 |
Mamí, mamí, deti vravia, že mám veľkú hlavu…
Tvoril som ďalšiu hrôzostrašnú rozprávku pre deti, keď strašidlo v blankytnom kostýme zastalo pred mojou posteľou, odkašľalo si a zamykalo pehami: „Maestro Max, doktorka Lamia s vami potrebuje urgentne hovoriť.“
„Má veľkú hlavu…“
„Čože? Nie, ja si myslím, že ju má tak akurát…“ odpovedala pohotovo sestra.
Ale, nie nemáš, odvetila matka.
„Ale má, len ako ďalej?“ mrmlal som pučiac si pery.
„No, možno to robí ten účes, alebo tie vlnené čiapky, viete ako, ide zima…“ pokračovala sestra v obhajobe svojej nadriadenej.
Nervózne som mávol rukou, rušila ma ako olovená zástera röntgen. Zrazu ma-mi napadol nápad. Čiapka, to je ono.
Len vezmi svoju čiapku, choď do pivnice a dones v nej desať kíl zemiakov, pohladila mamka synčeka po hlávke… no po hlávke, haha… Zaklapol som notes. Vyskočil som z postele ako pero a vlepil prekvapenému strašidlu bozk na líčko.
„Ale Max, čo to…“ ohradila sa.
Fík pozorujúc lascívne celú scénu z náprotivného pelechu entuziasticky zatlieskal. Opacha Albert si názorne odpľul – fuj.
„Inšpirovali ste ma,“ pochválil som strašidlo, „ste poklad, sestra, raz, raz vás zakopú do zeme, aby vás oveľa neskôr a s veľkou slávou vykopali…“ zaprorokoval som a potľapkal ju po chrbte. Stála nemo ako stratený Nemo. Nahodil som sa do županu a nonšalantne som opustil našu trinástu komnatu psychiatrického ústavu.
Pred dverami (mojej izby smieš byť na mňa krásne drzý) vrchnej doktorky som zastal. Nebolo to za dverami? Zadumal som. Dýchol som si do dlaní a rozkašľal som sa: Hm, no, nesmrdí to horšie ako inokedy. Zaklopal na dvere.
„Vstúpte…“ pretiekol jej medový hlas tlmene cez dvere.
Tie temné vlasy jej pristanú čoraz viac, má ich ako profesor Snape. Zasníval som sa.
„Ach, Max, vitajte. Ako to ide s písaním? Vydavateľ si vás nevie vynachváliť. A chcem vám poďakovať, že nám znamenite pomáhate odbremeňovať náš rozpočet…“ zasypala ma chválou. Pery sa jej usmievali, ale oči, oči ostali ľadové ako nanuky. Hm, niečo bude zase potrebovať. Ľudia sú raz takí, sú samí med, keď vás potrebujú, ale…
„Zavolala som vás, lebo…“ dramaticky sa odmlčala. Úsmev jej zamrzol a prispôsobil sa teplote očí.
Teraz to príde, prebleslo mi lebkou.
„Ach Max, som bezradná. Zrušili nám prídavok na Mikuláša.“
„To akože Miky nebude?“ zhrozil som sa. Veď mám svoje gumové čižmičky, ktoré som si na Veľkú Noc zasral, teda zablatil, v Rajskej záhrade už vyglancované. A nielen ja, ale my všetci.
„Ani anjel, ani čert?“ šepkal som v šoku.
„Ani, ani, a dokonca ani Ježiško,“ ponorila si krásnu tvár do dlaní a vzlykla, „masívne nám skrátili rozpočet!“
„Džísus lord, ale veď sme ho vylepšili predajom mojich bescelerov,“ treskol som si do dlaní.
„Práve preto, zabudli ste – úspech sa u nás neodpúšťa!“ mumlala cez dlane.
Spravil som k nej pár krokov. Už som načahoval ruku, aby som ju pohladil po tej normálnej hlávke…
„Veľmi som sa tešila, že vám tu, v ústave, spravíme aj tento rok pekného Mikyho a aj Ježiška, ale…“ zdvihla hlavu a ľadové oceľové očiská sa začali topiť slzami.
Ja som meravo stál s natiahnutou pravicou ako taká kokotleba.
„Čo, čo je vám?“
„Nič, som len v šoku,“ odšepkal som a pomaly pripažil.
„Prosím vás, oznámte to citlivo svojim spolubojovníkom, ja na to nemám nervy,“ hodila si do úst sedatívum a zapila vodou.
Takto teda, aby na mne napokon spočinul hnev bláznov.
„Nič im neoznámim!“
„Ale Max, myslela som, že…“
„Pani doktorka, jeden pacient myslel a posral sa. A viete prečo sa posral? Lebo si myslel, že vydrží!“
„Bože, Max, tieto vaše prirovnania,“ vzdychla si pohoršene.
„Vám zarábajú peniažky do rozpočtu,“ doplnil som.
„Áno, ale, vidíte sám, kam to speje,“ stíchla a nechala na mňa pôsobiť nemú tiaž svojho feromónového parfumu.
„Mám nápad, Miky a aj Džísus budú…“ prehlásil som omámene po chvíli. Zvrtol som sa a odvliekol sa z kancelárie. Klamal som, nápad som nemal žiaden.
Ako si doktorka pomädlila nad možnými usporenými výdajmi dlane, to som už nevidel. Veru aj víkendová chata potrebuje nové obloženie.
Valná hromada: Ja, Fik a Albert. Zahalení temným súknom noci sme spriadali plány ako traja pavúci, len v pyžamách (Fik v nočnej košeli) zelení od únikového svetla. Pripomenulo mi to časy, keď som sa radil s grófom o úteku. Alebo keď sme preberali stratu môjho denníka a takmer úspešnú výpravu do márnice. Veru, krásne zážitky. Albert zahnal moje sentimenty znamenitým Rachmanom Dunivým, ako klasifikoval svoje prdy. Jednoznačne to bolo lepšie, ako keby nasadil napríklad Tišana Zákerného.
Keď doznela niekoľko-sekundová kanonáda, zadíval som sa na neho: „Neposral si sa?“
Rázne zavrtel hlavou.
„Tak chlapi, sme dohodnutí, zajtra začneme s výrobou kostýmov. Mikyho, je za necelé dva týždne, to v pohode dáme. Darčeky, tým, ktorí poslúchali, dohodnem s doktorkou jednu fčeličku šťastia, pre neposlušných nič, alebo dva gramy laktulózy. Tú bude podávať tuná Bertík“
Kedysi fekalofilný Albert zovrel od radosti obrovské dlane až mu zbeleli hánky a Fik sa kašlavo rozštekal.
Nemilosrdne udrelo piateho decembra večer. Pacienti spravili na chodbe pavilónu Bé špalier a tešili sa ako blázni. Ja som si vypožičal od doktora Kto plášť, vyhrnul si golier, na hlavu som si dal ekumenický kýbeľ, ktorý sme pokreslili všakovakými posvätnými symbolmi, tak, aby prezentoval svetové náboženstvá. V ruke som držal metlu, symbolizujúcu barlu, ktorá vymetá špinu a zlo. Ovešal som ju guľami – vianočnými. Malé guľky – tiež vianočné, som mal za ušami (okrem iného), aby som svojmu zjavu prepožičal auru svätosti. Vznešene som kráčal pomedzi pacientov. Fik napokon hral soba v psom kostýme a štekal rozkokošene na každého blázna. Obrovský Albert symbolizoval peklo. Lebo moc zla je veľká. Tvár mal špinavú – od hliny, alebo niečoho iného. A pomedzi kŕdle ľudí s vervou púšťal svoje légie pekelníkov v podobe Rachmanov alebo Tíšanov. A anjel? Anjel to bola naša vrchná doktorka -inač Lamiou zvaná. Na chrbát sme jej prilepili vložky, samozrejme že s krídelkami.
Tomu, kto celý rok poslúchal a pekne zaspieval, zatancoval, alebo zarecitoval, pichla náladovku. A tomu, kto bol zlý, dala laktulózu, nahovárajúc, že je to homeopatikum šťastia. Na druhý deň boli veru záchody permanentne obsadené. Albert, predával vstupné a relatívne zbohatol, vraj aspoň duševne.
Keď sme obchádzali separovaných pacientov, v samotkách sme narazili na dvoch.
V jednej bol v objatí kazajky pomerne urastený chlap. Zostal som v úžase. Takto nejako som si predstavoval chlapca z počiatku môjho príbehu. Veľkou hlavou neustále bozkával tapacírovanú stenu a spieval: „Ľudia otupjévjávajú, ľudia otupjévjávajú…“
Ako pieseň hodnú návštevy Mikuláša sme to zborovo neuznali a na upokojenie mu dali dvojitú dávku laktulózy.
V druhej izolačke bol v strede miestnosti stôl a na ňom pripútaný starší muž.
Opatrne som podišiel k nemu a zdúpnel som.
Veď to je gróf! Našiel som grófa!
Radosť však prevalcoval smútok, keď som si všimol jeho zúbožený stav. Radšej by som si prial, keby sa mu ten útek vtedy vydaril a našiel svoj vysnívaný Bran.
„Gróf?“ zašepkal som.
„Vy sa poznáte?“ vrhol po mne otázkou anjel a spolu s ním, teda s ňou, aj celý môj sprievod.
Jasné, došlo mi, nik z nich nemohol vedieť. Ja a gróf, sme sa poznali dávno predtým, ako oni na oddelenie prišli.
Jeho osvietenosť otvorila oči a mliečne ich na mňa zaostrila: „Azrael.“
Znelo to ako ortieľ. Môj starý známy mi šplechol do tváre, kto vlastne som.
„Nerozumieme…“ chór môjho ansámblu mi zaznel v srdci.
Ja vám rozumiem, že nerozumiete. Tak aspoň verte! Lebo ono je mnohokrát dôležitejšie veriť ako rozumieť…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.