Vraví sa, že ti kniežatá elfov splnia každé prianie. Jedným dychom však treba dodať, že je lepšie ich nežiadať. Ale ak si odhodlaná, poviem ti, ako ich privoláš. Nezabudni na chladné železo…
Na krížnych cestách rastie strom, ktorý nikto nevidí. Na jar a na jeseň na ňom sedávajú vtáci, čo putujú medzi severom a juhom. Kŕdle sokolov si oddýchnu na vetvách a letia ďalej. Ale strakoše či mucháriky vedia, ako sa cez srdce jelše dostať do večne zelenej krajiny Sídhe. Stačí len…
Rebecca obišla mohutný kmeň. Dlaňou prechádzala po drsnej kôre a kolená dvíhala vysoko, aby nezakopla o uzlovité korene skryté ľudskému zraku. Jelša jej dotyku vzdorovala, ale krv, ktorá dievčine stekala z ranky na dlani, odpor postupne lámala.
„Dobre, že si nemusím rozdriapať hruď, ako to robia škovránky,“ blyslo žene hlavou.
Keď dokončila tretie kolo, kľakla si. Z kapsy vytiahla krčiažtek a zubami vytiahla zátku. Pod prstami nahmatala neviditeľné korene a črpla na ne trochu tekutiny z džbánku. Zavoňalo dymom a alkoholom. Rýchlo vstala a s búšiacim srdcom poodbehla.
Z neďalekého potoka sa vyvalila hmla. Ako had sa preplazila poľom na križovatku, ovinula neviditeľnú jelšu a roztiahla sa do strán. A aj keď slnko stálo vysoko, zotmelo sa. Vzduch presiakol vôňou dažďa.
Dupot koní znel v hmle hlucho. Ako umieračik. Rebecca sa prežehnala, namacala v kapse podkovu a skontrolovala zbraň. Dotyk pištole ju napĺňal odporom, ale verila jej viac než nejakému nožu.
„Kto nás volá?“ ozval sa z oparu šepot.
Mladá žena stála ako prikovaná. Obklopili ju tiene, z ktorých postupne stekala hmla. Štyri velikánske kone, hlavy mali vo výške jej očí, a v sedlách strašidlá. Inak ich nemohla nazvať. Bytosti mali ľudské postavy, ale ich pokožka žiarila modravým svetlom a namiesto očí svietili jamy vyplnené ohňom. V rukách zvierali kopije, teraz namierené proti nej.
„Som Rebecca Boyle. Dcéra kováča a žena kamenára.“
„Čo od nás chceš?“
„Môj muž sa ešte nevrátil z vojny. Skončila pred rokom.“
„Je mŕtvy,“ zasyčala štvorica.
„Nie je!“ vykríkla. „Nie je, viem to!“
Smiech bytostí mrazil do špiku kostí. „Vieš? Kto si, dieťa? Vedma? Možno si len nepočula krik bánší.“
„Cítim to!“
Jeden zo Sídhe zoskočil na zem. Kľakol si, skrivil prsty pravice a prudko ju vnoril do zeme. Druhú ruku natiahol k žene.
Zaváhala.
„Už nemôžeš cúvnuť!“ štekol jej do bledej tváre.
Podala mu ruku, ktorú zdobil snubný prsteň. Striasla sa, keď ucítila chlad, čo sálal z bytosti.
„Je ďaleko,“ odsekával slová Sídhe. „Nemôžem ho pritiahnuť sem, je okolo neho veľa železa. Ale môžem ťa poslať za ním.“
„Kam?“ vyhŕkla Rebecca.
Elf potriasol hlavou. Pozrel nahor na svojich druhov, ale tí sedeli v sedlách ako sochy. Po chvíli však jeden z nich prikývol.
„Vlčie maky sa vlnia v poli. Ďaleko, veľmi ďaleko. More a mnoho riek je medzi nami. Ale otvorím Bránu hmiel, budeš tam okolo polnoci.“
„Ako sa vrátime?“
Plamenné oči stmavli. „Vrátiš sa, žena, dávam ti moje slovo. Brána ostane otvorená do svitania.“
„A on?“
Elf vstal. Oprášil si ruky a vyskočil do sedla. Rebecca stŕpla, bolo v ňom niečo hadie, hýbal sa ako prišliapnutá zmija. Vzápätí však zmizol. Rovnako ako celý svet, všetko prikryla hustá hmla.
„Geata ceò!“ ozvalo sa štvorhlasne.
Potom boli preč. Len hmla ako mlieko tu ostala. Jej kúdoly ťahali dievčinu ako prízračné ruky. Poddala sa a pomaly kráčala, kam ju viedli.
Šla dlho, hmla jej premočila šaty až na kožu. Zadúšala sa, ako keby dýchala vodu, a kráčala už len silou vôle.
Belavá temnota sa zmenila na čiernu. Hmla zmizla, akoby tu nikdy nebola, ale oči ostali zastreté, vládla tu hlboká noc. Studená a osvetlená mesiacom v splne, ktorý visel nad…
Rebecca vzlykla a pritisla si päsť na ústa. Stála obklopená náhrobkami. Tiahli sa do všetkých strán, rozostúpené ako na vojenskej prehliadke. Všetky rovnaké, s jednoduchým nápisom A SOLDIER OF GREAT WAR. Pod ním kríž a lakonický dodatok KNOWN UNTO GOD. Padla na kolená a vykríkla. Bolesť sa vzniesla k nebesiam, ženin hlas bol silný a zvučný, akoby ani nepochádzal z tohto sveta. Hlas bánší.
Namiesto ozveny prišiel vietor. Oprel sa o Rebeccu a rozkýval hlávky divých makov, čo rástli všade naokolo.
„Wie is daar?“ ozvalo sa obďaleč. Nad náhrobkami sa objavilo mihotavé žlté svetlo. „Kto je tu?“ pýtal sa hrubý mužský hlas.
Rebecca mu rozumela. Ako v mrákotách vstala a siahla do kapsy. Nahmatala však iba rozstrapkanú látku. Obsah tašky bol preč, zmizla pištoľ aj podkova.
Rozbehla sa preč, opačným smerom. Mesiac viedol jej kroky, bežala uličkou medzi hrobmi.
„Stop, of ik schiet!“
Strelí? Rebecca sa zvrtla do strany, bežala v panike ako zajac. Nepremýšľala, ale nohy ju samé niesli oblúkom tam, odkiaľ prišla. Svetielko nad hrobmi míňala o niekoľko uličiek.
„Stop!“
Strážnik sa hýbal pomaly, ale lepšie sa tu vyznal. Keď dobehla tam, kde šípila elfskú bránu, bol jej v pätách.
„Wat doe jij hier?“
Flámčina, znelo jej v hlave dokola. Flámčina. „Do pekla s flámčinou, neviem predsa po flámsky!“ vyhŕkla.
„Žena?“ ozvalo sa vedľa nej prekvapene.
Zvrtla sa. „Kto ste?“ spýtala sa, spätkujúc k bráne.
Neznámy sklonil lampáš. V slabučkom svetle sa ukázala zjazvená tvár. Ruka, čo držala lampu, bola doráňaná. Namiesto prstov viselo oko lampáša na drôte okolo zápästia.
„Becca?“ skríkol strážnik.
„Bren-dan?“ zajachtala. Srdce jej zabúšilo v hrdle a hruď stiahla obruč. City ju premohli, padla na kolená, sklonila hlavu a rozplakala sa.
„Nemala si ma takto vidieť,“ zašepkal Brendan Boyle, kamenár z Oaken Hills, neskôr ženista od Kráľovských strelcov a terajší strážca cintorína.
„Brendan!“ skríkla Rebecca. „Poď so mnou! Domov!“
Zachrčal. Zodvihla hlavu. Svetlo odkrývalo hrozné rany, ktorými mal posiate hrdlo. To chrčanie bol smiech.
„Prišla som pre teba!“
„Ako?“
„Nie je čas. Len poď,“ chytila ho za ruku a ťahala. Nebo nad nimi začínalo blednúť, svitanie už nebolo ďaleko. Brána sa čoskoro zavrie.
Nevzpieral sa. Nechal sa viesť ako na porážku.
„Iarainn!“ ozvalo sa z hmly. „Železo!“
Muž zavrčal. Pustil ženinu ruku, chytil drôt, ku ktorému pripínal lampáš, a trhnutím sa ho zbavil. Z rán sa mu vyrinula krv, ale nedbal. Zhodil aj dlhý kabát a zovrel kostru z oceľových lamiel, čo mu podopierala nohu. Odtrhol ju a bol by spadol, keby ho Rebecca nezachytila. Klesol na ňu celou váhou, ale nepoddala sa a vliekla ho do hmly.
„Tha an geata a ’dùnadh!“
Cesta späť bola iná. Preleteli hmlou ako hodený kameň a dopadli z výšky. Priamo na neviditeľné konáre, ktoré zmiernili pád, ale doráňali telá. Rebecca sa ich snažila pridržiavať, ale jej muž do nich narážal a zletel na zem dolámaný ako drevená bábka.
„Brendaaan!“ skríkla z plného hrdla.
Hmla sa prihnala ako na koni. Dvojicu obkrúžili Sídhe.
„Vy pankharti!“ kričala dievčina.
„Ty si spievala pieseň banší, žena!“ uškrnul sa jeden z elfov. „A tá sa nevráti do hmiel bez obete.“
Rebecca klesla na kolená vedľa svojho muža. Vrhla sa mu na hruď a usedavo plakala.
Nezabudni však…
Pištoľ ležala tam, kde spadla z roztrhnutej tašky. Vedľa doráňaného tela. Automatický samonabíjací Luger P08, povestný svojou odolnosťou a zásobníkom na 8 striel. Legenda Veľkej vojny.
Luger zaštekal. Kone zaryčali a kniežatá zvrieskli.
Na zem dopadlo telo, ktorého modrý prísvit sa rýchlo vytrácal.
Brendanova hruď sa dvihla. Otvoril oči a pomaly zaostril pohľad. Hľadel na svoju ženu, ktorá zvierala pištoľ a obklopená dymom sa triasla ako osika.
„Becca.“
Nadýchla sa, aby zo seba vykričala city, čo ju zadúšali.
Ale nevydala ani hlásku.
Slnko vypilo hmlu a kdesi nad nimi zatrilkoval škovránok.
Spieval o krvi a večne zelenej zemi.
O daroch Sídhe.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.