 |
Prebral sa s tupou bolesťou v zátylku.
Podľa toho, čo mu tvrdil jeho mozog, sa práve nachádzal v ležiacej polohe a pod ním bola dosť tvrdá podložka. Studená! Rýchlo sa postav, lebo si to odnesie tvoj močový mechúr, ako pred dvoma rokmi.
–
Otvoril oči. Čisté biele svetlo mu zalialo sietnicu a donútilo ho privrieť viečka. Jasné svetlo, ako keď sa s kamarátmi v mladosti pretekali, ktorý dlhšie vydrží pozerať do slnka. Vždy vypadol ako prvý. Pred čiernym závojom jeho zavretých očí mu kmitali svetelné kruhy, ktoré sa v momente stihli vypáliť do buliev.
–
Zaprel sa lakťami a poslepiačky sa posadil do tureckého sedu. Pomaličky otváral oči, privykal si na silné svetlo. Trvalo niekoľko desiatok sekúnd, pokým sa dokázal bez mihnutia pozrieť okolo seba a zistiť, kde vlastne je a čo sa s ním deje.
–
Z vrchu na neho žiarili silné halogénové svetlá a pomaly ale isto zohrievali vzduch. Sedel v čisto bielej miestnosti, ktorá ešte násobila oslepujúce svetlo. Otočil sa a pri pohľade dozadu ním poriadne trhlo. Na drevenej stoličke za ním sedela bez pohnutia nádherná žena. Čierne šaty, čierne vlasy. Nádherná tvár, plné ženské tvary. Usmiala sa na neho. Úsmev opätoval.
–
„Vitaj, Ivan. Nečakala som ťa tu tak skoro.“
Srdce mu poskočilo. Taká kráska a pozná jeho meno.
„Čakali ste na mňa?“ spýtal sa pritrúblo.
„Áno. Čakám na každého, keď príde jeho čas. A ako sa zdá, ten tvoj prišiel skôr, ako som si myslela.“
Zamyslel sa nad tým, čo žena práve povedala a po chrbte mu prebehol mráz. Postavil sa, znovu pocítil tú tupú bolesť v zátylku, teraz oveľa intenzívnejšiu. Zrazu si spomenul na čas pred tým, než sa ocitol tu. Pištoľ, dym. Narýchlo zablokoval čip. A potom tma.
„Takže, vy ste smrť,“ zamračil sa na ňu.
„Prišiel si na to tak rýchlo, som ohromená!“ žene prebehol po tvári letmý úsmev… „ale trošku si sa pomýlil. Nie som smrť. Tá mi ťa sem len doniesla, ona je len takou – doručovateľkou. Ja som tá, ktorá počúva príbehy.“
„Tá, ktorá počúva príbehy?“ zopakoval prekvapene.
„Presne tak. Príbehy. A teraz čakám na ten tvoj, Ivan Horecký. Chcem vedieť, ako si umrel. Až potom ťa pustím ďalej a ty pôjdeš buď do neba, alebo do pekla … alebo – inam. Spusti,“ prikázala mu tvrdo.
Nezostávalo mu nič iné, ako poslúchnuť.
Som vedec. Teda aspoň som bol, pokiaľ som nezomrel. Venoval som sa spolu s kolegom výskumu špeciálneho využitia jadra zeme na získavanie energie. Pôvodne sme to robili klasickým spôsobom, púšťali sme do hĺbky sondy a snažili sa získať geotermálnu energiu z roztavenej časti zemskej kôry. Ale jedného večera sa stalo niečo prevratné. Do sondy nám totiž vbehla myš. Nevedeli sme o tom, tak sme aj ju spustli dole šachtou. Nejakou záhadnou náhodou tá myš zostup prežila. No, potom sa jej podarilo uvoľniť vnútornú krytku pri meracom zariadení. Dovnútra sa z vonkajšieho plášťa vovalilo obrovské teplo a myš sa upiekla v stotine sekundy. Zničila tým celú sondu, ale tesne pred tým sa nám podarilo namerať veľké množstvo zvláštnej energie. Pri preverovaní záznamov, ktoré stihla sonda poslať pred roztavením sa, sme zistili, že priamo v jej vnútri sa náhle objavilo množstvo energie, ktoré akoby tryskalo z myšieho tela.
Pokusy sme opakovali a dolu do jadra zeme sme posielali čoraz väčšie zvieratá. Posledný pokus bol so psom. Bol v niečom špeciálny, pretože práve vtedy vznikol stabilný prúd ohromného množstva energie, ktorý sa nám podarilo na kratučký čas usmerniť. Pri tomto pokuse sa stala istá nehoda … oboch nás zasiahol lúč tejto energie. Môj kolega na mieste zošalel. Ja som si pri zásahu niečo hrôzostrašné uvedomil … ale neviem presne povedať, čo to bolo. Dal som si totiž do hlavy vložiť implantát – blokovací čip, aby sa k takémuto typu informácií nedostal nikto iný. Spálil som všetky záznamy, dal výpoveď a utiekol do Bhutánu.
–
Niekto ma však sledoval po celý čas výskumu – a na všetko prišiel. Začali ma prenasledovať neznámi muži, chceli vedieť, ako sme dokázali vygenerovať takú energiu. Prepadli ma v byte, ale podarilo sa mi utiecť. Vedel som, že im nakoniec neujdem. Zahnali ma do slepej uličky a snažili sa ma zastrašiť. Ja som si ale bleskurýchle aktivoval mozgový čip a vysmial sa im aj sebe. Jednému z nich došla trpezlivosť a vystrelil na mňa. Trafil zrejme presne, lebo to je to posledné, čo si pamätám. Dym z pištole, jeho zúrivý výraz, a potom náhlu tmu. Prebral som sa až teraz a tu.
Ale, aj keď ma dostali, z nášho výskumu na nič neprišli. Blokovací čip mi zničí mozog, ak sa ho pokúsia odstrániť.
Zdalo sa, že ženu rozprávanie zaujalo. Vravelo za ňu jej v predklone stuhnuté telo. Keď skončil, spokojne sa narovnala. Na perách jej pohrával milý, pobavený úsmev.
„Dobrý príbeh. Ale na to, aby som vedela posúdiť kam patríš, musím vedieť ešte niečo. Čo ste to vtedy s kolegom objavili?“
„Hneď to bude, len si odblokujem mozgový čip, aby som si vedel spomenúť,“ tuho zavrel oči, zdalo sa, že sa, že od sústredenia zomrie.
Po niekoľkých sekundách ním myklo a celý zbledol. Hodnú chvíľu trvalo, kým začal znovu hovoriť. Reč však nebola taká sebaistá ako pred tým, prehovoril tichým, roztraseným hlasom.
„Zistil som to ja, po tom, čo ma zasiahol lúč energie, vlastne, teraz to už môžem prezradiť – energie duše. V tom záblesku som uvidel dušu toho nášho psa. Nikdy som neveril na dušu, tobôž nie zvieraciu – ale pred pravdou neujde nik. Urobili sme ten najhanebnejší skutok zo všetkých – zabíjali sme duše. Bol to ten najtraumatizujúcejší zážitok, aký som kedy mal. Preto som musel utiecť a všetko zničiť. Častokrát som uvažoval o samovražde, ale nikdy som na to nemal dostatok odvahy. A tak som namiesto života v nekonečných depresiách hraničiacich so šialenstvom radšej zvolil čip, ktorý mi z vedomia vytesnil celú túto etapu môjho života.
–
„Ďakujem ti za tvoj príbeh, Ivan. Bol zaujímavý i poučný v mnohých aspektoch. V akých, to sa možno neskôr dozvieš aj ty. Neviem, kam poputuješ odtiaľto, ale môžem ti sľúbiť, že sám nebudeš veriť svojim očiam.“ Z rukávu vytiahla malú škatuľku a z nej tvrdú bielu tabletku. Podala mu ju, a on ju bez najmenšieho zaváhania prehltol. Ukázala rukou na podlahu a on si poslušne na ňu ľahol. Krásna neznáma, ktorej úlohou bolo počúvať životné príbehy, si sadla tesne k jeho hlave.
–
Niekoľko minút sa nedialo nič. Žena mäkko chytila Ivana za ruku, a nahmatala mu pulz. Stále žil, len jeho srdce tĺklo slabo, slabulinko, už nič nevnímal…
Žena kývla hlavou smerom k bielej stene. Svetlá zhasli, otvorili sa skryté dvere a do miestnosti vbehli v zelenom oblečení zdravotníci s nosidlami. Uchopili bezvládne telo Ivanovo, precízne ho na ne uložili a poklusom sa rozbehli k východu. Keď sa stratili v tme za dverami, pomaly a dôstojne, ako herec dobre pripravený na svoju úlohu, vstúpil dnu starší pán v rokoch. Čierny oblek na ňom sedel ako uliaty.
–
Podišiel k žene, šarmantne a ľahúčko jej pobozkal ruku.
„Skvelá práca, ďakujem Vám Zuzana. Váš honorár, aj niečo navyše, nájdete v šatni.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.