Ohnivé pero Q2 2019: Linka na druhú stranu

ohnive pero

Nad ich hlavami sa zablyslo. Spletité konáre na okamih osvetlili oblohu, o niekoľko ďalších sekúnd sa v diaľke ozval hrom. Niektorí sa pozreli hore. Takmer prosebne. Obávali sa, že atmosférické praskanie preruší hovor. Na oblohe sa od rána hromadili sivé olovené mraky a prevaľovali jeden cez druhý. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu dažďa, ktorý sa zatiaľ nespustil. Ulicu zahalil tieň postupujúci od východného hrebeňa hôr nad mesto. Poniektorí si doniesli stoličky aby si uľahčili čakanie, niekto ponúkol suseda kávou z termosky. Okrem sporadicky prechádzajúcich áut po ceste bolo počuť vietor, ktorý sa hral s odtrhnutým pútačom na druhej strane a tichý šepot odrážajúci sa od stien. Liam si potreboval sadnúť, nohy sa mu roztriasli. Nečakal, že ním stretnutia tak silno zalomcuje. Ale v telefónnej búdke nebola lavička, na niečo podobné nikto nemyslel.

„Počuješ ma?“

Liam sa pokúšal spomenúť si na jej tvár.

„Som stále tu,“ odvetil ale hlas na konci vety strácal na sile.

„Už som sa zľakla, že sme sa stratili.“

„Nie zatiaľ, nie.“

Naozaj to bola Elisa. Akoby rozprávala do slúchadla z diaľky ale určite to bola jeho Elisa.

„Povedz mi niečo o sebe, ako sa máš?“

Liam sa pokúšal upokojiť a roztriediť myšlienky.

„Mám sa dobre. Myslím, že sa mám celkom dobre.“

„To som rada. Už si si niekoho našiel?“

Liam si odkašľal. „Nie, zatiaľ nie.

Elisa sa zasmiala, hlas znel akoby vychádzal z plechového hrnca. A potom dodala vážnym hlasom. „Nemôžeš za to. Nikto za to nemôže, chcem aby si to vedel.“

„Viem, ale je to ťažké.“

„Liam, zapamätaj si, že za to nemôžeš, to je najdôležitejšie. Chcem aby si to vedel. Nezabudni na to. Zavše to tak chodí.“

Zavše to tak chodí, zopakoval Elisine slová v duchu. Ale on, Liam, nechcel aby to zavše tak chodilo, nechcel nič zavše a nič podobné ako zavše a už vôbec nechcel aby to takto celé dopadlo.

„Na čo myslíš, Liam?“

Podvedome povedal. „Zložili lešenie z domu oproti. Pamätáš, vždy sme hádali, čo tam asi bude ak to raz dokončia. Neviem prečo mi to teraz napadlo.“

„A ?“

„Postavili tam cukráreň, obyčajnú cukráreň.“

„Cukráreň,“ zopakovala zamyslene Elisa a spýtala sa trocha veselšie. „Stále bývaš v našom starom byte?“

„Stále,“ odvetil ťahavým hlasom Liam. „V našom starom byte sa nič nezmenilo.“

Liam si spomenul na Elisine veci poukladané v papierových škatuliach v spálni. Nedokázal ich vyhodiť. Iba tam stáli ako spomienka na čosi neurčité, čosi zlé a padal na nich prach. A potom si spomenul na fľaše, ktoré sa tiež hromadili v celom byte, tak ako Liamove nočné mory.

Elisa prerušila jeho myšlienky. „Ako sa má Marty?“

Bolo viac než isté, že sa na Martyho opýta. Na starého dobrého Martyho.

„Veľa ho v poslednom čase nevídam. Vlastne som ho nevidel už poriadne dlho,“ povedal otvorene Liam a doložil bez okolkov. „Už to nie je ako kedysi.“

„Mal by si za Martym ísť. Poznáte sa tak dlho, Liam, bola by hlúposť to všetko zahodiť.“

Liam si vzdychol. „Neviem, či to ešte bude možné.“

„Urob to hlavne pre seba, Liam. Pre nás.“

Prekvapila ho nástojčivosť, ktorú počul v jej hlase.

“Vždy keď sa ráno zobudím,“ a pokúšam sa zabudnúť na nočné mory, čo však nepovedal nahlas, „skúšam niečo urobiť pre seba. Pomaly si začínam zvykať.“

Liam začul v slúchadle hlas, ktorý akoby nepatril Elise.

“Bola to moja chyba, Liam.“

A potom sa na chvíľu odmlčala aby to mohol spracovať.

„Neviem o čom hovoríš, Elise.“ Uvedomil si, že ju prvýkrát oslovil menom.

„Chcem aby si to vedel. Práve preto spolu hovoríme. Aby si vedel, čo sa naozaj stalo,“ povedala zreteľnejšie a rýchlo pokračovala aby ju nemohol prerušiť. „Bola to moja voľba. Ja som sa rozhodla to ukončiť. Už som nevládala bojovať. Zožieralo ma to, Liam. Pamätáš ako som ti spomínala čierne lesy? Husté čierne lesy, v ktorých sa strácalo slnko, nepreniknuteľné lesy bez modrej oblohy nad korunami, tmavé a chladné, široké stromy obtiahnuté drsnou kôrou, spod ktorej vyrážali oceľové hroty a tie hroty mi pomaly každý deň vnikali do mojej hlavy. Liam, spod kôry vytekala krv, akoby vnútri plakali malé deti, počula som ich hlasy a videla hustú čiernu krv, ktorá chutila ako smrť, a tá krv sa vpíjala do vlhkej zemi pokrytej vrstvou hnijúceho lístia a rozkladajúcich sa tiel zvierat, konárov a machu, ktorý požieral rastliny. A zápach, ten sladkastý zápach, Liam.“

Teraz už Liam potreboval naozaj stoličku. Na sklenené dvere zaklopal netrpezlivý chlap s červenou tvárou a ukázal na hodinky, ktoré mal pripnuté na tučnej ruke. Remienok sa mu zarezával do kože. Liam prikývol, že rozumie.

„Nie je to tvoja chyba, Liam.“ Zopakovala.

Liam sa narovnal. „Marty o tom samozrejme vedel.“

Nečakal na odpoveď, už to nebolo podstatné.

„Budem musieť končiť, ľudia za mnou začínajú byť dosť nervózny.“

„Kedy ťa ešte budem počuť?“

„Neviem, to ťažko povedať.“

„Mrzí ma čo sa stalo.“

„Aj mňa to mrzí. Musím končiť.“

„Veľmi ma to mrzí, Liam.“

Opatrne položil ošúchané slúchadlo na svoje miesto. Zreteľne cítil ako za popraskaným sklom silnie hluk. Vypotácal sa z telefónnej búdky a pokorne sklonil hlavu pred zúrivým pohľadom muža, ktorý netrpezlivo vyklopával na sklo. Niekto prilepil na búdku kartónový papier a napísal tam 5 minút. Neobzrel sa za seba, kráčal niekoľko metrov, potom ho zradili nohy a Liam klesol dolu na chodník. Pod rukou zacítil drsný povrch asfaltu, čo ho upokojilo, pretože na chvíľu mal pocit, že sa asfalt roztrhne a Liam bude padať, dlho padať, kým nenájde svoj pokoj. Ťažko dýchal, v hrudi mi srdce divoko bilo. Potreboval sa napiť, priam cítil ako prevrátil do seba pohárik, potom druhý, celú fľašu. Niekto sa pri ňom pristavil, pane, potrebujete pomôcť? Liam pokrútil hlavou. Panebože, pravdaže potrebuje pomôcť, nikto tu nevidí, že potrebujem pomôcť? Kde trčí posratý Marty? Dobrý doktor Marty so svojim lekárskym tajomstvom, ktoré si môže strčiť za klobúk. Liam sa opatrne postavil na nohy. Pred telefónnou búdkou sa nazbieral dlhý rad ľudí, ktorý sa zatáčal niekam za roh. Liam nevidel na koniec. Nikto nevedel dokedy bude táto anomália trvať. Preto tu všetci poslušne stáli a čakali. Nikto sa nepredbiehal. Všetci mali úctu pred mŕtvymi.


18. novembra
Pear Krabowitz