 |
Hýbateľom pokroku je lenivosť. Pohodlní ľudia si potrápia mozog, aby nemuseli telo. Ale zaháľka nepomáha vždy. Magnetické prepólovanie Zeme poskytlo priestor chybám, ktoré v jadrových silách spôsobili lenivci. Stačilo, aby zlyhala elektronika v štyroch odpaľovacích šachtách. Havárie v Rusku a Pakistane neprekvapili nikoho. Ale nálože, ktoré vybuchli na severe Kórejskeho poloostrova a hlavne pri Ženevskom jazere, zaskočili celý svet.
Vojaci, nervózni ešte z Africkej vojny, na otrasy zareagovali zle. Otvorili sa ďalšie silá a 8. mája zahynuli štyri miliardy ľudí. O týždeň na Zemi nežilo ani toľko duší, ako v čase Marka Aurélia. A tí, čo mali šťastie, sa začali modliť. K bohom známym aj neznámym.
„Metro. Najviac sa desím metra. Chodiť sa má po zemi, nie pod ňou.“
Pokrčil som ramenami. Vystrašená Epona bola čarokrásna. Všadeprítomný prach sa jej vyhýbal, na tvári nemala ani škvrnku a sivé oči v prítmí baru žiarili.
Zatlčenými okenicami otriasal vlak, ktorý sa rútil pod nami.
„Neboj, toto je posledné. O chvíľu sa pokazí a nikto ho nebude vedieť opraviť.“
„Načo ma len privolali,“ fňukla keltská bohyňa. „Nie som žiadne bojové monštrum. A o stádach koní môžem len snívať!“
Vzal som jej ruky do dlaní. Chvela sa ako vtáča.
„Náš čas príde, Ep. Ási sú pri moci, len kým nevyjde slnko. A mraky sa raz roztrhnú.“
Na vchodové dvere niekto zabúšil. Všetci strnuli, v miestnosti sa hýbal iba ventilátor na strope, jeho lopatky vírili prach.
„Veď je otvorené,“ zašomral barman. „Čo za idiota nevie stlačiť kľučku?“
Dvere sa ešte raz otriasli a vylomené z pántov padli dovnútra.
Medzi verajami zastal ohromný tieň. Pouličné svetlo mu vykreslilo iba obrysy, vyzeral ako menhir. Veľká hlava, žiaden krk, plecia sa šúchali o zárubňu a trup ako sud prešiel len tak-tak.
„Thor,“ vzdychla si Epona.
Čo na tom, že v neho veria tisíce, kým vo mňa nanajvýš stovky. Musel som sa mu postaviť. Naša moc nerastie tým, že sa skrývame v kútoch. Výhra či prehra, hlavne nech je nás vidieť.
Obor vkročil do miestnosti a tá sa okamžite scvrkla. Moc z neho razila ako lacná kolínska, vtierala sa do každého kúta, zastierala zmysly.
„Vyzývam ťa,“ zahučal smerom ku mne.
Alebo k Epone? Bolo to napokon jedno, snažili sme sa ho privolať obaja a vyšlo to. Dvaja slabší bohovia, dezert pre Pána hromu.
On je silný, ja rýchly. Vyskočil som spoza stola a rozbehol sa proti nemu. Kútikom oka som zazrel Eponu, ako beží zarovno so mnou.
Musím byť ako blesk. Čas sa spomalil. Skok, pokĺznutie. Thorovo kladivo mi letí okolo hlavy. Míňa. Dostávam sa zaňho, udieram do obličiek. Akoby som narazil do steny. Nedbám na bolesť, bežím ďalej. Mjolnir sa zasekáva do steny tesne vedľa mňa, preráža múr a letí na ulicu. Neudržím rovnováhu, padám cez prah a som tiež vonku. Thor reve.
Dverami preletí aj Epona, víri vzduchom ako bábika. Dopadám na zem, do asfaltu je tu vyškriabaný kríž, ale zotrvačnosť ma stále unáša. Vo večnom prítmí vnímam zvedavé ľudské tváre. Odrážam sa, skáčem a amortizujem energiu saltom. Ako dopadám, na solár mi udrie Thorova päsť.
Padol som ako vrece piesku, za umelecký dojem body nebudú. Thor sa ma snaží zadupať, ale kotúľam sa preč. Nohy mu bijú do zeme silou bucharu, ak trafí, zarazí ma ako pilot.
Epona skáče Thorovi na chrbát, chytá ho za hlavu a škriabe mu oči. Mám šancu, vstávam a bez náprahu udieram. Opäť ako do steny, hánky protestujú.
Severan sa rozpaľuje. Do dlane mu skáče Mjolnir, roztáča sa ako mlyn a okolo neho víri energia. Nad nami sa mračná stáčajú do lievika, ktorý klesá na zem.
Rozbehnem sa, hrot tornáda ma sleduje ako pes. Vystrihnem parádnu zákrutu a vraciam sa späť. Skočím proti Thorovi, odrážam sa a spolu s Eponou sa kotúľam preč. Zem pod nami rachotí a tornádo dopadá.
Vír trafil presne do kríža v asfalte. Cesta sa pod Thorom prepadla, zletel ako hruška, rovno pred uháňajúce metro. To dnes neviezlo nikoho, dispečing naplánoval rýchlostný test. Stredom víru preletel blesk, Mjolnir sa mení na hromozvod. Podzemie ohlušil strašný rachot a rev.
Hneď ho však prebili klesajúce vrtuľníky. Pomaľované jasnými farbami vychŕlili redaktorov, z nosov im vytryskli lúče svetiel a pozapichovali sa do krátera. Kamery zízali do prachu a ani si nevšimli, ako sa nad nimi odrazu zajagal ešte mocnejší lúč.
Slnko konečne vyšlo a dvaja malí bohovia si spokojne ťapli.
Epona a Dažbog vs Thor.
1:0
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.