Po relatívne krátkom čase sa objavilo pokračovanie úspešnej Nichollsovej trilógie o vzbúrených orkoch, ktorí vzali osud do svojich rúk.
Druhá časť pokračuje tam, kde skončila prvá čiže v tom najlepšom. Orkovia pod velením kapitána Stryke sa ocitli v patovej situácii, a preto sa museli rozdeliť na dve skupiny. To znamená dvakrát viac zábavy pre čitateľa. Keďže sa obidve skupiny vydali na opačnú stranu, autor poodhaľuje čitateľovi viac zo svojho fiktívneho sveta Maras-Dantie. Konečne tak môžete prakticky uplatniť priloženú mapku krajiny, v ktorej sa odohráva celý príbeh. Honba za záhadným artefaktom, ktorého jednotlivé časti by mohli nastoliť vytúženú rovnováhu, pokračuje. Autor ani teraz neprezrádza bližšie detaily fungovania mocného artefaktu, ktorý sa tým pádom stáva stajomňujúcim prvkom. Ani do konca druhej knihy nepoodhalí autor závoj tajomna a čitateľ sa nedozvie čoho by mal byť tento artefakt schopný. Jasná je len jedna vec, v nepovolaných rukách by mohol priniesť skazu všetkým národom. A nepovolané ruky sadistickej kráľovny Jennesty, Nichollsovej Bátoryčky, ktorá s pôžitkom vyvražďuje nevinné obete a usporadúva krvavé kúpele za účelom telepatickej komunikácie, po ňom stále túžia.
Prvá časť mala za úlohu oboznámiť čitateľov s orkskou skupinou a uviesť ich do sveta Maras-Dantie. Kvôli tomu nezostalo miesto na detailnejšie preskúmanie starovekých národov v tejto krajine. To Nicholls napravil práve v druhej časti. Orkovia zavítajú do temného lesa obývaného kentaurami – špecialistami na výrobu bojových zbraní. Cesta osudu ich zavedie tiež na neutrálnu pôdu mesta Očistca, kde sa nachádzajú všetky národy a rasy Maras-Dantie. Dodržiavanie neutrality v tomto meste je prísne strážené mocnými magickými tvormi-homunkulami. V neposlednom rade musia orkovia podniknúť nebezpečnú výpravu do podmorskej ríše, kde zúri vojna medzi najádami a merzami. V podmorskej ríši panuje rovnako nemilosrdný despota ako Jennesta, jej sestra Adpara.
Viac miesta autor venuje aj súrodeneckým vzťahom troch despotických sestier. Sanare síce zatiaľ zostáva v úzadí, ale autor budí dojem, že jej veľká chvíľa ešte len nadíde.
Detailnejšie, v podobe v podobe Strykových podivných vízií, ktorými trpí od okamihu, kedy narazili na prvú časť artefaktu, je rozvinutá línia prelínania reality a sna. Vízie zavedú Stryka do mystickej krajiny obývanej orkskou rasou, žijúcou v mieri a v podivne kľudnej dobe. Stryka sa domnieva, že ide o minulosť, ale možno je to práve budúcnosť, ktorá ich čaká potom, čo sa jednotlivé časti spoja a artefakt tým uvoľní svoju moc. Rušivo na mňa pôsobil rozvíjajúci sa románik medzi neznámou orkskou ženou, ktorú kapitán permanentne stretáva vo svojich víziách. V prvom diele som tomu nevenoval až takú pozornosť, čo znamená, že to bolo dostatočne nenápadné, ale teraz je to, čím ďalej tým intenzívnejšie a vyzerá to tak, že tomu ani zďaleka nie je koniec.
Za efektívny ťah považujem aj pridanie novej postavy, ktoré spolu s artefaktom vsúva do textu väčšiu dávku tajomna. Ide o potulného rozprávača Serapheina. Vždy sa objaví v správny čas, na správnom mieste a okrem toho, že sa radikálne podieľa na vývoji príbehu, prináša vďaka svojmu rozprávačskému talentu menšie osvieženie.
Rovnako ako v prvej knihe ani v druhej nebudete ochudobnení o množstvo bojov. Autor tu využíva mimoriadne dynamický spôsob opisu. Bojové scény podáva striedavo z piatich zorných uhlov a situáciu líči veľmi naturalisticky. Nechýbajú odtrhnuté údy, polámané kosti, zlomené väzy a hektolitre striekajúcej krvi.
Práve prítomnosť vysokej miery násilia a sexuálnych rituálnych obetí naznačuje, že kniha určená predovšetkým starším čitateľom.