Ohnivé pero Q2 2019: Rozprávačka

ohnive pero

Smrť. Muna zhrnula karty na jednu kopu a opäť si ich vyložila. Smrť, nenávisť, deštrukcia, zúfalstvo. Povzdychla a opäť zopakovala celý rituál. A znova, a znova. Posledné týždne jej karty ukazovali to isté a nezáležalo na tom, komu veštila. Smrť, deštrukcia. Muna sa pokorne zhrbila na stoličke pred Náčelníkovou zachmúrenou tvárou. S každou ďalšou negatívnou kartou sa mračil viac a viac. Po chrbte jej prešiel mráz.

„Čo to má všetko znamenať?“ zahrmel Náčelník.

„Ja…,“ šepla Muna s úplne vyschnutým hrdlom. Odkašľala si a odvážila sa pozrieť Náčelníkovi do očí. „Ja neviem, pane. Karty mlčia, nerozumiem im.“

„Ako nerozumieš?“ Náčelník tresol päsťou do stola, karty sa rozsypali a Muna sa ešte viac zhrbila. „Si bosorka alebo nie?!“

„Možno…,“ začala, ale nestihla dokončiť. Náčelník prudko vstal, pričom svojou obrovskou postavou prevrhol stôl a s ním aj Munu. V hrôze sa krčila na zemi, neschopná pohybu. Náčelník stál nad ňou. Bola mu vydaná na milosť a nemilosť.

„Vzali sme ťa do nášho kmeňa, aj keď si bosorka,“ jeho dunivé vrčanie sa ozývalo stanom. Keby ju teraz schytil a začal škrtiť, nemala by najmenšiu šancu. „Mala si nás chrániť pred útokmi. Ale ak nám tvoji démoni prinesú skazu, skončíš horšie ako naši nepriatelia.“

Odkráčal. Muna stále ležala na zemi, triasla sa a ťažko dýchala. Rozprávačky príbehov nikdy nežili dlho. Stačila jedna zlá veštba a Rozprávačka musela znášať hnev celého kmeňa či dediny. Rada by žila v dedine. Tam boli ľudia vzdelanejší a skôr Rozprávačku zbili, ako ju upálili či nechali roztrhať divými zvieratami. Lenže všetky okolité dediny už mali svoje Rozprávačky a Munu pred životom v divočine zachránila až láskavá tretia žena Náčelníka. Ale tretia žena bola mŕtva a s ňou zomrela aj istota dlhého a pokojného života. Ľudia z kmeňov Rozprávačkám neverili. Považovali ich za bosorky, priateľky démonov, nosičky zla. Nachádzala si pred stanom krvavé kosti a odťaté hlavy, znak nedôvery a možnej smrti. Ľudia z kmeňa sa k nej otáčali chrbtom a zároveň si pod rúškom tmy nechávali vykladať budúcnosť. A budúcnosť vyzerala temne.

Začula kroky. Niekto prichádzal do stanu a Náčelník to nebol. Muna tie kroky nepoznala. Pripomínali zvuk listov padajúcich na zem. Zdvihla hlavu a takmer vykríkla. Pred ňou stála bytosť ľudského tvaru. Tým sa však jej podobnosť s ľuďmi končila. Bola poskladaná zo štyroch živlov. Vrchnú časť tela mala napoly tvorenú vodou a napoly ohňom. Jedna noha bola len vzdušný vír, druhá prastarý strom. Bytosť nemala tvár, ale Muna aj tak počula šepot tisícov hlasov, ktoré zrazu zaplnili vzduch okolo nej. Snažila sa im rozumieť, no hovorili cudzími jazykmi. Bytosť vystrela vodnú ruku a pomohla jej na nohy. Ak by sa potok dal chytiť, pôsobil by asi takto, pomyslela si Muna a zahľadela sa na miesto, kde by bytosť mala mať tvár.

„Kto si?“

Bytosť mlčala. Hlasy naďalej šepotali nezrozumiteľnými jazykmi.

„Si Boh?“ opýtala sa Muna s nádejou.

Bytosť mlčky stála.

„Si…,“ Muna naberala odvahu. Nebála sa otázky, ale odpovede. „Si diabol?“

Bytosť mlčala. Zrazu natiahla ruku a položila Mune na pery ohnivý prst v geste mlčania. Cítila jemné pálenie na perách. Potom ju chytila za ruku a ťahala zo stanu. Na slnku sa bytosť zmenila. Všetkými jej časťami prenikali slnečné lúče, robili ju priesvitnou a oveľa menej skutočnou. Muna si uvedomila, že sú uprostred tábora a ešte k tomu cez deň. Ale ľudia si ich nevšímali. Vlastne sa zdalo, že nevidia ani bytosť, ani ju.

Bytosť sa k nej otočila „tvárou“ a skôr než mohla Muna čokoľvek urobiť, vzala ju do náručia a začala tancovať. Tanec bol zvláštny a zároveň ladný, zložitá zmes krokov a otočiek. Hoci Muna ten tanec nikdy ani len nevidela, poznala všetky kroky. Bolo to automatické volanie jej vnútra, melódia v jej krvi. Bola predurčená tancovať tento tanec skôr než sa narodila.

Tancovali medzi stanmi, cez celý tábor až na koniec. Keby sa Muna obzrela, videla by za sebou spúšť. Stany horeli, ľudia medzi sebou bojovali, deti zomierali v kalužiach krvi a v náručiach svojich kvíliacich matiek. Náčelníková hlava bola napichnutá na kópii nepriateľského Náčelníka a jeho telo zatiaľ trhali divé psy. Muna nič z toho nevidela, pripútaná k tajomnej bytosti sa pretancovala až na okraj tábora a ďalej, až na okraj útesu. Zastali. Mala pocit, ako keby sa prebudila zo zvláštneho sna.

„Kto si?“ opýtala sa ešte raz a usmiala sa. Bytosť ju pobozkala na čelo a v tej chvíli porozumela šepotu hlasov.

„Som tvoja sloboda.“


Tábor sa prebudil nedotknutý. Trvalo pár hodín, kým si niekto všimol, že Muna zmizla. Náčelník zúril a vyhlásil pátranie, no nikde po nej nebolo ani stopy. Aj jej stan vyzeral rovnako ako deň predtým. Stôl ležal na zemi a karty boli rozsypané okolo. Ľudia sa báli temných síl a odmietli ich upratať, a neskôr odmietali aj vkročiť do stanu. Keby niekto predsa len nazbieral odvahu a pozrel by sa na stoličku, našiel by tam novú kartu. Na obrázku bola nakreslená Muna, z rúk jej vychádzali živly a za ňou ležali mŕtvoly.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

2. septembra 2019
Denisa Nováková