Ohnivé pero Q2 2019: Strážca Verin

ohnive pero

Mesiac stúpal po oblohe. Jeho jas sa odrážal na snehovom poprašku, ktorý zakryl ponurý kraj.

„Bohovia, čo sa to deje?“ Verin sťažka vdychoval chladný vzduch a neveriacky hľadel na výjav vynárajúci sa z plášťa noci.

Kdesi za horizontom začul tichý dupot. Pohľad uprel do diaľky. Nevidel však nič len tmavé kontúry sveta. Hluk bol čoraz silnejší a bližší. Poľahky v ňom spoznal rýchle kroky stoviek bytostí v zbroji. Štrngot zbraní a dupot koní sa niesol krajinou.

V húštine opodiaľ niečo zašelestilo. Trpaslík pevne zovrel rukoväť meča. Blízko praskla haluz. Ostrie bleskurýchlo preťalo chladný vzduch a zastavilo sa len piaď od svojho cieľa. Výraz mladej elfky ustrnul vo vystrašenej grimase, ktorú po chvíli vystriedal úsmev.

„Verin, pri bohoch! Chceš dorantať túto krásnu tvár? Šetri údery na tú chamraď!“

„Edeyn? Čo tu, dočerta, robíš?“

„Čo by som robila, ty trkvas! Kde sú ostatní?“

„Ostatní?“ Trpaslík ohúrene hľadel na svoju spoločníčku.

„Si ožratý či čo? Nemal si chliapať tú medovinu s Hergenovcami!“

Vtedy ako na zavolanie vyliezli z krov na druhej strane dvaja muži.

„Hovoril tu niekto o nás?“ Chlapi v krúžkovej zbroji, obťažkaný štítmi a dlhými lukmi, dobehli ku skupinke.

„Blížia sa rýchlo. Tak stovka pešiakov a dva tucty jazdcov! Čochvíľa tú budú. Takže Verin, začni s tými čarami, inak nás zadupú do zeme!“ vyjachtal zo seba ten mladší.

V pohľade bradatého trpaslíka sa odrážalo úplne zmätenie. Očami neveriacky preskakoval po tvárach spoločníkov.

„Čo mu je?“

„To tá vaša pálenka, vy oplani!“

„Ale trt, veď sme už dva dni na sucho, Edeyn!“ osopil sa na ňu Flick, starší z bratov Hergenovcov, ktorého tvár zdobili početné pohanské tetovania. Schmatol Verina do ozrutných dlaní a nasmeroval mu pohľad na skalný masív. Kamenná stena sa týčila do výšky, korunovaná cimburím z vrcholcov borovíc. Drsný povrch uhľovočiernej skaly bol zbrázdený nespočetnými trhlinami. Z nich kde-tu vyrastali pahýle stromov krútiace sa do podivných tvarov. Len úplne dole, na úpätí, bol povrch hladký a rovný. A v ňom, zdanlivo náhodne, vyryté čiary a znaky. Verinovo oko v nich poľahky spoznalo prastaré runy. A v tajomnej skale zo zdesením rozoznal svätyňu.

„Meč Gram…“ prehltol suchú hrču, ktorá sa mu spravila v hrdle.

„To je jediná možnosť Verin! Otvor to, nech sa tam ukryjeme!“

„To je Sála Siegmundovho meča, Flick! Prisahal som kráľovi, že dnu nevstúpi nik okrem bohov!“ zvýšil zlostne hlas trpaslík.

„Si blázon? Kráľ je mŕtvy! A ten nový nás nemá práve v láske! Nie je kam ujsť! Mesiac je už skoro na svojom mieste, veď dnes je spln eostremonatu!“

„Bohovia!“ Verin zlostne zaškrípal zubami. Hrubými palcami si masíroval spánky. V hlave mu dunelo a neústupčivé pohľady jeho druhov ho ubíjali.

Lomoz pochodujúceho vojska sa približoval. Mesiac pozvoľna stúpal na oblohe a jeho svit sa zdal čoraz jasnejší. Znaky sa začali vypĺňať slabou žiarou. Runy takmer svietili striebristým jasom a hypnotizovali mu zrak.

Až vtedy si uvedomil, že sa po okolí rozhostilo zlovestné ticho. Opäť vytiahol svoj dlhý, jedenapolručný meč z pošvy na chrbte. Zbraň v jeho rukách bola takmer taká dlhá, ako bol on vysoký.

„Počujete?“ zavrčal popod husté fúzy a skúmavo hľadel do krajiny.

„To ticho…“ šepla krásna Edeyn.

Ticho však netrvalo dlho. Preťal ho svišťavý zvuk stoviek šípov, ktoré sa na nich zniesli z neba ako krupobitie.

„Kryte sa!“ zvreskol Flick ustupujúc k skalnej stene. Jeho mladší brat Harmen stiahol z chrbta dlhý mandľovitý štít a ukryl sa zaň. Brinkot šípov, vrážajúcich svoje hroty do zmrznutej pôdy, sa rozľahol po okolí. Verin schmatol elfku za ruku a zúrivo sa rozbehol, ťahajúc ju za Flickom.

Ďalšia salva zasvišťala nebezpečne blízko. Obzvlášť jeden šíp, ktorý sa s hlasným chrupnútím zaboril do čohosi mäkkého za trpaslíkom. Zlú predtuchu mu potvrdil hlasný ženský ston. Elfkino telo sa sťažka zvalilo na tenký koberec snehu. To už ním trpaslík ani nepohol. Len zdesene hľadel na chvejúce sa úzke pery ranenej ženy. Na tenkú stužku krvi, ktorá pomedzi ne vytekala, a na zväčšujúcu sa červenú škvrnu v mieste, kde hrot šípu vyšiel na plnom hrudníku.

„ Edeyn!“ hlas mu priškrtil strach. V očiach sa zaleskli slzy.

„Bež, ty blázon!“ odstrčil ho muž s potetovanou tvárou. Prehodil si telo cez chrbát a utekali k stene so svietiacimi runami. Zadychčane sa zvalili za kus skalného bloku, trčiaceho zo zeme ako dračí zub.

„Žije?“

„Zatiaľ hej. Šíp musí ísť von! Musíme…počkať, kde mám brata?“

Obaja opatrne vystrčili hlavy. Harmen kľačal pod rozmerným štítom, vystavený náporu ďalšej salvy. Šípy vrážali hroty do dreveného tela obaleného kožou. Lámali sa na kovanej obrube a mladý rytier reval z plného hrdla v márnej snahe prehlušiť ten hurhaj.

Potetovaný napriahol dlhú tetivu až k brade. Zacielil na tmavé siluety na horizonte. Šíp vyletel k oblohe a v oblúku letel k svojmu cieľu. A za ním ďalší a ďalší. Flick vystreľoval poslov smrti ako zbesilý, až kým tulec neostal prázdny.

„Bež, Harmon! Teraz!“ zreval Verin na mladíka, keď krupobitie ustalo pod náporom Flickovho hnevu. Ten neotáľal, zahodil štít a behom trielil k nim. Keď už bol takmer tam, dopadla ďalšia salva. Tento raz blízko. Príliš blízko. Flickov brat sa zvalil k zemi s poltuctom šípov zavŕtaných v chrbte. Z úst mu bublala ružová pena a vpíjala sa do bieleho snehu. „Nie!“ zreval Flick a rozbehol sa k bratovi. S vypätím všetkých síl sa mu ho podarilo odtiahnuť k lazaretu, na ktorý sa premenil ich úkryt.

„Verin! Pri bohoch, otvor tú prekliatu svätyňu, lebo tu všetci skapeme!“ ručal nepríčetne Flick, držiac v náručí umierajúceho brata.

„Nemôžem…“ s úzkosťou riekol trpaslík.

„Tam ich oboch vyliečim. Verin, otvor to!“ Rev sa zmenil na tichú prosbu.

„Verin, nenechaj ma tu umrieť, láska…“ šepla úpenlivo Edeyn.

„Láska? Bohovia, čo sa to deje!“ zamrmlal Verin a pevne zovrel rukoväť oboma rukami až po hlavicu v tvare dubového listu.

„Verin! Mesiac je v správnej polohe! Teraz!“ hlasy v jeho hlave na neho kričali zo všetkých strán.

Runy žiarili modrastou žiarou, ktorá náhodne pulzovala. Prosebné pohľady jeho druhov ho spaľovali a on vykročil z bezpečia so zbraňou v ruke.

„Edeyn, Flick, Harmon…Idete so mnou do Valhaly?“ riekol hrubým, odhodlaným hlasom.

„Čo? Ty blázon!“ zručal Flick, zatiaľ čo elfkine očí vystrúhali ešte prosebnejší pohľad.

„Myslel som si. Nech už ste ktokoľvek, nie ste tými, ktorých som poznal. Za Siegmunda!“ Posledné slová zreval a rozbehol sa proti siluetám nepriateľov na horizonte.


Do hlavy ho udrela neviditeľná päsť a zrazila ho k zemi. Ako precital, prvé čo uvidel boli jeho ruky. Staré a chudé. S popraskanou bledou kožou pokrytou šedými chlpmi. Nechty mal obhryzené až na mäso a prsty sa mu chveli triaškou. Po meči či zbroji nebolo ani pamiatky.

Druhé, čo jeho unavené oči uvideli, bola scéna okolo. Runy pomaly zhasínali. Žiarivý mesiac sa prehupol do druhej polovice svojej nočnej cesty.

Obďaleč stáli dvaja muži. Jeden so sklamaným a nahnevaným pohľadom, v honosnom hábe s nasadenou zlatou korunou. Druhý s dlhou bielou bradou, v modrom plášti, so sklopeným zrakom. Vrchol jeho slonovinovobielej palice slabo zelenkavo žiaril. Jej jas pomaly vyhasínal, až úplne zmizol.

„Ty hlúpy čarodej! Sľúbil si mi Siegmundov meč! Každý rok ma takto balamutíš už tridsať zím! Koľko mám ešte čakať, kým toho mizerného trpaslíka donútiš otvoriť tú prekliatu svätyňu? Do čerta s tebou!“ zavrčal nový kráľ a rozzúrene odišiel k svojim strážam, stojacím obďaleč.

Starý Verin, strážca Sály Siegmundovho meča, skrivil pery do trpkého úsmevu.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. novembra
Milan Tichý