 |
Zlo existuje.Bezprávie a barbarstvo sú na každodennom poriadku.V úradoch korupcia len tak kvitne,na uliciach si plnia vrecká potetovaní pasáci a drogoví díleri sa nikdy nemali lepšie.Mafiáni patria do projektu ochrany svedkov zatiaľčo vreckoví zlodeji sú odsúdení na doživotie.Spravodlivosť je v tomto vesmíre skôr výnimkou ako pravidlom.Žijeme vo svete,kde zlo je všadeprítomné a kde nebezpečenstvo prichádza s každým západom slnka.
Ktosi raz povedal,že ľudia zomierajú,aby smrť nevymrela,no čo ak sa smrť rozhodne dať si pauzu?Čo sa stane,ak mŕtvi znova začnú chodiť po svete živých?
Zlo existuje,a ja,ho použijem.
Sedela som v rozsiahlej sieni obkolesenej zrkadlami s rukami za chrbtom pevne zviazanými tenkým drôtom.Predo mnou sa rozprestieral okrúhly stôl,za ktorým sedela Rada niekoľkých,starec v bielom rúchu s Matuzalemovou bradou ,neznáma žena ,ktorá si ma obzerala so starostlivým pohľadom,a nakoniec moji 2 psychotický väznitelia, Maličká,mladé atraktívne žieňa oblečené vo vyzývavých čiernych gotických šatách,a jej večne zachmúrený priateľ Majki Santangelo. Práve sa radili,či ma zabijú alebo nechajú na žive.
Po posledných 2 mesiacoch strávených v ich väzení mi už bolo jedno čo so mnou spravia.Len nech to netrvá dlho,pretože drôt na mojich rukách sa mi začal vnárať do zápästí a ruky pomaly opúchali. Vedľa mňa sedelo drobné dievča,celé v ružovom a nepokojne ťukalo do ružových klávesov notebooku.Vlasy malo zviazané ružovou mašľou.S tou ružovou to vážne preháňalo.
,,Rozmar,zlatko,už je čas,“ozvala sa starostlivá neznáma žena a láskyplne pozrela na dievča.Jej hlas sa trblietal v ozvene sály a napľňal ma teplom a pokojom.
Dievčatko si ju však nevšímalo.Zrazu zdvihlo zrak od obrazovky notebooku a pohrozilo mu drobnou päsťou.
„Len chvíľku.Snažím sa skontrolovať najnovšie klebety na červenom koberci a stále mi tu vyskakuje táto vzdelávacia haluz.Vraj sila trhov v Ázii.Koho to zaujíma?“
„Niekoľko miliárd Ázijčanov,“sarkasticky som poznamenala.Všetci na mňa nevraživo zagánili až na neznámu ženu.Začala som mať pocit,že ma nikto nemá rád
Dievčatko vstalo zo svojho miesta,vystrelo sa predo mnou,odulo pery a chystalo sa mi niečo povedať.Ked bolo ružové predtým,teraz sa od neho ružoveli aj steny.Malo ju úplne všade.Dokonca aj jej žuvačka bola ružová.
„Ružová.“vypadlo zo mňa a tvár dievčatka zažiarila šťastím.
„Ja viem.No nie je to úžasné?Ružová je farba diečat všetci majú radi ružovú,lebo je to najkrajšia z farieb a zároveň je základom ženskosti,nie ako tá čierna.“
Pri poslednom slove sa striaslo a s opovrhnutím pozrelo na Santangelovu priateťku.Mala som pocit,že aspoň trochu z tej ružovej je kvôli mne.
„Ružová patrí k dievčatám ako…hmm…ako“
„Ako masturbácia k sexu,“ dopovedala za ňu Maličká s úsmevom sladkým ako kyselina.Stála tam nepohnuto vedľa svojho priateľa.Krásna,elegantná,neznesiteľná.
„To stačí,Na toto nemáme čas.Čím dlhšie to dievča žije…Rozmar,pridaj sa k rade,aby sme mohli rozhodnúť!“ rozkázal starec.
„Rozmar môže vyjadriť svoj názor aj zo svojho miesta,však zlatko?“ s úsmevom povedala žena.
Dievčatko chvíľu premýšľalo,potom kleslo na stoličku a odniekiaľ vytiahlo púdrenku s vreckovým zrkadlom.
„Buon jeaur.Ako sa máš?Vyzeráš dobre.Schudla si?“ začalo rozprávať svojmu obrazu v zrkadielku.Ešte chvíľu v ňom špúlilo pery,ked´ ho chmatom zatvorilo a povedalo:,,život,volím život.“
„Ty hlúpe šteňa,uvedomuješ si čo sa stane ak bude žiť? Naozaj si myslíš,že ju môžeš zachrániť?“starca pochytil nevídaný amok.
„Toto je demokracia Seb.Nevyhovieme všetkým návrhom,ale aspoň vypočuť ich treba.“povedal s pokojom mĺkvy Santangelo.
„Preto,volím život!“ skočila mu do vety neznáma žena a uvelebila sa na stoličke vedľa Rosemary.Oviala ma myšlienka rozmarného života,ktorý sa nikdy nenaplní.No idea,že by som sa znova mohla opaľovať na pláži s bielym pieskom,kde by mi vetrík pohadzoval vlasmi ma naplnila eufóriou.Zrazu sa mi už smrť nevidela taká pekná.Ved´ ak by bola smrť taká krásna ako sa hovorí,bohovia by neboli nesmrteľní.
„Stratila si rozum Vita? Aj ty? Neuveriteľné.Ak by hlúposť kvitla tak z vás dvoch tu mám hotové arborétum!“ opäť sa ozval starec.
„Oh,koľká tragédia,“ozvala sa znudene Maličká na iritujúce reptanie.
„A ty si kto,že sa ma opovažuješ prerušiť?Mňa,ktorý kráčal bok po boku s prvými ľudmi,ktorý prežil potopu sveta,kto si ty?Si iba malá,lacná,radodajná…“
„Ja,“nahnevane vstala zo svojho miesta Maličká a hnala sa k starcovi pozerajúc mu do očí.Sála akoby potemnela a dýchanie sa mi zrazu zdalo ako tá najťažšia vec,čo som kedy robila.Starec tiež ledva lapal po dychu a vystieral sa na svojom mieste.Očividne umieral.,,Som Tíšiteľ bolesti,Priateľ osamelých,Koniec nádejí.Ja…“ naklonila sa k starcovi,z ktorého unikal život„som SMRŤ a volím rovnako ako aj ty-smrť.“
Super.Práve ma odsúdila na smrť samotná Smrť.Títo ľudia naozaj potrebujú doktora.Zostával už iba Majki Santangelo,ktorý bude voliť rovnako ako poslední dvaja.Premýšľala som ako ma zabijú,ked ma za ruku chytila drobná rúčka.
„Neboj sa.Nebude to bolieť,“snažila sa ma upokojiť maličká Rosemary.
„Podídeš k temnému zrkadlu, a bude po tom,“ukázala na zrkadlo zastrené čiernym závesom,ktoré som si všimla až teraz.Pochytil ma hysterický záchvat smiechu.Ako môže pohľad do zrkadla zabíjať?Potom sa ozval Santangelov hlas:
,,Dievča musí zomrieť,niet inej možnosti.Vstal od stola,starec mu podal papierové vrece,ktoré mi ochvíľu nasadil na hlavu,zatiaľčo som sa stále smiala a vykročili sme v ústrety mojej smrti.Všade bolo ticho,len Santangelo mi niečo mrmlal do ucha.
„Ked kohút znesie čierne vajce a vysedí ho tučná ropucha,vyliahne sa tvor taký odporný a skazený,že pohľad naň nevydrží žiadna duša“
Zastali sme.Tak,a je to tu.Smrť.Neviem prečo,ale dostala som nevysvetliteľnú chuť na zmrzlinu.Čo by som teraz dala za jeden hlt tej studenej dobroty.Zaujímavé na čo človek myslí tesne pred smrťou.Niekto mi zložil vrece z hlavy.Predo mno sa objavilo zrkadlo zakryté čiernym závojom,ktorý sa pomaly odhŕňal.A potom som to zbadala.
Strašidelný jašter sa približoval mojim smerom a pozeral mi rovno do očí.Svaly na tvári mi zrazu pomaly začali tuhnúť.Nedokázala som ani len žmurkať.Z posledných síl som ich zavrela.Do stuhnutých končatín sa mi vracal život.Zhlboka som sa nadýchla a s úľavou si všimla jednu podstatnú vec.Žijem.Pootvorila som oči.Po jašterovi sa akoby zľahla zem,ked mi vtom niekto do tela vrazil meč.Teraz už smrti určite neujdem.
Okolo mňa sa strhla hádka.Všetko bolo také chaotické.Niekto sa pokúšal zabrániť pozrieť Maličkej do zrkadla,no nestihol a tá sa v momente zmenila na kameň.Miestnosťou sa ozýval plač Santangela.Celá izba sa ponorila do temnoty,z ktorej sa ozýval mohutný hlas,ktorý sa mi akoby prihováral:
,,Nech ten,kto je bez viny,nebude zatratený.“
Chcela som si ešte predstaviť zdrvený pohľad mojich známych,ked budú zajtra v novinách čítať o mojej smrti,no to,som už nestihla,a svet sa v okamihu sfarbil do červena.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.