Ohnivé pero Q2 2019: Tajomstvá jazerných víl

ohnive pero

UPOZORNENIE: Poviedka nie je vhodná pre maloleté a citlivé osoby (red.)


Tentokrát som si zvolil Helenu.

Prechádzali sme sa okolo jazera už tretiu sobotu. Počas prvej prechádzky bola hladina príliš nehybná. V hnedej, zakalenej vode sa lenivo prevaľovali konáre a kusy plastov. Druhýkrát bolo jazero zlostné a špinavá pena zapáchala rybacinou. Dnes sa to konečne mohlo stať. Voda bola pripravená. Bolo len treba počkať do zotmenia.

Keď som nefajčil, držal som Heleninu drobnú dlaň. Bola suchá a teplá, ako pokožka hada. Ľudia sa boja pohladiť toho plaza, čakajú, že bude slizký a vlhký. Ale nie je to tak.

„Vždy chodievame iba okolo vody,“ povedala.

Trpezlivo som mlčal.

Vedel som, že skúmavo pozoruje môj výraz.

„Si tichý.“

Okolo nás prefrčal cyklista. Nemám rád cyklistov a psíčkarov. Náhodní svedkovia.

„Dnes by som si dala niekde smažený syr. Vravel si, že tu blízko je reštaurácia.“

Prebehol som ešte raz očami hladinu jazera. Bolo čisté a roztopašne sa predvádzalo hrou vlniek, to žblnkanie bolo to ako dievčenský smiech. Slnko už zapadalo.

„Nevedel som, že jedávaš smažený syr. Iba tofu a bulgur.“

Usmiala sa.

„Dnes chcem vyprážaný syr. Chcem byť najedená a hriešna.“

A bolo to tu. Cítil som to pod hladinou, stačilo nasať vzduch. Prísľubu vášne v tej vlhkej vôni sa dalo takmer dotknúť. Šiblo to plutvou, zvírilo bahno a zamierilo na povrch.

„Ideme tam. Roky som nemal smažák.“

Jemne, a rozhodne som ju ťahaním za ruku zaviedol na skratku k reštaurácii. Bola zarastená, ukrytá aj pre mnohých miestnych ľudí.

„To ma zatiahneš medzi tie kriaky?“ opýtala sa. Ale vstúpila na chodník bez zaváhania. Bezstarostne skákala po plochých kameňoch. Lano bolo zvinuté pod tým tretím.

Chytil som ju za predlaktie. Pevne som ju pritiahol k sebe a zovrel dlaňami polky jej zadku. Vydala krátky vzlyk, ktorý som zadusil bozkom. Oprel som ju o kmeň vŕby a pritlačil, aby cítila moje vzrušenie. Držala oboma rukami moje ramená, zdalo sa, že ma chce pritiahnuť a odstrčiť zároveň. Dýchala rýchlo, takmer ako v panike. Ale nepokúšala sa vykríknuť. Rukou som jej bezohľadne zašiel za pás a cítil som, že čosi na jej nohaviciach povolilo. Moje prsty nenatrafili na spodnú bielizeň, hneď našli vlhkú štrbinu. Uhryzla ma do brady a striasla zo seba nohavice. Zodvihol som ju. Tesne ma obopla stehnami a pevne sa pridŕžala, aby som mohol jednou rukou rozopnúť svoj rázporok. Jej líca boli červené a ja som počul, ako jazero spokojne a temne ševelí.

Pozorovali nás. Stáli neďaleko, ukrývali sa za lístím a z hnilobného zápachu ich tiel sa mi obracal žalúdok. Žiarlili, ale na nič sa nezmohli, iba smutne sledovali, ako prirážam. Aj ako robím to ostatné.

Pred reštauráciu sme prišli mlčky. Stále mala tvár prekrvenú od vzrušenia.

„Nerozumiem presne, čo sa stalo,“ povedala.

„Zasvätil som ťa jazeru, Helenka,“ vysvetlil som jej. „A teraz mám hlad. Všetko dokončíme potom.“

Reštaurácia bola takmer prázdna. Iba za barom sa na stoličke knísal chlap v montérkach. A celkom vzadu, v prítmí, boli ony. Pochyboval som, že sa prišli najesť. Niektoré z nich mali namiesto brucha iba dieru, vyhryzenú rybami.

Posadili sme sa s Helenou naproti sebe.

Ešte vždy mala na tvári úsmev. Ako odraz slniečka od hladiny. Som svetloplachý, musel som privrieť viečka. Listovala v ponuke.

„Ak majú syr, sme tu správne,“ povedal som.

Prštekom prechádzala po stránke a občas sa zamračila. To keď študovala drobné písmená. Potom zosmutnela.

„Ja vlastne neviem, či budem…či môžem jesť.“

K nášmu stolu pribehla usmiata dievčina. „Dáte si niečo na pitie?“

„Veľkú desinu.“

Helena čakala, že zrak čašníčky sa presunie k nej. Nestalo sa.

„A smažený syr!“ dodal som suverénne. „A hranolky!“

Keď čašníčka odišla, dívali sme sa s Helenou do očí. Dlhé sekundy. Pod svetríkom sa jej guľatili prsia. Už som nemusel predstierať, že mi k nim nezablúdi zrak.

„Prekvapil si ma,“ povedala.

„Musel som ťa prekvapiť,“ žmurkol som na ňu. „Keby som ti povedal vopred, čo chystám, nesúhlasila by si.“

Jej úsmev slabol, nebadane sa vytrácal. Začínala chápať, na čom je.

„Kto sú tie ženy?“ opýtala sa.

Otočil som hlavu k ich stolu. Mlčky hľadeli našim smerom, ťažko rozoznateľné v pološere. Zamával som im. Ich smrad sa miešal do zápachu prepáleného oleja z kuchyne. Bol zložený z vrstiev pokazenej vody a bahna, rozkladajúceho sa mäsa a rýb.

„Tu si rozhodne pochutnáme,“ zažartoval som.

Helena vyzerala vystrašene a pobavene zároveň.

„Ak mi teraz povieš, že si ma zdrogoval, uľaví sa mi. Toto nie je skutočné.“

Nespúšťala zo žien zrak.

„Ale kdeže! Toto je normálna sídlisková reštaurácia.“

Tváre mŕtvych žien boli plné otvorených, hnijúcich rán, ale nepôsobili hrozivo. Skôr zamyslene. Jedna z nich natiahla ruku smerom k Helene a vystrčila prostredník.

„To je Lucia,“ vysvetlil som. „Tvoja posledná predchodkyňa.“

Čašníčka mi priniesla pivo. Po strane pohára sa plazila na stôl pena.

Muž v montérkach sa odlepil od baru a zamieril k nášmu stolu. Díval sa priamo na Helenu. Prekvapilo ma to.

„Ty tu máš vždy nejakú fešandu,“ pochválil ma.

Poznal som ho z videnia. Často tu sedával, páchol borovičkou a omietkou. Tvár, opuchnutú a červenú od pálenky, obrátil ku mne.

„Ďakujem,“ odvetil som mu. „Vidíš aj ostatné?“

Úprimne ma to zaujímalo.

Zťažka zodvihol hlavu a zaostril zrak do prítmia v rohu. „Hej. To sú tie predtým.“

Začal hľadať niečo po vreckách. „Cigy som si nechal na bare,“ skonštatoval pobavene a nakrivo sa na Helenu usmial. „Vlastne nie,“ dodal smutne. „Dofajčil som.“

„Veď si choď dať na mňa poldeci,“ vyzval som ho. „A dokúp si cigarety!“

Chytil ma za rameno. „Kamoš,“ oslovil ma. „Máte rande, všetko chápem.“

Sprisahanecky žmurkol oboma očami. Podal mi ruku a naklonil sa tak blízko, že som videl mapu tenkých cievok na jeho nose. „A nehnevaj sa,“ povedal. Jeho dych, to bola zašpinená šnúra na prádlo, na ktorej viseli tabakovo-liehové oblaky smradu. „Sú mŕtve,“ zašepkal tak potichu, že som si nebol istý, či som mu dobre rozumel. Prstami si zakryl ústa, aby naznačil diskrétnosť. Potom sa odtackal preč.

Usmial som sa na Helenu. „Tak vidíš, páčiš sa mu.“

„Zaškrtil si ma rovno pod tou vŕbou!“ skonštatovala. Rukou si šokovane prešla po krku.

„Váš syr,“ povedala servírka a položila predo mňa tanier, na ktorom sa roztekal žltohnedý štvorec. Zdalo sa, že hranolky sa od neho odťahujú.

„Zavraždil ma,“ oznámila Helena dievčine.

„Dobrú chuť,“ popriala mi čašníčka, strčila si pod pazuchu jedálne lístky a odišla.

Začal som krájať jedlo, ale potom som si uvedomil, že Helena ma zhnusene pozoruje a čaká na vysvetlenie.

„Dnes sa staneš novou kráľovnou jazera, láska. Nepanikár!“

Neveriacky sa rozhliadala. Potom ukázala k vílam v rohu. „Ako oni? Veď sa rozkladajú na dne. Je to… nechutné!“ kričala a dlaňou sa chytila za čelo.

Vložil som si kus syra do úst. „To ma na tom trápi,“ pripustil som. „Ale možno sa to tentokrát podarí, Helenka. Teba by jazero mohlo prijať a žila by si naveky mladá a krásna.“

Hľadela na mňa s otvorenými ústami, zamračená a znepokojená. Vedel som, že hnev a obavy zmiznú. Ako teplo z jej pomaly umierajúceho tela, ktoré strom držal pevne v dutine svojho kmeňa. Tušil som, že si už naplno uvedomuje svoj stav. Možno chvíľami videla prebleskovať vodnú hladinu pomedzi ovisnuté vetvy.

„Pozri, za pokus to predsa stojí, hm?“

Napichol som na vidličku tučnú a mäkkú hranolku. Helena sa rezignovane oprela dozadu.

„Teraz ma nechaj dojesť, láska. Už to nepotrvá dlho.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

14. októbra
Martin Pollák