 |
Muž sedel v preplnenej čakárni a nohou klopkal po zemi. Ľudia okolo neho si čosi šepkali. Vo vzduchu sa vznášal pach staroby, potu a nemocnice.
Obzrel sa okolo seba a videl asi dvadsiatich klebetiacich starých ľudí. Malý chlapec si držal koleno a so slzami v očiach sa držal mami.
Vedľa muža sedel mladý, asi dvadsaťpäťročný muž s usmievavými ústami. Sedel a sústredil sa na protiľahlú stenu so zamysleným pohľadom, aj tak však vyzeral, akoby sa bavil na nejakom vtipe, ktorý si hovoril v hlave.
Opäť sa zadíval na zem, bledosivé linoleum pokryla kvapka potu, ktorá naň dopadla z jeho čela.
“Koleno?” zaznelo z miesta vedľa neho. Z predklonu sa nevyrovnal, iba otočil hlavu, či muž hovorí s ním.
Hovoril.
“Hm? Aha, áno, koleno,” zakoktal a opäť sa zahľadel na zem.
“Voda? Krv? Jabĺčko?” dobiedzal muž s usmievavými ústami.
“Neviem, asi voda.”
“To poznám. Ja mám krv, pred pár týždňami som bol na operácii, dám si dole ortézu prejdem pár krokov a zase mi vyskočilo jabĺčko. No neporazí vás?”
“To je nepríjemné, naozaj,” čo možno najstručnejšie odvetil muž.
“Som Boris Lužík,” usmial sa usmievavý chlapík a nastavil ruku.
“Kiril Haskič,” odpovedal zamyslene muž a nedôverčivo mu ruku opätoval.
“Haskič? Ty máš niečo s Lýdiou Haskičovou?” spýtal sa so záujmom Boris. Kiril si ho premeral od hlavy po päty. Aj on? pomyslel si.
“Je to moja manželka,” odpovedal Kiril napokon.
Muž vypleštil oči, ústa sa mu skryvili do zvláštnej grimasy a nakoniec so začudovaným pohľadom odvetil:
“Hmm, no dobre,” a zadíval sa opäť pred seba.
Vie to? Všetci to vedia? Tep sa mu zrýchlil, kropaje potu mu pokrývali biele čelo. Opäť sa predklonil. Zavrel oči, hlasy okolo akoby zvyšovali intenzitu. Dostávali sa mu pod kožu, až napokon nepočul nič iné.
“Vieš o tom však?” prebudil ho hlas muža. Zrazu bolo ticho. Otvoril oči a opäť sa zadíval na Borisa. Jeho pohľad mal istú naliehavosť a istotu, ktorá ho prinútila odpovedať, aj keď ho plánoval poprosiť, aby ho nechal na pokoji.
“Čo myslíš?”
“Že šuká s každým,” vôbec nijako nezaobalil slová, povedal ich, ako mu prišli na jazyk. Slová sa odrazili od lesklých žltých stien ako skákavá loptička. Dôchodcovia stíchli a zadívali sa na nich dvoch. Kiril si všimol ich pohrdovačné pohľady plné odsúdenia a sklamania.
Chcel sa na muža osopiť, spýtať sa, čo si to dovoluje, jednu mu vylepiť za tú drzosť a neohrabanosť. Namiesto toho niekoľko sekúnd na neho hľadel a odpovedal:
“Áno.”
Kiril si spomenul ako to zistil. Domov sa vracal neskoro z práce, Lýdia bola čoraz nepríjemnejšia, na záver mu prestala aj variť. Nemilovali sa snáď už rok a jemu to v skutočnosti ani veľmi neprekážalo. V práci mal dvanásťhodinové zmeny a keď chcel uživiť rodinu aj splácať hypotéku na dom, musel držať hubu a krok. Lýdia tomu nerozumela a čoraz viac sa odcudzovali. Chodievala často von s kamarátkami, začala navštevovať posilňovňu aj jógu a mnohokrát sa zdržala neskoro do noci.
On len sedel na gauči s pivom a sledoval televíziu, lebo vedel, že ráno opäť vstáva do práce.
Pri jednej ceste domov videl, ako Lýdia vchádza do domu na okraji mesta. Usmievala sa na muža, ktorý jej podržal dvere a spolu zmizli vnútri. Rozmýšľal, že pôjde a zazvoní, napokon si to však rozmyslel. Začal jej sledovať správy na mobile, kde jej akýsi Jaro písal, ako sa mu to včera páčilo, a že či ten paroháč Kiril niečo tuší.
Na svoje prekvapenie nevypenil. Namiesto toho upadol do ešte väčšej letargie. Už sa zobuď Kiril a rob niečo so svojim životom preboha, hovorievala mu v návale zlosti. Potom buchla vchodovými dverami.
“To je dobre. A čo s tým hodláš urobiť?” spýtal sa ho Boris. Kiril akoby sa zobudil zo sna. Opäť hľadel na sivé linoleum v miestnosti, ktorej vládlo nepríjemné šero.
“Uvidíš,” odvetil len.
“Pán Jozef, poďte,” povedala vľúdnym hlasom sestrička. Obzrela sa po čakárni, prekrútila očami a usmiala sa na starého muža, ktorý vchádzal okolo nej do ordinácie. Vzala si od troch nových príchodzích kartičky poistencov a zabuchla ľahké dvere z drevotriesky. Muž s usmievavými ústami sledoval Kirila, ktorý si periférne všimol, že pohrdovačné pohľady mu venujú aj ostatní a čosi šepkali. Bol si istý, že o ňom.
Kiril rukou prechádzal po ťažkých železných nohách stoličky, na ktorej sedel. Utvrdil sa v tom, že je to pevná konštrukcia, žiadna drevená napodobenina, aké majú v práci. Zavrel oči, vydýchol a vstal.
Boris sa za ním otočil podobne, ako asi desiatka pacientov. Kiril chytil stoličku za operadlo, zahnal sa naučeným pohybom a jedným šmahom rozmliaždil Borisovi hlavu. Ten nestačil ani hlesnúť, žena s chlapcom zvreskla. Muž ešte syčavo vydychoval, na hlavu zničenú na nepoznanie dopadol ďalší úder, ktorý ukončil jeho život. Oko sa odgúľalo a zastavilo sa až na protiľahlej stene. Sestrička vybehla skontrolovať, čo sa deje, no asi piati starí ľudia ju zatlačili späť do ordinácie a zatvorili dvere. Niektorí zostali sedieť akoby zamrzli, len vyvaľovali oči na Kirila, ktorý postupoval čakárňou. Nečakali blížiaci sa úder, nedokázali pochopiť komplexnosť situácie.
Kiril sa zahnal druhýkrát, starý muž s krvavými očami ani nestihol dať ruky pred seba, keď mu ťažká železná noha preťala lebku. Oči sa mu prevrátili ako pri infarkte. Stolička sa pri tomto údere rozštiepila, odpadli z nej dve nohy. Ani táto nič nevydrží, pomyslel si Kiril a obzrel sa okolo seba. Väčšina dôchodcov utekala preč a v čakárni zostali už len malý chlapec so svojou matkou. Tá hystericky plakala a rukami chránila svoje dieťa.
“Nie, prosím, počkajte,” a vystrela ruku oproti Kirilovi. Ten ju trafil priamo do predlaktia, ktoré sa zlomilo ako suchá haluz. Žena zastonala, chytila si ruku, keď prišiel druhý úder do čela. Zhlboka sa nadýchla, akoby nedokázala prijať fakt, že o niekoľko sekúnd zomrie a chlapca nechá na svete samého. Zdravú ruku váhavo zdvihla pred seba a chrapľavo vypľula: “Prosím.”
Kiril však so stoickým pokojom namieril a v momente zabil ženu úderom do spánku. Spolu so stoličkou spadla na bok a nastalo ticho. Žena s rukou v prvom uhle ležala a pozerala sa pred seba. Chlapec vyvaľoval oči na Kirila, ktorý držal v ruke krvavú železnú nohu od stoličky.
“Choď,” povedal pokojným hlasom chlapcovi. Ten z neho nešpúšťal oči a len zavrtel hlavou.
“Ako myslíš,” odpovedal Kiril a obzrel sa okolo seba. Čakáreň bola plná krvi, ktorej kyslý zápach sa pridal k pachu staroby. Tá bola všade, potôčiky červenej hustej tekutiny vytekajúcej z troch zmrzačených tiel sa spájala do jedného červeného jazierka nie viac ako pár centimetrov od jeho nohy. Kabelky a tašky, ktoré tam v tej rýchlosti nechali ľudia, zostali chaoticky pohodené na stoličkách i pod nimi.
Nepohol ani brvou, necítil nič. Žiadne zdesenie, potešenie, smútok. Iba prázdnotu a úľavu. Vydýchol a podišiel k dverám do ambulancie.
Zaklopal.
Vedel, že z ambulancie nevedie žiadny iný východ, takže boli dnu. Bol si však istý aj tým, že už stihli zavolať políciu, takže mu dochádzal čas.
Zaklopal druhýkrát. Klop, klop. Pokojne, metodicky, akoby klopal na priateľskú návštevu k susedom.
Nehovoril, iba klopal. Akoby to bolo jeho poslanie. Doslova cítil strach, ktorý prenikal cez tenké dvere zvnútra.
Nakoniec ho prešla trpezlivosť a tyčou odrazil rúčku na dverách. Tie sa okamžite rozleteli, presne ako tušil podľa zvuku, ktoré vydávali pri otváraní a zatváraní.
Vnútri bol doktor, pacienti a sestrička. Vyvaľovali na neho oči, akoby ich prichytil pri niečom nekalom.
Jemne sa usmial, vo dverách so železnou nohou od stoličky vyzeral ako rana božia. Vstúpil z prítmia čakárne dnu do ambulancie a usmial sa na sestričku.
“Ahoj Lýdia,” a silno stisol železnú tyč.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.