 |
Chlapci sa ponáhľali do miestneho obchodu, kde plánovali oplieskať vreckové na delobuchy. Obaja mali po dvadsať korún a to stačilo na Pirátov a Vikingov a možno ešte na dva Megatresky. S kúpou pyrotechniky od 18 rokov nebol problém. Predavačka im ju slobodno predala a upozornila ich, nech sú opatrní, a hry sa mohli začať.
Vonku na schodoch našli prázdnu fľašu od piva.
Prásk! Úlomky sa rozleteli na všetky strany.
Bežali ulicou, chechtali sa a mráz ich štípal do tváre. Zastavili na moste. Udychčane si utierali sople do rukavíc a vymieňali vyškerené pohľady.
„Kokos, skoro ma trafilo,“ prehodil Mišo.
„Tie Megy sú brutal,“ uznal Hrky a pozrel na zamrznutý potok. Na ľade sa rysovali biele ryhy. Niekto sem chodieval hrávať hokej, napadlo mu.
„Skúsme ľad.“
Mišo prikývol, vytiahol z vrecka balíček Vikingov a škrtol zelenou jednoranovkou. Chvíľu frajersky čakal, pokým dosyčí a začne dymiť.
A potom ju vyhodil nad hlavu.
„Ti jebe?!“ Hrky uskočil a smial sa.
Delobuch sa vo vzduchu pár razy lenivo otočil a pristál na ľade.
BUM! Zadunelo pod mostom.
Chlapci sa naklonili ponad zábradlie, na zamrznutej hladine zbadali malú dieru.
„More, iná rana.“
„V čakárni to lepšie počuť.“
„To hej. Ale tam je vkuse ktosi.“
Mišo si odpľul a pozoroval, ako slina ľadovatie.
„Pozri. Henten kanál sme tento rok ešte nevyskúšali.“ Hrky ukazoval na betónovú skruž, trčiacu z brehu ako obrovský červ.
„Skús sa ta trafiť.“
„Odtiaľto?“
„Jo. Ale daj Megu.“
Hrky škrtol a sírnatá hlavička odpadla. Zahrešil a skúšal ďalej.
Škrtal, škrtal, ale márne, Megatresk sa nechytal.
„Nemáš zapaľovač?“ opýtal sa.
„Jasné, mám.“ Mišo vytiahol z vrecka lacný plynový zapaľovač. Pristúpil k Hrkymu, aby medzi sebou vytvorili závetrie.
Cik – Cik – Cik. Kresadlové koliesko vyprsklo iskry. Vzbĺkol chvatný plamienok, ktorý pohltil špičku Megatresku.
Rozsyčal sa.
Hrky nečakal, neprevádzal sa. Ihneď tú vec odhodil.
Delobuch dopadol na breh asi meter od kanálu a skotúľal sa do potoka.
Dymil a dymil…
Napokon prestal dymiť.
Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Chlapci mlčali, takmer nedýchali.
„Zhasol, dofaka.“
„Myslíš?“
„Jo. Pome sa naň mrknúť,“ povedal Mišo a znova si odpľul.
„Počkaj ešte. Možno buchne.“
„Nebuď dosratý, poď.“
Preliezli zábradlie. Zišli na ľad a približovali sa k delobuchu.
Postáli nad ním.
„Nie, už neprdne,“ skonštatoval Mišo.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Ver mi. Alebo ho zodvihni a presvedč sa sám.“
Hrkymu sa ten hlúpy nápad nepozdával. Raz videl video, ako jednému chlapcovi odtrhlo tri prsty a zvyšné dva zostali visieť na kúskoch kože. Chlapec príšerne zavýjal a váľal sa po zemi ako zmyslov zbavený.
Už len z tej spomienky na video mu naskakovala husia koža.
„Nebuď dosratý. Poď. Skúška odvahy.“
„Daj pokoj.“
„No ták.“
„Skús ty, keď si taký frajer!“
Hľadeli na seba a cítili medzi sebou narastajúce napätie.
„Oukej. Skúsim,“ povedal Mišo a drepol si. Pohľadom preskúmal červený delobuch. Žiadne tlenie. Ani náznak. Načiahol ruku. Zaváhal. Napokon ho zobral do dvoch prstov a vstal.
„Odhoď ho,“ strachoval sa Hrky. „Nemyslel som to tak, kámo.“
Ale Mišo neodhodil. Namiesto toho si delobuch strčil do úst a predstieral, že fajčí cigaru.
„Vidíš. Ani to nebolelo.“
BUM!
Hrkyho prepadla predstava, ako Mišovi odtrhlo spodnú čeľusť a zuby z nej vyfrkli ako broky. Predstava bola len akýmsi mihnutím. Rýchlo zanikla, no zanechala väčšie obavy. Teraz nevedel, či sa viac bojí o zdravie kamaráta, alebo o to, čo uvidí, keď delobuch exploduje.
„Nebaví ma presviedčať ťa. Zhasla, chápeš.“ Mišo zašmaril petardu do kanála.
Z tmy sa ozvalo slabulinké vrčanie.
„Počul si to?“ opýtal sa Hrky.
„Nič som nepočul. Poď. Hodíme si znova.“
„Počkaj. Zdalo sa mi, že som…“
„Kašlem na to, čo sa ti zdalo. Idem si hodiť.“
„Ale Mišo.“
Vrčanie.
Vrčanie a šuchtanie.
Odrazu z kanála vyzrela hlava – dodriapaná lebka, pokrytá jazvami a lysinami. Pes mal na hrudi mokvajúce rany. Niekto ho surovo zmlátil. A teraz chcel byť sám, chcel mať pokoj.
Vyceril zuby na meravého chlapca, potom na toho druhého, ktorý stál obďaleč a otočený chrbtom sa sústredil na zapaľovanie Megatresku.
Hrky spanikáril. Vyrazil klzkým korytom smerom k mostu.
„Zdrhaj, Mišo!“
Mišo sa nechápavo ohliadol. Zbadal psa. Rútil sa k nemu, prešmykoval, vrčal, pomedzi zuby mu vytekali sliny a naťahovali sa do dlhých hojdajúcich nitiek. Miša pochytila ohromujúca hrôza. Úplne zabudol na zapálený delobuch. A potom…
Mu z trasľavých rúk vypadol.
A Hrkymu sa zdalo, že všetko sa deje v spomalenom zábere.
BUM!
Bastard sa splašil. Skuvíňajúc vybehol po brehu na chodník a trielil do parku.
Mišo zostal stáť ako prikovaný. Nepočul. Nehovoril. Nič si nevšímal. Des v ňom stále rezonoval.
Hrky k nemu neisto pristúpil a štuchol ho.
„Si v pohode?“ Pozrel na kamarátovu pravačku, ktorú si schovával vo vrecku. Znervóznel.
„Čo?“ Mišo sa prebral zo šoku. Pozdvihol ruku pred oči.
Bola celá.
Celá, celučičká.
„Tesnotka,“ povedal Mišo a pokúsil sa o úsmev.
Hrky ho objal okolo ramien.
Tesnotka tento raz. Ale čo nabudúce?
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.