Ohnivé pero Q2 2018: Ištarov svet

ohnive pero

Vlastne ani nevedel ako sa ocitol v tomto podivnom svete. Nepoznal svojich rodičov, nevedel ako dlho tu žije a už vôbec netušil ako dlho tu bude musieť zostať. Vedel len, že sa volá Ištar a že plní životné poslanie. Tiež vedel, že toto poslanie spočíva v čistení akejsi zvláštnej rieky večne tečúcej týmto záhadným údolím. Takto mu to hneď na začiatku vysvetlili kňazi. Vyslali k nemu svoje myšlienky, aby ho takto upokojili a poučili. A kňazi predsa zastupovali bohov, záhadné bytosti, ktoré občas odmeňujú svojich verných služobníkov božským nektárom. „Táto tekutina,“ neustále zdôrazňovali kňazi, „rozjaruje srdcia do stavu čírej blaženosti a je prísľubom večnej radosti v posmrtnom živote.“ Ištar nikdy nepochyboval o ich slovách. Nepochyboval ani o tom, že spolu s ním tu žijú stovky rovnakých bytostí ako on sám. Dokonca s rovnakým životným poslaním. Vedel to úplne presne, pretože každý deň cítil ich myšlienky vo svojej hlave a vedel, že aj oni cítia tie jeho. Bolo mu tiež jasné, že všetci žijú len preto, aby čo najlepšie zastávali svoju prácu a takto získali priazeň bohov. A samozrejme aj sľúbenú odmenu.

Lacko sa vracal z verejno-prospešných prác čoraz skleslejší. Na vine bol jeho obvodný lekár, ktorý mu po preventívnej prehliadke bez okolkov oznámil, že je načase prestať s alkoholom. „Ty prestaň obrábať svoju starú,“ pomyslel si Lacko nasrdene. Ustarostený výraz na tvári MUDr. Nováka však na Lacka predsa len zapôsobil. V ten deň skutočne nepil. A na veľké prekvapenie svojich kamarátov vydržal abstinovať ešte niekoľko nasledujúcich dní.

V Ištarovom svete plnom stovák podivných bytostí plynuli dni stále rovnako. Aj keď sa občas stávalo, že niektorí z nich záhadne navždy zmizli a rovnako záhadne pribudli noví, nič sa touto skutočnosťou nezmenilo na živote ostatných. Všetci členovia tohto zvláštneho spoločenstva si boli natoľko podobní, že život každého jednotlivca bol navlas rovnaký ako bol život ktoréhokoľvek iného. Nikto z nich nepochyboval, že aj životy bytostí, ktoré tu žili pred nimi vyzeral rovnako ako ich súčasný život a všetci verili, že aj budúce generácie budú žiť presne týmto spôsobom. Napriek tomuto všeobecnému presvedčeniu zmena pomaly prichádzala. A nebola to zmena, ktorá by znamenala niečo pozitívne. Táto zmena so sebou prinášala len stratu všetkých istôt, ktoré dávali ich stereotypným a malým životom aspoň nejaký zmysel. Pomaly začala narastať všeobecná nespokojnosť. Spočiatku nebola veľká a kňazi ju dokázali umlčať svojou autoritou neomylných božích služobníkov. Postupne však čoraz väčšmi naberala na intenzite. „Bohovia na nás zabudli,“ bedákali starší, „už nás neodmeňujú za prácu.“ Mladí zašli ešte ďalej. „Čo ak žiadni bohovia neexistujú?“ pýtali sa čoraz hlasnejšie. Ich myšlienky plné mladíckych pochybností prúdili celým spoločenstvom stále naliehavejšie. Už ich nedokázala brzdiť ani doteraz nespochybňovaná autorita kňazov. Koniec odvekého poriadku sa približoval čoraz rýchlejšie.

Po týždni to už Lacko nevedel vydržať. Abstinenčné príznaky sa hlásili čoraz častejšie a každým dňom intenzívnejšie. „Jedno – dva poldeci mi určite neuškodí,“ uisťoval sám seba cestou do obľúbenej putiky. „Veď aj starí rodičia hovorievali, že pálenka lieči každý neduh,“ pohotovo si vybavil múdrosť predkov. Keď otvoril dvere na miestnom bare začal sa cítiť ako hriešnik, ktorého práve prepustili z očistca, aby mu bolo konečne umožnené vstúpiť do večnej slávy. Sused Záhora postavil pred neho poldecák. „Hop,“ usmial sa na Lacka žičlivo. Lacko vďačne vypil. „Hopi, hop,“ snažil sa ho povzbudiť k ďalšiemu pitiu krčmár, ktorý videl v Lackovi nielen štamgasta, ale aj zlatú baňu. Samozrejme, že nezostalo pri jednom poháriku. Ani pri dvoch.

Ištar vnímal skandovanie zo všetkých strán. „Sláva bohom, nech žijú kňazi,“ bolo počuť stále intenzívnejšie volanie na slávu. „Nech vám to všetkým poslúži k ponaučeniu,“ ozval sa náhle veľkňaz. „Zapamätajte si, že bohovia sa o vás starajú. Dokonca aj vtedy keď rebelujete. O to viac sa budú o vás starať ak budete verne plniť ich vôlu,“dodal s presvedčivou vážnosťou. Odpoveďou mu bolo ďalšie volanie na slávu. Božský nektár hojne prúdil riekou a napĺňal všetkých extázou šťastia a jasu.

K vôli vreckovým suchotám prišiel dnes večer Lacko domov o niečo skôr ako obvykle. A okamžite si všimol niekoľkých mravcov, ktorí z nejakého neznámeho dôvodu akurát teraz liezli po podlahe. „Mravceeee,“ ozval sa jeho sýty hlas po celom byte. „Mravce chodia hore – dole. Ja podpálim plyn a všetci vyletíte do vzduchu,“ ozval sa sýty hlas znova, tentokrát sprevádzaný trieskaním jeho hrčatej päste po stole. „Ty si nič nevšímaš, ty bzdocha lenivá, bzdochatá,“ ušlo sa manželke niekoľko obvyklých titulov. Pomaly preniesol svoje unavené telo do spálne. „Ty Xénia čaptavá,“ stihol ešte dodať na manželkinu adresu. O chvíľku už spokojne odfukoval hlbokým alkoholickým spánkom. Ani v najdivokejšom sne mu však nikdy nenapadlo, že jeho pečeňové bunky majú vlastné vedomie a že spolu telepaticky komunikujú. Ale božský nektár im napriek tomu dodával pravidelne a s očividnou radosťou.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. novembra
Héfaistos