Ohnivé pero Q2 2019: Pink

ohnive pero

Každý človek má právo na PINK.
Nárok vzniká narodením, ktoré je pre účely PINK chápané ako prvé samostatné nadýchnutie biologickej ľudskej bytosti.
Ústava planéty Zem

Keby som nechcel byť barmanom, možno by sa to nemuselo stať. Ale v deň Voľby mi nenapadlo nič lepšie. Proste som sa ráno zobudil a hneď som vedel, čo si vyberiem. V Lochu končila smena Marcelovi a pri predstave, že budem pánom tej nádhernej kolekcie whisky, mi až podskočilo srdce. Marcel mieril vyššie, chcel byť stewardom na zepelíne, a jeho flek bol odvčera voľný. Poslal som Asíka – môjho osobného asistenta – nech mi ho zabúkuje, a spokojne som sa vybral na raňajky.

Ulica bola plná ľudí. Ako vždy. Ale nebol to ten chaos, aký poznáte zo starých filmov. Nikto sa nenáhlil ani nezavadzal, nebol tu krik či plač, netrúbili autá. Rýchlo sa hýbali iba kuriéri. Svišťali okolo. Cudzincovi mohli pripadať nebezpeční, ale nikto im nemohol vstúpiť do cesty a oni nemohli nabúrať. Samozrejme, v skutočnosti sme ich nepotrebovali. Povolanie kuriéra však bolo atraktívne, žiadostí bolo vždy viac ako voľných miest. Každý túžil po vetre vo vlasoch aj počas pracovného dňa.

Asík sa vynoril z davu a palcom nahor mi ukázal, že je bar môj. Dojedol som, poďakoval servírke a vyrazil do novej práce. Kráčal som po ideálne hladkom chodníku, pod absolútne modrým nebom, na ktorom plávali dokonalé oblaky. Míňal som výhradne čisté fasády domov a krásne oblečených a upravených ľudí. PINK, paralelné informácie v neurálnej komunikácii, nám vytvárali svet, po akom ľudstvo vždy túžilo a aký si konečne mohlo dovoliť. Malý šváb v mozgu – PINK – svet nemenil, ale ukazoval nám ho taký, aký mal byť. Dokonalý.


„Ktovie, čo to v skutočnosti pijem?“ zašomral Fero. Zodvihol brúsený pohár proti slnku, čo sa sem dralo pomedzi žalúzie, a skúmal jantárovo zlatú tekutinu. Whisky, plnoletá Caol Ila v limitovanej edícii, sa vlnila ako tanečnica a silná dymová vôňa sa niesla až ku mne za pult.

„Čo vymýšľaš?“ okríkol som ho v hranom hneve. „Chuť nám predsa nikto nemení! Nehltal si ako dieťa piesok? Nemyslíš, že nám mohol chutiť ako šľahačka, ak by PINK chcel?“

„Oni si to nemyslia,“ kývol Fero proti oknu.

Po ulici tam prechádzal sprievod realistov, ktorí žiadali zrušiť povinné pinkovanie detí.

„Ak by nám menili všetko, nezmizli by aj tie transparenty? Načo by bolo také pokušenie?“

„Čo ja viem?“ Fero pokrčil plecami. „Možno je to len zábava. Povolanie. Niekto chce byť barmanom, iný zasa revolucionárom. Každý chce byť originálny, ale nápady sa míňajú. Predstav si, Víťa sa stal policajtom!“

„He?“

„Normálne, že dopravným. Stojí na rohu Chalupkovej a Bottovej a máva bielou paličkou na kuriérov.“

Rozosmial som sa. Tá predstava mi prišla taká absurdná, až ma skrúcalo od smiechu. Policajt! Položil som dlane na pult, aby som udržal rovnováhu, a bol som v pokušení tĺcť čelom o vyleštené drevo.

„Čo blázniš?“ vyhŕkol Fero. „Si v poriadku?“

Chcel som prikývnuť, ale záchvat ma nechcel opustiť. Smial som sa, až mi tiekli slzy a búchal päsťami po pulte.

„Tom!“ zreval na mňa Fero.

Zatmelo sa mi pred očami. Smiech prechádzal, ale začali ma páliť dlane. Asi od toho, ako som nimi mlátil. Bolesť sa stupňovala, po chvíli akoby som mal ruky v ohni.

Ucítil som dym. Vytreštil som oči na Fera, ktorý zoskočil zo stoličky a cúval k východu, s očami stále upretými na mňa.

Ruky sa mi zmenili na pochodne. Reval som a snažil sa pustiť vodu v dreze. Páka sa však ani nepohla. Černejúcimi pahýľmi som bil do chrómu ako do tupého kameňa. Strašná bolesť…


…odrazu prestala. V jednej chvíli ma pálil každý kúsok tela, v druhej som stál meravo ako socha a necítil som nič. Len zrak ostal rozmazaný. Hľadel som pred seba a z Fera bola len machuľa na pozadí. Bol som aj ohlušený, chvíľu som počul len vlastný dych a búšenie srdca silné ako zvon.

Cinkol zvonček na dverách. Zvonka sa dovalil rámus demonštrácie, z ruchu vyčnievali slová „právo“, „vidieť“ a „svet“. Akási žena kvílila a kontroval jej plač detí. Zvuky, ktoré som nepočul, už ani nepamätám.

Nedalo sa mi pohnúť. Počul som dupot mnohých topánok a nejaký mocný hlas udeľoval úsečné príkazy, ale nevedel som reagovať. Díval som sa pred seba, meravý ako bábka v divadle.

„Poďte s nami,“ zavelil ktosi.

Pocítil som dlane pod pazuchami, niekto ma začal ťahať. Chcel som sa vzpierať, ale kým hlava sa už prebúdzala, telo stále spalo.

„Kto ste?“ precedil som cez suché pery.

„Pomôžeme vám,“ odvetil muž v bielom plášti, ktorý ma držal sprava.

„Čo sa… stalo?“

„Ste chorý, prišlo vám zle.“

„Chorý?“

„Váš PINK má problémy. Pomôžeme vám.“

Stále ma niesli a napol ťahali von. K dverám, do slnka, čo žiarilo na ulici. Sliepňal som, zo svetla ma boleli oči. Ale keď som sklonil zrak, bolo to ešte horšie. Krásna podlaha v bare bola pokrytá škvrnami, niektoré dosky boli úplne práchnivé, bodkované plesňou a kde tu zreparované handrami. Od zeme stúpal smrad, pach starej vysušenej povaly.

Keď sme prechádzali dverami, tie zmizli. Pestované ruky ošetrovateľov sa zmenili na kovové a namiesto ulice plnej demonštrantov sme vošli na akúsi prázdnu pláž. Pod nohami som mal hrubý piesok. Prsty, ktoré ma držali, povolili. Spadol som, ale hneď som sa dvíhal nahor, na kolená, hnaný adrenalínom.

Z ulice zostalo len pár domov. Steny mali obité, omietka dávno opadala a okná sliepňali bez rámov. Po chodníkoch či ceste nebolo ani stopy, len vietor sa tu preháňal a hnal chumáč smetí ako v nejakom westerne. Nebolo tu ani človiečika. Len vedľa mňa stál vozík s dvoma ramenami ukončenými vencom manipulátorov.

Znova som pocítil pálenie, aj keď nie až také silné.

Zodvihol som hlavu. Slnko, neuveriteľne veľký žeravý kotúč, klesalo k obzoru a vzduch medzi ním a mnou sa vlnil v horúčave. A pod nohami som síce mal hrubý piesok ako na pláži, ale more tu nebolo. Do diaľky sa tiahla hnedožltá púšť, prázdna a mŕtva.

Ako mesto za mnou. Za troskami baru sa dvíhali ďalšie a ďalšie stavby, ako vyhnité zuby v papuli mŕtvej obludy. Z niektorých stúpal dym, ale väčšinou stáli tiché a meravé.

Slnko sa dotklo obzoru a jeho posledné lúče zmenili farbu.

Boli krásne, mäkké a ružové.

„PINK“, povedal vozík.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

11. novembra
Mikuláš Vaník