Ohnivé pero Q2 2019: Zrkadlová žena

Ahoj človek!

Dnes tu sedím len kvôli tebe. Aby som Ti niečo porozprával. Príbeh. Nie, nebude dlhý, nemusíš sa báť, že by som príliš dlho zamestnával tvoje mozgové bunky. Sedím tu, pijem kávu a z popolníku na stole pomaly dymí cigareta. Aby som Ti povedal príbeh. Mal by si byť poctený.

Skôr ako začnem so samotným príbehom, mám tu pre Teba niečo na zamyslenie. Je to však veľmi dôležité, zamysli sa nad tým prosím Ťa naozaj dôkladne. ZRKADLO. Áno, to je to nad čím sa máš zamyslieť. Že hlúposť? Nie. Koľko krát sa priemerný človek pozrie za deň do zrkadla? 10krát? 30krát? Bohvie, prieskum som naozaj nerobil. Samozrejme, že sa ráta aj odraz od výkladu (každý je windowshopper), od okna v autobuse (ach Ty tragéd, jasné, že si predstavuješ že si v klipe), či čokoľvek čo každému z nás umožní zbadať samého seba. Mňa osobne na zrkadlách (či odrazoch, Ty perfekcionista) fascinuje hlavne jedna vec. Vidíš sa? Vidíš. Ale vidíš sa správne? Nie. Nehovorím tu teraz o nejakom sentimentálnom pohľade do duše či uzretí svojho svedomia namiesto vzhľadu. No nevidíš sa. Nemusíš sa vadiť. Nevidíš. Prečo? Pretože vidíš svoj zrkadlový odraz. Správne, žiarovčička Ti zasvietila dúfam. Nech robíš čo chceš, nikdy neuvidíš svoju škaredú tvár tak, ako ju vidia ostatní. Nikdy. Je to smutné? Nie. Je to dôvod na radosť? Nie(hoci…). Tak prečo sa tým vlastne zaoberám? Lebo je to zamyslenia hodné.

Tak aby som pomaly aj začal. Nebudem Ťa nudiť klasickými rečami o tom kto som a čo robím. Dajme tomu, že si pokojne žijem svoj život a som s jeho usporiadaním celkom spokojný.

Všetko to začína raz v stredu ráno. Zobudím sa, normálny deň. Jemne popŕcha, ale vzhľadom na to, že je apríl, to len odmávam. Mám zásadu. Prvú cigaretu aj kávu si dám vždy predtým, ako si vyčistím zuby. Dodržujem to veľmi striktne. Tak isto, ako aj v toto ráno. Kým sa mi varí voda, idem si do kúpeľne opláchnuť tvár. Ani nezavadím pohľadom o zrkadlo. Áno, tento fakt je dôležitý, netrieskam len tak dve na tri. Došuchcem sa do kuchyne, môj kocúr Fedor sa dožaduje pozornosti tým, že sa mi pletie pod nohy. Odmávam ho rovnako, ako ranný dážď. Vôňa kávy mi zaplní nos, škrtnutie zapaľovača doplní rannú rutinu. Otvorím okno dokorán a opriem sa o okenný rám. Vzduch vonia hlinou. Bezohľadne ničím ovzdušie tenkým prúžkom dymu. Pozorujem susedov, ako lenivo začínajú svoj deň a s frflaním štartujú autá, aby sa zaradili do nervy drásajúcich ranných kolón. Škodoradostne sa uškrniem na ženu z vedľajšej bytovky, ktorej auto sa dnes rozhodlo, že svoju majiteľku do práce neodvezie. Som hnusné hovädo, a čo. Niečo ma zaujme. Pohyb. Pohyb, príliš blízko ku mne. S pocitom, že môj kocúr spácha samovraždu len aby upútal moju pozornosť, jemne natočím hlavu. Myslel som, že bude sedieť na okennom ráme vedľa môjho lakťa. Nie je tam. Otočím sa do kuchyne. Ten povaľač leží priamo na kuchynskej doske. Drichme, ako inak. Zdanie pohybu vypustím z hlavy a s povzdychom sa vyberiem do kúpeľne. Neznášam si umývať zuby, vždy mi pri tom slzia oči ako chudobnému decku v obchode s hračkami. Myslel som, že mám asi alergiu na mentol či na fluór, no môj alergiológ zaryto tvrdil, že nie som alergický na nič. Že by to mohlo byť tým, že som prehnane precitlivený. Koniny. A on je kretén. Namačkám kúsok pasty na kefku a tým započnem rannú drámu. To ešte netuším, aká dráma sa z toho nakoniec vykľuje. Umývam si zuby, s vedomím že svet je normálny. Slzy sa mi valia po neupravenom strnisku. Seriem na ne. S posledným vypľuvnutím sa konečne prvý krát za deň zameriam na svoj odraz v zrkadle. A skoro sa zložím. No vážne, čakal by si, že tam uvidím ženu? Normálnu ženskú tvár, ktorá má na brade kúsok zubnej pasty a hľadí na mňa rozšírenými očami plnými údivu. Skydnem do vane. No vážne. To som sa premenil na ženu? Za jednu debilnú noc? Je pravda, že sa mi snívali samé úbohosti, ale aj tak. Pozviecham sa a kúsok po kúsku sa posúvam pri zrkadlo. Opatrne nahliadnem. Ona urobí to isté. Zbabelo zdrhnem.

Keď medzi prstami žmolím tretiu cigaretu, tak mi to docvakne. To nemôžem byť ja. Keď sa pozriem dole vidím svoje tlsté brucho, chlpaté nohy, dedkovské papuče. Keď si siahnem rukou na tvár cítim krátko ostrihané vlasy, pichanie strniska. V záujme udržania zdravého rozumu idem k psychológovi. Síce asi až o týždeň, počas ktorého sa vytrvalo vyhýbam pohľadu na svoj odraz. Vieš čo vidím zakaždým, keď sa odhodlám nazrieť? Prekvapený pohľad prenikavo zelených očí. Ďalší bod pre mňa za teóriu, že to nie som ja. Ja mám oči hnedé. Si zvedavý, čo mi povedal ten psychológ? Samé blbosti. Či som transsexuál. No vážne. Že som možno skrytý transsexuál. Po pol hodine počúvania o výhodách transsexuálov sa postavím a odchádzam. Nevzdám to a objednám sa k ďalšiemu. Skoro som padol do záklonu, keď mi povedal, že mám asi viacnásobné rozštiepenie osobnosti a v odraze vidím práve jedno zo svojich „ja“. Že vraj som zrelý na psychiatriu. Podľa môjho skromného názoru tam patrí skôr on. Do tretice všetko dobré, objednám sa k psychologičke. Žena možno skôr pochopí. Za prvé ma skoro vystrelo keď som vošiel do jej kancelárie. Prečo? Lebo keď som otvoril dvere, zbadal som vo dverách na opačnej strane miestnosti stáť moju zrkadlovú ženu. Trvalo mi 5 sekúnd a 3 srdečné záchvaty kým som si uvedomil, že tá krava má rovno oproti dverám umiestnené zrkadlo. Doktorka sa po mojom nezdarenom úvode len zmätene usmiala a chopila sa príležitosti. Keďže v mojej karte videla, že som slobodný začala splietať niečo o tom, že tam možno vidím ženu svojich snov. Že som dlho nemal vzťah, chýba mi nežné pohladenie, porozumenie a láska. No vážne, čo som čakal od ženskej? Som ja ale kretén. Ona ma však aspoň postrčila k jednej veci.

Prídem domov a postavím sa pred zrkadlo. Pred také veľké, kde je vidieť celú osobu. Nie nestal sa zázrak. Vidím tam zas ju. Namiesto strachu na mňa hľadí so záujmom. Prezerá si ma, rovnako aj ja ju. Je vážne nádherná. Kde sa tam vzala? Pristúpim k zrkadlu a natiahnem k nemu ruku. Ona urobí to isté. Chcem spojiť naše končeky prstov, no cítim len chladné sklo. Smutne sa usmeje, ako aj ja. Keď sa otočím k odchodu, urobí to isté.

Toto sa stalo pred dvoma mesiacmi. Moja zrkadlová žena, je tu stále so mnou. Neopustila ma. Najzaujímavejšie je, že sa chová presne ako odraz v zrkadle. Robí presne to isté, čo aj ja. A stále je rovnako nádherná. Po dlhších úvahách, ktoré som so svojím odrazom viedol, som sa uspokojil s teóriou, že žije na druhej strane. Vedie taký istý život ako ja, chová sa ako ja, ale je to žena. Nikdy mi neodpovie na moje otázky, vždy rozpráva so mnou. To isté čo ja.

Som sentimentálny blbec, ale priznám sa Ti. Zamiloval som sa do nej. Do seba? Neviem. Teraz už chápem Narcisa a jeho lásku k svojmu odrazu. Možno aj on videl to, čo ja. Bol rovnako prekliaty.

Toto vlastne nie je, len taký obyčajný príbeh. Vieš, aké je to hrozné mať na dosah človeka, ktorého miluješ a nemôcť sa ho dotknúť? Nemôcť sa s ním porozprávať? Viem, že ma nepochopíš. Možno nakoniec trafila tá psychologička klinec po hlavičke. Vidím tam svoju vysnívanú ženu. Nikdy s ňou nebudem môcť byť. Možno som trochu tragéd. Ešte len uvidíš aký, keď Ti prezradím, že práve teraz sa pod mojim stolom tvorí kaluž krvi. Steká v tenkých potôčikoch z mojich zápästí, zatiaľ čo pijem kávu, z popolníku dymí cigareta a hovorím Ti príbeh. Oproti sebe mám umiestnené zrkadlo. Áno, aj ona pije kávu, z popolníku dymí cigareta a z podrezaných zápästí jej tečie krv. Plače.

Môžem mať prosbu? Nech mi na veko truhly pripevnia zrkadlo. Odkáž im to prosím.

Ďakujem.