 |
Veriaci sa pomaly schádzali na polnočnú omšu. Zababušení do zimného oblečenia, mlčky smerovali do kostola.
Neponáhľal som sa. Nechcem tam byť medzi prvými a sedieť kdesi vpredu. Vlastne, ja sem vôbec nepatrím. Idem sem po prvý krát. Ženie ma zvedavosť o úplne iné zážitky.
" Janko, Lucia nie je len meno, ale od tohoto dátumu, od trinásteho decembra, sa rátajú zvláštne dni." vravela mi raz stará mama.
„Aké dni?“ spýtal som sa vtedy ešte ako šesťročný chlapec. Stará mama sa ku mne nahla pozrela sa mi skúmavo do tváre a pokračovala:
" Ak od Lucie, začneš robiť stolček, každý deň niečo a takto deň po dni ti to bude trvať až do Vianoc, na Štedrý deň budeš môcť vidieť bosorky.
„Ha,ha,ha , to nie je pravda.“ smial som sa neveriacky.
„Toto nie je na smiech, Janko. Stolček by si musel zaniesť do kostola na Polnočnú omšu. Keď sa omša začne, postavíš sa na stolček, a vtedy ich za pánom farárom uvidíš.“
„Naozaj?“ teraz som už cítil na sebe zimomriavky, lebo stará mama mala až príliš vážnu tvár.
Tieto zimomriavky mám aj teraz, stískajúc stolček pod kabátom, postávajúc pred kostolom. Prešlo odvtedy tridsať rokov než som konečne nadobudol odvahu.
„Nemôžeš tam ísť len tak, Janko.“ pokračovala stará mama, keď videla moje otvorené ústa.
„Najprv musíš na dvere svojho domu zvonku zavesiť hlávky cesnaku. Tie ťa ochránia pred bosorkami. A na cestu si vezmi do vrecka mak a nešetri.“
„Mak?,a načo?“
"Keď si staneš na stolček, bosorky ťa uvidia a po omši ťa budú nahánať, preto po obrade musíš ihned vybehnúť von a urobiť z maku okolo seba kruh. Bosorky musia mak vyzbierať a ty zatiaľ dobehneš domov.
„A potom?“
„Potom vojdi dnu do domu, zavri za sebou dvere.“ smiala sa stará mama a pohladila ma po tvári, ale keď videla ako som sa začal báť, dodala: A neboj sa, cesnak na dverách ťa ochráni."
Ľudia už zaplnili lavice a ja konečne vchádzam dnu. Ešte mimovoľne kontrolujem vrecko maku, zavesené na opasku. Nešetril som stará mama, mám ho celé kilo.
Začal sa obrad. Opatrne kladiem stolček na podlahu. Som celkom vzadu za sedadlami. Stávam si na stolček a vtom cítim na tvári závan. Akoby som vstúpil do iného sveta. Stojím len na malom stolčeku, ale dobre vidím nad hlavami všetkých ľudí. A vtom ich zbadám. Sú ako čierne atramentové machule, pravaľujú sa nad hlavami niektorých modliacich sa. Zrazu machule stuhli a ja cítim, že ma vnímajú. Nemajú oči ani tvár, no počujem ich hlasy. Hovoria hlasmi tých ľudí, nad hlavou ktorých sa vznášajú.
Pochopil som to. To sú čierne duše ľudí ktorých tu všetci poznáme. Železného čo vraj zabil svoju ženu, ale nikdy mu to nedokázali, Horeckej, čo bije svoje deti, a duša učiteľa, čo ohmatáva školáčky v kabinete. Nikomu z nich nič nedokázali, len sa o nich nepekne šušká. Áno, to sedí, toto môžu byť tie strigy, čierne duše ľudí čo nevidíme.
„Neujdeš nám, my ťa dostaneme.“ šepocú mi v hlave striedavo ich hlasy.
Telom mi idú ľadové zimomriavky. „Ujdem im skôr ako skončí omša.“ a dostávam spásonosnú myšlienku. Chcem ihneď zoskočiť zo stolčeka, ale nemôžem!
„Pamätaj, z kostola nemôžeš odísť, kým sa obrad neskončí.“prizvukovala mi stará mama.
„Tak ďakujem stará mama, ale to si nepovedala prečo.“ nahnevane si šepocem a v ruke stískam vrecko s makom. Ani som nevedel, ako som po obrade vyletel z kostola a s protivným šepotom v hlave, „Neujdeš nám!“ sypal okolo seba kruh. Keď sa kruh uzavrel zatmelo sa mi nachvíľu v očiach a keď som ich otvoril, stál som chrbtom k dverám svojho domu. Čierne machule stáli predo mnou a začali po mne chniapať. Stihol som sa skrčiť dole a v tom z venca na dverách vyrazili svetelné pruhy. To zažiaril cesnak a vytvoril okolo mňa ochrannú clonu. Ako machule dorážali, rozpadali sa o svetlo, ktoré ale tiež v tomto boji slablo. Keď sa rozplynula posledná čierna duša , svetlo zhaslo.Vletel som do domu a zavrel dvere. Stihol som ešte skríknuť, "ďakujem stará mama " a zamdlel som.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.