Ohnivé pero Q2 2019: Na druhej strane

ohnive pero

Dôchodca Gejza Novák vystúpil na železničnej stanici Kozárovce, kde si zapálil svoje obľúbené bezfiltrové cigarety značky Camel. Utlmený po dlhom vylihovaní v horúcich kúpeľoch si potreboval tabakom osviežiť zmysli, aj napriek novembrovej zime, ktorá kropila krajinu ľadovým dažďom. Položil igelitovú tašku na lavičku a usadil sa. Bola už tma a Gejza zamyslene poťahoval a hľadel na lesklé koľajnice, ťahajúce sa z temnej ničoty sprava doľava a naopak. Okrem neho vonku nikto nečakal, čo ho vôbec neprekvapovalo. Malá stanica patrila v neskorých hodinách medzi najopustenejšie miesta v okrese. Ale Gejzovi práve vyhovovala, pretože mu bolestne pripomínali najlepšieho kamaráta Blažeja a najmä časy, keď po otvorení hraníc spoločne precestovali poriadny kus západného sveta.

Niektoré priateľstvá pretrvávajú až do smrti, skrslo mu v hlave. A práve smrť opantala jeho priateľa – čím bol Blažej starší, tým jeho myseľ plodila čoraz temnejšie a čudnejšie plány. Túlal sa v blízkostí zarastených tratí, alebo hodiny vysedával na opustených zastávkach, akoby čakal na nejaký neobyčajný spoj. Bola to doba, kedy sa dočista zbláznil a už nebolo možnosti návratu medzi „normálnych“ ľudí.

V jednu noc sa Gejza vracal domov a rýchlik prudko, ba až nebezpečne zabrzdil. Škrípanie bŕzd a trasenie celých vozňov prebudil hŕstku cestujúcich, ktorá sa prevaľovala na koženkových sedadlách. Gejza zmätene kukal do okna, chcel zistiť, kde sa nachádza a vtom zbadal Blažeja, ako mu máva spoza špinavej okennej tabuli. V diaľke za ním žiarili písmená KOZÁROVCE.

Radostne vystúpil a cupital po nástupišti za starým kamarátom. Obom prišlo, že sa nevideli večnosť. Konverzáciu sprevádzal smiech a tľapkanie po pleci a klasické otázky typu: ako sa máš a čo nové? Nemali nič nové, Gejza prežíval zo dňa na deň a Blažejovi sa častejšie prepínala myseľ do nevyspytateľných rozpoložení. O tom však jeho priateľ ešte netušil. Ale spozoroval to, keď si kúpili v automate teplú čokoládu a rozhovor sa zvrtol do znepokojivých tém.

„Už si niekedy počul o červenej lokomotíve?“ opýtal sa Blažej.

Gejza zostal ticho a naďalej usrkávala čokoládu z plastového tégliku.

„Je to vlak, ktorý ťa zoberie na druhú stranu…“ vysvetľoval starý kamarát. „Nie obyčajný. Chodí aj naspak!“

Gejzove husté, šedivé obočie popadlo. „Ako to myslíš?“

„Vedie do sveta mŕtvych a odtiaľ späť. Tak to myslím. Zájazd do podsvetia. Zbadáš aké to tam je, a potom sa môžeš vrátiť a porozprávať o tom chlapom v krčme.“

Neveriacky pozrel na tvár, ktorú poznal vyše šesťdesiat rokov. Snažil sa z nej vyčítať, či žartuje, avšak Blažejov pohľad bol príliš seriózny. Vtedy si uvedomil, že niečo s ním nie je v poriadku.

„Druhého vyrážam. Mám lístok,“ oznámil Blažej a vytiahol z vrecka pokrčený papierik. Bol to obyčajný zdrap novín a na ňom načmárané údaje vymysleného vlaku. Na papieriku stálo, že Rýchlik R 666 Baal príde do Kozároviec ráno o tretej hodine, v deň, kedy si pripomíname Pamiatku zosnulých.

Gejza sa zhrozil nad predstavou, že to je termín naplánovanej samovraždy. Ročne umrie pod kolesami vlakov niekoľko desiatok ľudí. Zdrvujúca pravda. A starý kamarát si koledoval, chodil po tenkom ľade, pod ktorým škrabotali spáry smrtky.

Pre istotu preveril príchody vlakov na informačnej nástenke. Ani jeden osobný vlak alebo rýchlik touto stanicou o tretej ráno nemal prechádzať. Ale čo nákladné vlaky? Odkiaľ by to taký blázon ako Blažej zistil?

Ešte chvíľu spolu pobudli, dopili čokoládu a pobrali sa domov.

Dňa 2.11. 2013 Blažej Ujházy navždy zmizol.

Stalo sa to presne po vykoľajení nákladného vlaku na trati medzi stanicami Podhájska a Kozárovce. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Odvtedy ubehlo niekoľko rokov, Gejza značne zostarol a začínal čoraz častejšie uvažovať o smrti. Čo bude potom? Ako to tam vyzerá? Prečo smrť predchádza tak nemilosrdná a zákerná staroba? Prehrával si v hlave minulosť a uvedomil si, ako veľa z nej zabudol. Zo spomienok zostalo iba pár drobných útržkov, ktoré mu pripadali ako sen, a o chvíľu si nebude pamätať ani na včerajšok. Len trošku zaspomínal a čas letel. V jeho veku sa to pomerne často stávalo. Nekontrolovateľne sa zahľadel a nič okolo seba nevnímal. Nemusel pritom ani premýšľať. Vedomie sa odplavilo niekam do neznáma a realita vôbec nebola podstatná.

Dofajčil a ohorok odfrnkol na prvú koľaj. Pozrel na hodinky a zbadal, že nefungujú. Zarazil sa. Ručičky zastavili presne na troch hodinách.

„Je to vlak, ktorý ťa zoberie na druhú stranu,“ zašepkal len pre seba a pobral sa dnu do stanice. V čakárni nebolo ani živej duše. Vedľa zavretého pokladničného okienka viselo slúchadlo, popadol ho a stlačil zelený gombík.

Chvíľu sa nikto neozýval.

„Haló?“

Praskanie a slabý šum.

„Počujete ma?“

„Áno, počujem. Tu je výpravca železničnej stanice Kozárovce. Ako vám môžem pomôcť.“

Gejza si utrel pot z čela. Bol veľmi nervózny.

„Prosím vás, nemal by tu náhodou zastaviť rýchlik? Sú dávno tri hodiny. Čakám tu dosť dlho a chcem vedieť, či má nejaké meškanie.“

Nastalo hlboké ticho.

„Haló? Ste tam?“

„Už čoskoro bude po všetkom,“ ozval sa hlas z druhej strany. „Nebojte sa.“

Gejza sa zamračil na slúchadlo, ktoré sa vrátilo k šumeniu a zvláštnemu praskaniu. Vyšiel von a vystrašene sa zadíval doprava do tmy.

Vtom sa ozvali zvukové signály neďalekého železničného priecestia. Zvončeky cingali a červené svetlá pravidelne požmurkávali. Gejza zatiaľ nič nevidel, avšak počul približujúci sa rachot a pomalé tu-tu, tu-tu valiacich sa ton železa po spojoch koľajníc.

Červená lokomotíva, úplne neosvetlená, prichádzala na koľaj číslo šesť. Piesty lenivo spomaľovali a spod vlaku vyrastali kúdole pary, ktoré ovíjali orosený, tučný trup. Vpredu nad dvierkami dymnice gánil prasknutý reflektor ako vylúpené oko príšery. Vozne za rušňom boli osobné, bez svetla, bez života. Na jednom z nich sa otvorili dvere. Gejza sa strhol a zbadal ako po schodíkoch schádza známa tvár.

„Blažej!“ vykríkol. „Ty si sa vrátil!“

„Hybaj. Naskakuj. Stavím sa, že sa už nevieš dočkať, ako to na druhej strane vyzerá.“

Lokomotíva dlho nečakala. Už-už sa pomaly pohýnala, keď Gejza prekračoval druhú koľaj. Snažil sa klusať, ale vek mu bránil v akejkoľvek rýchlosti.

„Stihneš to. Len poď,“ lákal ho Blažej ako kuvik a usmieval sa.

„A môžem sa potom vrátiť? Chcel by som vidieť svoju ženu,“ povedal Gejza, už bol takmer v polovici.

Zvončeky cengali a závory uzatvárali priechod. Z opačného smeru zaznelo hromové trúbenie nákladného vlaku…

„Ale jasné že sa môžeš vrátiť,“ povedal Blažej. Zaklonil hlavu a rozchechtal sa zlomyseľným smiechom. „Duchovia sa občas vracajú.“

Rušeň zmietol Gejzu z tretej koľaje, a drvenie a mliaždenie tela zaniklo v hlučnom brzdení.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

18. novembra 2019
Patrik Greguš