 |
Cítila dotyk studenej vreckovky na rozpálenom čele a precitla. Doširoka otvorila oči a zalapala po dychu. Sen, ktorý ju trápil celú večnosť, konečne skončil. Avšak okolo nej bola iba čiernočierna tma.
„Nič nevidím,“ vyhŕkla a pokúšala sa o ňu panika. Oslepla?
„To je v poriadku,“ upokojoval ju mužský hlas. „O chvíľku sa všetko vyjasní.“
„Kde som to?“ zašepkala.
„Na vesmírnej lodi Riga, ako súčasť tretej medziplanetárnej expedície,“ odvetil neznámy. „V kryospánku ste strávili dlhé roky. Teraz prišiel čas, aby ste pokračovali vo svojej práci. Som váš doktor.“
„Ja si na nič nespomínam,“ vzlykla. „Aký kryospánok? Kto ste? V živote som nepočula nič o vesmírnej expedícii!“
„To je v poriadku,“ zopakoval a pevne jej stisol dlaň. „Upokojte sa.“
Strach sa strácal a na jeho miesto sa prikrádala čistá zúrivosť. „Nič nie je v poriadku! Ani neviem, ako sa volám!“
„Alžbeta. Biologička. Bez rodiny, bez záväzkov. K expedícii ste sa pridali pred vyše sto rokmi,“ odrapotal.
„Neverím vám ani slovo!“ skríkla. „Ja mám… musím mať domov!“
„Váš domov je tu,“ potichu odvetil.
Pohľad sa jej začal rozjasňovať. Okolité prostredie nadobúdalo čoraz ostrejšie kontúry a ona sa trochu upokojila.
Moderná nemocničná miestnosť s jedným lôžkom. Starší muž sediaci pri jej posteli mal sympatickú tvár. Usmieval sa a z celého jeho zjavu sálala sila a rozhodnosť.
Je tam ešte niečo, pomyslela si náhle Alžbeta. Ten človek trpí, ale dokáže to dobre skrývať.
„Cítite sa dobre?“
Prekvapene sa od nej odtiahol a pustil jej ruku. „Pravdaže. Prečo sa pýtate?“
„Neviem,“ priznala a stíchla. Všetko jej pripadalo také neskutočné, až ju striaslo. Zaujímalo ju, prečo sa doktor nepredstavil. Otvárala ústa, aby sa ho na to spýtala, ale opäť ich zavrela.
Nie, ja to nechcem vedieť.
„Chcem sa pozrieť von,“ podotkla napokon.
„Ste ešte príliš slabá na to, aby ste navštívili kapitánsky mostík,“ oznámil. „Môžem však spraviť toto.“
Z vrecka vytiahol malý tablet a namieril ním na náprotivnú stenu. Ozval sa praskavý zvuk a stena sa zachvela. Jej povrch sa zmenil na množstvo okien, ktoré ukazovali ich loď z rôznych uhlov a okolitý vesmír s miliardami hviezd.
Úchvatné zábery jej takmer vyrazili dych. Zaplavila ju číra radosť.
„Nádhera,“ zašepkala.
„Tablet vám tu nechám,“ usmial sa. „Nebudem vám vysvetľovať, ako sa používa. Istotne na všetko prídete sama. Teraz vás na chvíľku opustím, ale o polhodinu som späť, v poriadku?“
Prikývla a on bez ďalších rečí odišiel.
Mal pravdu. Ovládanie bolo jednoduché. Získala prístup do všetkých zmapovaných oblastí vesmíru, spolu s ich podrobnými charakteristikami. Zdanlivá nekonečnosť vesmíru ju však začala psychicky zdolávať. Jej samotné bytie ju v porovnaní s tým, čo mala možnosť vidieť, napĺňalo strachom. Bolo toho na ňu priveľa.
Čoraz ťažšie sa jej dýchalo.
To nič, prikázala si. Zvládneš to. Zvládneš!
Srdce jej búšilo opreteky a v spánkoch pociťovala neznesiteľnú bolesť.
Túžila po domove.
Nechcem vidieť cudzie svety.
Avšak planétu, ktorú túžila vidieť zo všetkých najviac, nenachádzala. Venuša, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún… ich obrazy si dokázala na stene bez problémov premietnuť.
Zem však chýbala.
Tam, kde sa mala nachádzať, nebolo vôbec nič.
Bola ako omámená.
Musí to byť nejaká chyba.
„Haló, počuje ma niekto?“
Z chodby sa ozvali náhlivé kroky a dvere sa otvorili. Alžbeta civela na takú mohutnú zdravotnú sestru, až pochybovala, či sa dokáže prepchať cez dvere.
Nemohla sa väčšmi mýliť. Sestrička sa pohybovala s eleganciou levice. Dlhé čierne vlasy mala voľne rozpustené a biela kombinéza jej tesne obopínala svalnaté boky. Za okamih bola pri nej.
„Alžbetka, ako sa máte?“ prihovorila sa jej spevavým tónom, ktorý bol v úplnom protiklade s jej postavou. „Klaudia, vrchná sestra.“
„Neznesiteľne ma bolí hlava,“ priznala.
Klaudia sa usmiala. „To je bežné po prebudení z kryospánku. Niečo vám na to dám. Musíte byť zo všetkého poriadne zmätená. Keď prebudili mňa, trvalo mi týždeň, kým som sa dala dokopy.“
„Skutočne?“
„Zlatko, všetci sme súhlasili s expedíciou aj s možnými komplikáciami.“
„Nemôžem nájsť Zem,“ zašepkala som. „Prečo? Mám z toho zlý pocit.“
„Zem je ďaleko. My máme kolonizovať a skúmať.“
„Čo sa stalo?“ vybuchla Alžbeta. „Niečo mi tu nehrá!“
Klaudia sa k nej naklonila a jej široká, dobrácka tvár bola vážna. „Tam nás nečaká žiadna budúcnosť. Musíme ísť vpred.“
Skôr, než Alžbeta zvreskla, jej sestrička pritisla dlaň na ústa.
„Psst!“ náhlivo precedila. „Prosím ťa, aspoň ty buď odvážna. Zvládneš to! Ovládaj sa!“
Hlavou jej prenikla zdrvujúca myšlienka a časť spomienok sa jej vrátila.
„Ukradli ste ma,“ zalapala po dychu, len čo jej dala ruku z úst dole.
Klaudia pokrútila hlavou. „Nikoho sme neukradli.“
„Zem už neexistuje!“ zavrešťala Alžbeta.
„Buď ticho a počúvaj!“
Nedala na varovanie a kričala z plných pľúc, až kým nedostala facku. Pred očami sa jej zaiskrilo a sestrička využila príležitosť.
„Nájdeme si novú Zem!“
Toto tvrdenie však Alžbetu úplne zbavilo síl.
„Nenájdeme.“
„Nájdeme.“
Alžbetu naplnila hlboká beznádej a začala sa kŕčovito triasť. Klaudia sa ju snažila silou-mocou upokojiť. Napokon bola nútená jej pichnúť injekciu. Alžbete sa uľavilo, ale prudký záchvat ju načisto vyčerpal.
„Vesmír je príliš veľký. Tá studená prázdnota… som stratená. My sme stratení,“ zúfalo zo seba vyrážala slová.
Rozvzlykala sa a Klaudii sa taktiež oči naplnili slzami.
Presunula sa za lôžko a čo najjemnejšie ovinula mohutné paže Alžbete popod krk. Skúsene nimi trhla a väzy s prasknutím povolili. Bezvládne telo na lôžku narovnala a strhla sa, keď sa dvere opäť otvorili.
„Nezvládla to,“ zamumlala smerom k príchodziemu. „Spomenula si. Naše pamäťové kondiciovanie je, ako vždy, neúspešné. Na chvíľku som dúfala, že prijme realitu, ale…“
„Zabíjame ich rýchlejšie, ako prebúdzame,“ zlostne vyhlásil doktor. Opatrne sa dotkol Alžbetinho chladnúceho tela. Prstami jej nežne pohladil líce a zavrel jej oči.
„Pripravím ďalších.“
Klaudia sa rozplakala. „Nenávidím svoju prácu! Nenávidím!“
Doktor sa nazlostil. „Nie je to naša vina, že sa navzájom vyhladili! Tá odporná arogancia a pýcha. Nenávisť a zloba! To, čo je im prirodzené, nás ničí. Vidím, že sa ti dostávajú pod kožu. Láska k nim ťa zaslepuje!“
„Už ich máme len pár tisíc,“ vzlykla. „Je možné, že náš pokus nevyjde?“
„Tristo ľudí. To je všetko čo chcem. Vytvoriť zdravú populáciu, ktorá bude prosperovať pod naším dohľadom. Majú zlomené srdcia, to je najväčší problém. A, samozrejme, ten ich iracionálny strach z vesmírnej prázdnoty.“
„Musíme im nájsť planétu, na ktorej začnú od začiatku.“
Súcitne na ňu pozrel. „Naša loď nedokáže uchovať taký počet ľudí v kryospánku na dostatočne dlhú dobu, kým by sme dosiahli prvú obývateľnú planétu. To dobre vieš. Prebudili by sa už mŕtvi.“
„Simulované prostredie v centrálnej časti lode…“
Beznádejne mávol rukou. „No tak! Sú zvedaví a podozrievaví ako malé deti. Nepamätáš si, ako to naposledy dopadlo? Naše ilúzie vždy prekukli.“
„Keď sme pri tých deťoch…“ vzdychla si Klaudia. „Začínajú sa prebúdzať.“
Jedenásťročný chlapec sa naňho zvedavo zadíval a spýtal sa: „Ste ujo lekár?“
„Áno,“ usmial sa.
„A čo to máte nad uchom?“
Zrazu sa rozplakal. Malým telíčkom lomcovalo zúfalstvo a strach. „Chcem ísť domov! Domov!“
„Si doma, o chvíľu príde mamička a otecko,“ upokojoval ho doktor a rukou si nervózne pritisol ovísajúcu kožu s vlasmi, ktorá sa mu oddelila od sivej kože.
Dieťa bez ustania vrieskalo a nechcelo sa utíšiť.
Tentoraz to musel urobiť sám.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.