 |
„To nie je riešenie.“ Vládcov radca mal toho plné zuby. Prechádzal sa po miestnosti plnej magických bytostí, riešiacich neúnosnú situáciu preľudnenia. V krajine ich bolo jednoducho priveľa, ekonomika upadala a spolu s ňou príležitosť postarať sa o svojich obyvateľov aspoň v dôstojnej miere.
Vládca si unavene vzdychol, pretrel oči a tiež sa začal prechádzať. Spoločne vyzerali bizarne, kabinet na to reagoval adekvátne, mlčaním a čakaním. „Myslím, že sme to už prebrali. Hovoríme o tom posledné tri mesiace a som presvedčený o správnosti nášho riešenia.“
„Toto nie je riešenie,“ zasyčal radca s prstom zapichnutým na jeho hrudi.
„Pozor na jazyk, i na prst, môžeš o ne prísť.“ Vládcov hlas napĺňala smrteľná hrozba. Obrátil sa k ostatným. „Hlasujeme. Los padol na rasu, ktorú považujeme za najmenej produktívnu a dôležitú pre náš ďalší blahobyt a pokrok. Áno?“ Sálou sa rozhostilo mrmlanie. „Áno?“ Vládca zvýšil hlas, tento raz bola odpoveď jasná a zreteľná, spolu so zdvihnutými rukami na znak súhlasu. „Výborne. Máte moje povolenie.“
V sále ostali dvaja. „Vraj padol los,“ hlesol posmešne radca. „Aspoň priznaj svoj názor. Nech si zachováš aj tu najmenšiu štipku cti.“
„Žiadne choroby, žiadne smrteľné vojny pre našich obyvateľov. Pokiaľ preriedenie nepríde prirodzene, príde nasilu.“
„Prečo práve múzy? Nerozumieš, ako veľmi…“
Vládca zdvihol ruku na znamenie mlčania. „Viem, hovoril si. Nie len inšpirujú, majú aj aktívnu mágiu. Zopár ráz sa nám nesmierne zišli, súhlasím. Napriek tomu ide o najslabšiu rasu. To vari vidíš, nie?“
„Najslabšia.“ Radca vetu nedokončil, nedokázal. Zúril, musel sa ovládať. Nechcel sa k múzam pridať. „Čím, pane môj? Argumentuj.“
„Upíri, vlkolaci, elfovia, druidi, čarodejnice, amazonky, grácie, harpye, fúrie, fiannovia, obri, trolovia, trpaslíci, pieskoví muži, živlovládcovia. A múzy. Nie je to jasné, ktorá z našich rás prináša najmenej?“ Vládca sa tváril víťazoslávne. Stále nerozumel.
„Iba inšpirujú,“ šepol nečujne. O čosi hlasitejšie dodal: „Fajn, pane môj. Stále si mi však neodpovedal.“
„Nemám čo.“
„Vidíme sa, keď pochopíš.“ Odišiel cez prah dverí. „Alebo sa neuvidíme.“ Posledné slová vládca nepočul.
Radca, polovičný elf a druid prechádzal pomedzi cely zaplnené múzami ženského i mužského pohlavia. Pripravovali ich na popravu, vysvetľovali nevysvetliteľnú situáciu. Sedeli na zemi vo svojich kedysi snehobielych šatách a čakali na smrť. Ešte pred týždňom prosili, teraz na to nemali síl. Nebolo sa čomu diviť.
Zrejme by sa ani nesťažovali, múzy to v povahe nemali. Každý myslel, ako hlboko zasvätili svoje životy umeniu. Opak bol pravdou. Inšpirácia bola pre nich čosi viac, než iba písanie, maľby, či spev. Málokto rozumel, málokto veril.
Posledný pohľad v tomto kraji venoval ich popravám. Dali im voľnosť výberu. Niektoré múzy zahynuli sťatím, iné obesením, jedom, prípadne utopením. Neodišli v tichu, neodišli v pokoji. Spievali posvätné piesne múz až do skonu posledného, múzy histórie. Radca bol prítomný pri všetkom. Ponúkal im pohľad na znak kotvy do tohto sveta, ukazoval tým, nie ste sami, nie ste nedocenení, niekto vo vás verí.
Po smrti poslednej múzy kraj opustil.
Vládca ho zúfalo hľadal. Štyri mesiace radcu nikde nebolo, zmizol. Všetko sa rúcalo. Odkedy múzy popravili, dochádzalo k rozpadu.
Armáda nedokázala bojovať, nie fyzicky, takticky. Vládca nezvládal dávať príkazy, plánovať, hľadať najefektívnejšie riešenia. Ostatné politické bytosti klesali na duchu, nestarali sa, nevideli na to dôvod. Nové druhy ťažkej roboty trpeli nedostatkom spôsobov na ich zvládanie. Chýbala zábava, piesne, či amatérske hry slúžiace na odreagovanie sa, relaxáciu. Aj tí najtrénovanejší strácali motiváciu, záujem. Vedecké poznatky stagnovali, mudrci nedokázali myslieť poza dávno objavené poznatky, čarodejníci prestali objavovať nové zaklínadlá, všetko obyvateľstvo nezvládalo riešiť konflikty.
Zo dňa na deň zabúdali čítať, zo dňa na deň zabúdali písať. Nie pre strácanie pamäte, ale pre strácanie chute. Všetko sa dialo neprirodzene rýchlo, tvrdo a bolestivo.
Po pol roku vládca otvoril oči. Ležal v posteli, zvony odbíjali polnoc. Porozumel, aj keď neskoro. Zabil múzy, zabil inšpiráciu. Ako si to mohol dosiaľ nevšimnúť? Prinášali viac, než iba umenie. Zarazil sa. Čo všetko vlastne medzi umenie patrí?
Vyskočil na nohy, vzal kabát, rozžiaril lampáš a vyšiel von. Díval sa do tmy, rozhodnutý nájsť riešenie. Najprv zamieril do knižnice, keď v pravom vrecku kabáta zacítil kus papiera.
„Inšpiráciu nezničíš.“ R.
V kútiku duše pocítil plamienok nádeje. Netušil, kam ísť, ako konať. Zamieril do ich bývalej osady. Možno tam nejaké stopy nájde. Nie možno, musí. Bál sa zlyhania. Bez múz mohol stratiť motiváciu, posledný kúsok sily.
Pridal do kroku. Potácal sa lesom, zapochyboval. Nemal ísť sám. Začínalo svitať, prvé náznaky svetla ukázali na jaskyňu. Zašiel do nej, potreboval si oddýchnuť.
Usadil sa na kameň, hlavu zložil do dlaní. „Nedokážem to,“ šepol. Pozrel dohora. „Nedokážem to!“ Kričal, niekoľko ráz sa opakoval, načúval svojmu echu. „Inšpirácia vraj nikdy nevymrie. Nikdy! Tak kde si?“
„Musíš to chcieť, naozaj túžiť.“ Netušil, odkiaľ hlas pochádzal. Nepoznal ho, nevedel identifikovať, o aké ide pohlavie. Začal sa prechádzať. „Dobre sa mi prizri.“
Vládca sa snažil. Vpravo, vľavo, za sebou, ale nič nevidel. Zasmial sa na sebe a pozrel dohora. Mal si to všimnúť hneď. V strede jaskyne, priamo nad ním visel obrovský, majestátny kvet zo zlata.
„Prosím. Aspoň jedna múza.“ Stále na kvet hľadel. „Vymením sa,“ dodal po chvíli rozhodne. Krajina múzy potrebuje viac, než vladára. Ten je nahraditeľný, najmä ako čarodejník. Natiahol ruku do hora. Nedosiahol, ani mu o to nešlo. Ponúkal sa, nie len slovne.
Jaskyňou sa ozval slabý smiech plný radosti, nie posmechu. Išiel za ním. Natrafil na ďalší zlatý kvet. Kedy sa tam zjavil? Pootočil sa. Z každej steny, škáry a pukliny rástli zlaté kvety rôzneho tvaru a veľkosti. Tisli sa z nich najprv ramená, či nohy, časom celé telá. Vládcu obkľúčili muži i ženy, zahalení do bielych plachiet. Múzy.
„Vraj si nás volal.“
Vládca mlčky prikývol. „Prosím, odpustite.“ Zdalo sa mu to, alebo niektoré tváre poznal?
„Inšpiráciu nezničíš. Bez nej sme my všetci ničím.“ Zopár z nich sa usmievalo. Nemali by.
„Ďakujem.“ Myslel to úprimne, klesol na kolená.
„Neďakuj, ešte sme nič nezmenili.“
Vládca nesúhlasne krútil hlavou. „Ale zmenili.“ So slzami v očiach na nich pozrel. „Konečne rozumiem. Viem, je toho stále mnoho, čo musím pochopiť, ale toto je prvý krok. Vážim si toho.“
Jedna z múz k nemu podišla. „Kde nás potrebuješ?“ Jemne sa dotkla jeho tváre, zotrela mu slzy.
Povzdychol si, nie rezignovane, odhodlane. „Všade. Potrebujem vás všade.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.