 |
Venujem:
Šermiarke,
Epochiálnemu bláznovi
a dvom Jurajom.
Namáhavo sa mi podarilo otvoriť oči.
Bol som úplne priviazaný o kreslo koženými remeňmi. Okolo mňa sa rozprestieral kruh svetla, za ním však vládla hustá tma. Akokoľvek som otáčal hlavu, nevidel som nič iné. Napravo odo mňa bol akurát prenosný doktorský stolík na ktorom ležala vŕtačka, rôzne pílky a zbierka nožov. Akoby to nestačilo, odkiaľsi zľava som počul odporné mľaskanie a trhanie, ako keď pes odkusuje zo stejku. Oblial ma studený pot. Kde to dopekla som?
Snažil som sa spomenúť si ako som sa sem asi dostal. Pamätám si, že som v študovni čítal Freudov Výklad snov a zároveň ponad knihu nenápadne pozoroval mladú knihovníčku s výrazným výstrihom, ktorá si niečo ťukala do počítača. Potom mám okno. Uniesli ma? Nie, to je absurdné. Kto by čo mal z obyčajného študenta psychológie, z priemernej rodiny?
,,Haló?!“ povedal som do tmy mierne vystrašene. Priam na zavolanie z nej vyšlo dievča, určite nie staršie ako tridsať rokov. Čierne vlasy po šiju, hnedé oči a na ľavom líci tetovanie hada ovinutého okolo pergamenu. Malo tmavočervené oblečenie. Bola krásna.
Jej zjav mi vyrazil dych, aj keď sa na mňa ani nepozrela. Zo stola zobrala vŕtačku. Spamätal som sa až vtedy, keď sa mi vrták dotkol pleca. Tvár mi zbledla zdesením: ,,Prest… ááááááááá!“
Vŕtačka „šťuchla“ do pleca, pričom hojne striekala krv. Vrieskal som aj keď mi vrták vytiahla a pobrala sa k stolíku. Až po chvíli, keď odznelo to najhoršie som s uslzenými očami a vystrašeným hlasom povedal: ,,Kto ste a prečo to robíte?“
Moja mučiteľka stála nado mnou s elegantnou dýkou. Na tvári sa jej vynímal diabolský úškrn. Prehovorila ľudským hlasom, ale aj tak v ňom bolo čosi nenásytného a mrazivého: ,,Je to zmysel našeho bytia.“ Pár švihmi mi odrezala prednú časť oblečenia a obnažila hruď. V očiach sa jej túžobne zaiskrilo.
Hútal som, čo má táto zvrátená psychopatka so mnou v pláne. Žiaľ, keď jemne zabodla špičku dýky do mojej hrude a až moc pomaly ňou začala prechádzať ďalej, docvaklo mi.
Reval som od bolesti, zatiaľ čo ona sa uškŕňala a tlmene chichotala na mojom utrpení. Pripadalo mi to ako celá večnosť, kým skončila. No ani potom sa ukrutná agónia o moc nezmenila. Väčšinu môjho hrudníka teraz vypĺňali červené, obnažené svaly. Nevládal som už kričať. Zlyhal mi hlas a aj šokov bolo zrazu toľko, že som k nim ostal apatický. To však ešte zďaleka nebolo všetko.
Sadistka v tmavočervenom odeve s uspokojením pozrela na svoje dielo a jej oči sa zablysli ešte chtivejšie. Naklonila sa ku mne. Takmer zvodným, aj keď iste šialeným a prisahal by som, že svojim spôsobom i neľudským hlasom mi šepla do ucha: ,,Neboj zlatko, toto si užiješ rovnako ako ja.“
Keď sa oddialila, jej výzor bol úplne iný. Pokožku mala uhľovočiernu, tetovanie na tvári jej žiarilo na ohnivooranžovo, nechty sa zmenili na pazúry a dúhovky boli žiarivo červené s tmavofialovými bielkami.
Jedným švihom drápov mi rozškrabla nekrytý sval. Vytryskla z neho krv. Zároveň mi však položila ruku na sval tesne vedľa. Nedokážem vysvetliť, čím to bolo, ale jej dotyk spôsoboval na mojej pokožke takmer neznesiteľné vlny rozkoše. Tak isto ako jej pery a jazyk, keď s neukojiteľným hladom chlípala krv z rany. Môj mozog toľkým šokom vôbec nechápal, ale nakoniec ho premohli pudy. Úplne som sa tomu oddal. Vravieť, že to bola novinka by nebolo spravodlivé. Málo študentov pred skúškami so psychopatológie na konci semestra nemasturbovalo. Toto bolo však iné, oveľa silnejšie. Až som zapochyboval, že takáto rozkoš sa dá vnímať pomocou ľudských zmyslov.
Horúce chvíľky medika zneužívaného pacientkou zrazu ukončil nadprirodzený hlas, ktorý vravel ľudskou rečou: ,,Kroť sa, nechceme ho zabiť! Aj tak sme len pár riadkov na papieri.“
Beštia prestala piť, odstúpila a vzpriamila sa. Z vlhkých pier jej kvapkala životodarná tekutina: ,,Rozumiem.“
Najskôr som mal chuť na ňu nahučať, nech pokračuje, až tak mi extáza otupila intelekt. Ale racionalita sa rýchlo vracala. Len som nevedel, či je to lepšie alebo horšie.
Z mojich rozjímaní ma prebral ďalší netvor. Do svetla vstúpila postava odená v čiernom. Sotva plnoletý muž. No vyzeralo to, že iba jednu polovicu tváre mal ľudskú. Z tej druhej bol… tieň a oheň. Vyškeril sa na mňa a jedným mávnutím ruky ma oslobodil od všetkých remeňov, ktoré ma pútali k stoličke. ,,Poď“ surovo ma zobral za zdravú ruku a ťahal za sebou do tmy. Mal ohromnú silu. Nedal mi ani šancu postaviť sa a nabrať rovnováhu, takže ma vlastne vliekol po tvrdej, studenej, hrboľatej zemi. Nemal som najmenšiu možnosť brániť sa. Keď si moje oči trochu zvykli na tmu, otočil som hlavu doľava. Stále sa odtiaľ ozýval mľaskot akoby niekto jedol. A skutočne.
Zazrel som pár rôznofarebných očí, ktoré patrili niečomu, čo by sa pri veľkej fantázií dalo nazvať telami. Tie telá niečo žrali, ale ja som ďakoval všetkým existujúcim božstvám, že nebolo vidieť čo žrali.
Zrazu sme zastali. Môj sprievodca, polo človek polo tieň, ma dlhú chvíľu nechal adaptovať sa na tmu okolo. Preňho to zjavne bolo prirodzenejšie prostredie. Ja som však bol schopný rozoznať len obrysy akéhosi tmavého útesu, na okraji ktorého sme stáli. Následne Tieňovec prehovoril:
,,Táto priepasť je najvyššia svojou hĺbkou. Sme na hranici existencií. Ten útes si ty a mnohí iní, ktorí tiež snívajú sny. Každému z vás sa však javí inak. Neuvedomujete si, čo robíte. Nemáte inú možnosť. Túžite po neexistujúcom a bojíte sa práve tejto priepasti lebo na jej konci strácate samých seba. Prejavuje sa zápor etiky. Tam ste vy sami nahí. Svet, ak to nie je len ďalší sen, je nekonečná hra večne a bez odpočinku splietajúca samú seba z veľkolepej prázdnoty, v ktorej nevedomý boh na tróne píše temnú knihu vzorcami teórie katastrof!“ následne ma rázne sotil dolu útesom.
Chcel som kričať, no otváral som ústa naprázdno. Nebol tam vzduch. Napriek tomu som sa pretáčal v hustej ničote, akoby uväznený obrovským hurikánom. Tým slovám som vôbec nerozumel a ani som nechcel rozumieť. Naznačovali… nie. Potvrdzovali moju strašnú predtuchu. Ale už som na to nechcel myslieť. O chvíľu sa aj tak niekde rozpľasnem a bude po všetkom.
Padal som a padal. Akoby to bola večnosť. Keď skončil prvý šok, všimol som si, že zrazu tma nebola tak hustá. Dokázal som vidieť steny priepasti, no to čo som videl ma zdesilo. Boli tam hádam miliardy izbičiek s posteľami. Vo všetkých spali ľudia. Nad každou posteľou viseli hodiny a ukazovali rôzny čas. Vyzeralo to, ako nejaký mimozemský sociálny experiment. V hlave mi zazneli posledné slová môjho väzniteľa o bohu. Studený pot mi premočil poslednú suchú nitku.
Ale najviac ma desilo jedno: Ak mala tá polo tieňová bytosť pravdu, aký Ja bude dole?
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.