťou nás dokáže príroda olúpiť o všetko čo nám je drahé.
Tik-tak… kruté sekundy odmeriavajú čas jedného života.
Tik-tak… Tak už sa vynor! Nie je možné prežiť takto dlho na jedno nadýchnutie.
Tik-tak…
Rišo potlačil hrôzu, čo mu zvierala vnútornosti a rozhodol sa skočiť.
V tom okamihu začul slabé čľapnutie. Naklonil hlavu, aby vypátral odkiaľ zvuk prichádza. Neklame ho zmučená myseľ? Spod provy sa ozvalo tiché zastonanie. Rišo vyskočil, nádej obnovila vyčerpané sily, keď ťahal do loďky skrvaveného muža. Keď zistil, že väčšina krvi nie je jeho a zranenia sú prekvapivo povrchové, chlapca zaplavila vlna radosti ako tichý príliv za mesačnej noci.
–
Kamenný sedel pri praskajúcom ohni z naplaveného dreva. V blízkosti bol určite prieduch, Rišo cítil prievan. Premočené nohy si hriali na rozpálených kameňoch, až im oškvŕkli chodidlá. Pri srdci ich hrialo vedomie, že medzi nimi a bahniakom ležia masy a kilometre vody. Zvláštne, ako blízkosť smrti spája živých.
„Prečo hľadáš skryté mesto?“ Rišo sa čudoval, že túto otázku nepoložil už dávno. Bol príliš pohltený svojimi potrebami. El´arda preňho predstavovalo odpoveď na otázku, či možno poraziť Temného pána. Bol to jeden z dôvodov dlhej púte tajgou s Korrakom.
„Hľadám svoju minulosť.“ Muž prihodil polienko, zahalil sa do deky a začal rozprávať. Kamenný nebol Snérijčan, ako sa na prvý pohľad zdalo. Pred pätnástimi rokmi ho našlo jedno mrazivé ráno dobitého, zraneného, v podivných obhorených šatách na prašnej obchodnej ceste do Knautie. V hlave mal bielu pavučinu, zo svojho predchádzajúceho života si nepamätal vôbec nič. Na ceste ho našiel Svaardune, biely elfský učiteľ. Ujal sa muža, ošetril ho a vyliečil. Učil ho odznovu chodiť, rozprávať, rozmýšľať. V Lese Koruny sa z jeho úst dozvedel svoje pravé meno. Viac však nevedel. Viac by mu vedeli povedať iba mudrci z El´arda. Keď príde čas, hovorieval mu Svaardune. Tak čakal. Čakal už pätnásť rokov.
Veril, že Koruna je to správne miesto a akosi vedel, že sa raz otvorí i pre neho. Raz.
–
Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Prepadnutie v spánku totiž mnoho možností obrany neumožňuje. Špinavá handra zapchala Rišovi ústa, okolo tela sa mu stiahli pevné povrazy. Obrovská sila ho surovo pritlačila k zemi, čeľusť zaborila do vlhkého piesku.
Akosi vedel, čo uvidí, keď zaostrí zrak. Pri dohasínajúcom ohni stál Kurrangha, obrovský a rozkročený, v plášti černejšom ako smrť a štrbiny očí mu žiarili ako jedovaté sopečné uhlíky. Po celej jaskyni sa to hemžilo zhrbenými škratmi, šuchotaním a hrdelnými výkrikmi.
Kopancami a štuchaním ich aj s Kamenným vyvliekli ako vrecia na svetlo božie.
Nad rozsadlinou stáli kone. Teda to si myslel Rišo pri pohľade z diaľky. Tie čierne ohavy sa naozaj tvárili ako kone, fŕkali, prehrabávali zem, vetrili.
Chlapec najskôr zacítil sírnatý pach. Keď v očakávaní toho najhoršieho zdvihol zrak, okamžite pochopil prečo ich ghúli našli tak rýchlo.
Namiesto koní podupávali na skale čierne šupinaté netvory s obrovským zobákom miesto papule. Asi tucet obrovských chápadiel, ktoré vyrastali z celého tela, strašidelne čerili ranný opar. Nad zakrpatenými labami sa chveli poskladané blanité krídla striebristým odleskom. Lietajúce bahniaky!
Rišo videl, že i Kamenný stratil dych. Boli to takmer bájne tvory, veľmi zriedkavé, mnohí ľudia ani neverili v ich existenciu. Avšak podľa starých elfských príbehov majú magickú moc nachádzať brány do iných svetov. Sú v mnohých ohľadoch výnimočné, ich čuch je vraj nesmierne citlivý, dokáže zachytiť stopu niekoľko dní starú, vedúcu cez vodu či do útrob zeme. Ghúli ich evidentne používali ako stopovacie psy.
–
Ľudia sa dušovali, že videli soptiť Korunu až zo starej obchodnej cesty. Takúto udalosť pamätalo len niekoľko najstarších Snérijčanov. Krahulce, čo hniezdili na skalnatom prstenci jej vrcholu však videli v kráteri niečo úplne iné ako žeravú lávu a sopečný popol.
V strede kruhu z gigantických kamenných monolitov horela obrovská hranica. Chlpatí škrati vláčili a prikladali kusiská dreva, či skôr celé kmene stromov Lesa. Rišovi až stislo srdce. Priam fyzicky cítil, že Les krváca, stráca sa, prepadá do ničoty. V plameňoch vyšľahávajúcich ponad prstenec praskali a syčali živé stromy a v kúdoloch dymu za nemého kriku zomierali. Na jednom z vyvýšených balvanov zanietene diskutovala skupinka ghúlov. Franforce slov plávajúce pomedzi štipľavý dym dávali tušiť neodvratnosť skazy. Rišo často zachytil meno Temného pána, ale i mystického mesta. Rozhovor ukončil tichý autoritatívny Kurranghov hlas.
„Snáď nechcú preniknúť do El´arda?“ Rišo sa obzrel na Kamenného, ktorý bol priviazaný o strom tak ako aj chlapec.
„Vyzerá to tak. Axtlapán, Snéria, Trpasličia ríša – všetko je v rukách Temného… ale že by si trúfli na elfov? I keď,“ Kamenný sa zamračil, „El´arda je mesto mudrcov, pochybujem, že má niečo ako vojenskú posádku. Stačilo by sa tam dostať, otvoriť bránu.“
„To sa im ale nepodarí… Nemôže, však…?“
„Ja sa o to snažím už pätnásť rokov, chlapče. Otvorí sa len tým najlepším, najčistejším… Neviem si predstaviť ako by sa dnu dostali ghúlski zabijaci. Až ma mrazí pomyslenie, akú moc by mohli získať.“
–
Od skupinky ghúlov sa odlepil Kurrangha a blížil sa k väzňom. Keď zastal nad nimi ako temný prízrak a zatienil slnko, Rišovi stiahlo žalúdok. Jeho pohľad sa nedal zniesť, jedovaté oči pálili ako laserový lúč. Kurranga sa očividne popásal na ich rozpakoch.
„Neubližujte chlapcovi,“ vyhŕkol Kamenný, „pustite ho a ja vám pomôžem.“ Zúfalstvo plodí odvážne lži.
„Chlapca? Ty hlupák! Nie chlapec, ale ty si dôležitý,“ ghúl sa povýšene pozrel na Kamenného, „samozrejme, že nám pomôžeš, sám ešte ani netušíš ako.“
Ghúl sa zvrtol na odchod, ale nakoniec si to rozmyslel. Chvíľu oboch uprene pozoroval a potom prehovoril: “Tebe to nedochádza, však? Veľmi rád by som ťa poslal na večnosť sprostého, ale…,“ zaškeril sa, „takto to bude snáď ešte zaujímavejšie.“
Kľukol si, aby videl obom väzňom do očí a pokračoval:
„Podľa starej veštby Temného pána, muž z iného priestoru a času, ktorý otvára brány svetov, odomkne dvere do mystického mesta a uvoľní priechod… i pre iných. Neviem ako je to možné, ale ten muž si ty,“ pozrel na Kamenného pohľadom plným pohŕdania. „Trvalo dlho, kým sme zistili, kto si, ale ako ťa nájsť? Nemali sme žiadnu stopu. A potom prišiel tento chlapec z iného sveta a Temný pán vedel, že ťa skôr či neskôr priláka. Ostatné už bolo pre naše bahniaky hračkou.“
„To nie je možné, mýlite sa. Žiadne priechody do iných svetov nepoznám. Nemám moc, ani znalosti alebo niečo také…“
„Samozrejme, že nemáš. Brány otváraš svojou… smrťou. Tak si prišiel pred pätnástimi rokmi aj sem. Namiesto sveta mŕtvych sa ti otvoril ten náš.“
Kamenný zmätene mlčal a krútil hlavou.
Rišo preglgol, ale po chvíli do ticha zaznel jeho rozochvený hlas: „Ako to, že som ho mal prilákať?“
„Mal by si vedieť, čo nosíš na hrudi,“ ukázal na chlapcove prsia a potom jediným mávnutím prerezal povrazy, ktorými bol spútaný Kamenný. Surovo ho postavil na nohy a roztrhol mu košeľu tak, aby chlapec videl na jeho hruď.
Rišo zbledol na smrť. Kamennému sa na prsiach jasne vynímalo veľké materské znamienko zvláštneho polmesiačikovitého tvaru. Presne také, s akým sa narodil pred pätnástimi rokmi aj chlapec.
„Ocko,“ vyhŕkol Rišo, ale hlas sa mu zlomil a v hrdle narastala obrovská guča.
„Preto sa mi o tebe snívalo,“ vydýchol ticho Kamenný a tiež prehĺtal slzy.
Pod zadymenou oblohou zastal čas. Sekundy sa premenili na celé veky, keď modré oči hľadeli do modrých. Dva osirelé životy, zablúdené duše v jednom okamihu nájdené a znovu stratené, si jediným pohľadom povedali všetko.
Kurrangha snáď nič krutejšie v živote neurobil. Spokojným gestom pokynul škratom, aby priviedli lietajúce bahniaky. Potom sa opäť obrátil k väzňom: „Je to veľmi dojímavé divadielko, ale hranica má tú správnu teplotu.“
„Toto nie je koniec, Rišo, neboj sa,“ zvolal Kamenný, keď mu štyri bahniaky obmotávali ruky aj nohy chápadlami.
Rišo, stále pripútaný o strom, zúfalo kričal a cez slzy takmer nevidel, ako sa čierne potvory na kožovitých krídlach vzniesli s jeho otcom ponad horiacu hranicu.
Ghúli sa zhŕkli pri okraji a vzrušene gestikulovali. Kurrangha dal pokyn a bahniaky pustili Kamenného z výšky do horiacej pasce. Rišovi zastalo srdce. V nasledujúcej sekunde sa udialo niekoľko vecí naraz. Od Lesa znenazdajky zavanul mrazivý vietor, ktorý ghúlov zrazil na zem a odsotil ďaleko od ohňa. V tej istej chvíli sa ponad stromy začalo roztvárať niečo ako obrovské skalné oko, skalná slza so žiarivým priezorom belasej farby. Kamenný, rútiaci sa voľným pádom, pár metrov nad hranicou odrazu… zmizol.
A potom sa rozpútalo peklo. Tak ako pred storočím, i teraz sa mrazivá moc zaprela do votrelcov, zhodila ich na kolená a nechala plaziť sa po zemi. Zúrivá sila vetra v niekoľkých chvíľach úplne rozmetala ohromnú hranicu, pričom stále narastala až dosiahla intenzitu orkánu. Všetky živé bytosti v kráteri, okrem priviazaného Riša, zdvihlo do vzdušného lievika a rozmetalo po okolitých ostrých skalných stenách. Pomedzi kusy skál, balvanov, horiacich kmeňov, svišťali vo vzduchu zvyšky odtrhnutých údov, rozorvané hrude i bruchá škratov a rozmliaždené ghúlske hlavy s vyvalenými očami, hrozivými i po smrti. Rišo akoby zázrakom vyviazol z besniaceho pažeráka bez zranenia. Krvavé zdrapy i horiace kamene sa jeho stromu vždy o vlások vyhli. A potom odrazu všetko stíchlo. Bol to zvláštny druh ticha. Znela v ňom neprirodzenosť smrti, pach krvi, ale pod povrchom Rišo začul aj čosi iné. Na svet sa dral čoraz silnejšie čistý horský prúd. Priezračný a očistný, silný a životodarný.
V okamihu, keď potôčik vyrazil chlapcovi spod nôh, strom uvoľnil putá, ktoré Riša chránili i väznili. Mladík začal pomaly kráčať, otrhaný a obhorený, popri spálenisku k priezoru podobnému kamennej slze. Pripadal si ako námesačný.
–
Rišo bol jediný človek na oboch stranách svetov, ktorý zažil a prežil hnev bielych mudrcov.
Na druhej strane priezoru sa črtali vežičky a hradby svietiaceho mesta. Tak predsa. Opatrne sa dotkol hmoty, čo pulzovala po jeho okraji. Bola to teplá, belaso svetielkujúca plazma. Zhlboka sa nadýchol a vykročil.
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2010. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.