Ohnivé pero Q2 2014: Perspektívny druh

Ohnivé pero

Po piatich rokoch letu som sa prebudil z hibernácie. Neznášam medzihviezdne lety. Človek je po toľkej dobe spánku úplne mimo. A má erekciu, tak ako teraz. Pri pohľade na ostatných kolegov prichádzajúcich k sebe zisťujem, že sú na tom podobne. Ten tlak je taký silný, až mám pocit, že mi stál celý čas. Raz sa musím nášho doktora spýtať, či to je možné.

Horšie však je, že tieto lety sú skokom do neznáma. Mali by sme pomôcť definitívne zaistiť moc na nejakej novej malej planéte. Problém je v tom, že nás vyslali na cestu rok po prvých lodiach, čiže v dobe, keď tam naši predchodcovia ešte ani nestihli doraziť. Zatiaľ nikto netuší, aká je dolu situácia.

Dostali sme pár injekcií, nejaké tabletky a už nás hnali k transportérom, aby sme vyfasovali svoje zbrane a kyslíkové masky.

„Máme kurva problém. Opakujem, KURVA PROBLÉM! Tak všetci pozorne počúvajte! Spojenie s planétou je chaotické, dole je strašný bordel. Takže…“

Už som ani nepočúval ďalej. Je to ako vždy. Ako vždy kurva problém. Ako vždy okamžitá akcia. Naletia tam naše raketoplány s vojakmi spolu s transportérmi s technikou a po zaistení miesta pristátia vyrazíme rovno do útoku, kým neobsadíme centrum mesta/osady/de­diny/kráľovstva/kor­porácie, pri ktorej nás vysadia. Je nám jedno, čo to bude, musíme to obsadiť. Nábojov je dosť. Keby náhodou došli, poslali za nami ďalšiu loď, takže stačí nejakú dobu vydržať a môžeme peklo rozpútať znovu.

„Čo to má znamenať?!“ revem cez dýchaciu masku smerom k veliteľovi a spolu s ostatnými držím prst na spúšti a likvidujem všetko pred sebou. Výbuchy trhajú vozidlá, projektily ničia štíty, všade je chaos a krik. Ich zbrane sú rovnako brutálne ako naše a okolo mňa už leží slušná hromádka končatín a vnútorností.

Pod nohy mi dopadne čosi guľaté. Okamžite sa hodím stranou, za naše obrnené vozidlo. Nie je to však žiadny granát. Je to väčšie ako granát. Je to presne také veľké ako veliteľova prilba. A presne také ťažké ako veliteľova prilba s jeho hlavou vo vnútri.

Do uší sa mi cez všetok chrapot a krik prederie signál ústupu. Okamžite skáčem do vozidla. Nie som žiadny nováčik a viem, že pri takejto bordel akcii slušné percento chalanov zakape pri pchaní sa do áut. Teraz sa však netlačí nikto, za mnou sa dnu naláduje len asi päť chlapov. Keď vozidlo vyrazí, zisťujem, že polovica našich vozov ostáva nehybných.

„Zničili nám raketoplány aj transportéry. Hore by mala byť ešte záloha, ktorá nás v takýchto situáciách dostane späť, lenže tie svine rušia naše spojenie s loďou. Momentálne máme len to, čo sme si zobrali so sebou.“

„Nemali tu byť nejakí zasratí hmyzáci?“

„To teda mali, kurva. Určite som nečakal, že tu budem likvidovať vlastných… a že vlastní budú likvidovať nás.“

„Zrejme tu došlo ku klasickému prevzatiu moci, ale potom to musel niekto z našich skurviť. Kým sme sem stihli doletieť, nadobudli presvedčenie, že toto je už ich územie.“

„Boj za nezávislosť, boha. Nemali s tým trochu počkať?“

„Veď mi im tie chujoviny vydrbeme z hláv.“

„Ale prečo na nás nezaútočili už na orbite? Veď mali lode aj raketoplány…“ zo všetkých síl sa snažím nepoužiť žiadny vulgarizmus.

Vzápätí strácam všetky zábrany a nadávam ako zmyslov zbavený. Som totiž prvý, kto vidí ohnivé fľaky na nebi.

O niekoľko hodín sme to mali potvrdené. Napriek tomu, že toho dosť zhorelo a pri dopade to spravilo riadnu dieru, bolo jasné, že šlo o časti lode, ktorou sme sem prileteli.

Neviem, prečo čakali s útokom, až kým sa vylodíme. Možno teraz, keď sme nemali šancu na návrat, nás chceli presvedčiť, aby sme sa k nim pridali… Prerátali sa.

*

Posratosť celej situácie mala jednu výhodu. Naša stratégia bola zrazu úplne jasná. Veď čo iné môže robiť banda vojakov bez väčších zásob potravy a kyslíka, keď sa stane niečo takéto? Ak si odmyslíme slabošské úvahy o dezercii, ostávalo len jediné. Spraviť čo vieme najlepšie. Zaútočiť. Jedine ak prevezmeme moc, dokážeme prežiť.

Dva autá nám zlikvidovali raketami, podarilo sa nám však preraziť vonkajšie opevnenie mesta. Museli sme veriť, že na tak malej planéte, bude práve toto hlavné sídlo súčasnej vlády.

„Je ich dáko veľa!“ reve mi do ucha voľaktorý z mojich parťákov – ani sa neotáčam, aby som ho vo všetkom tom hurhaji identifikoval, ale má set-sakramentskú pravdu. Takto veľa ich sem doletieť nemohlo prvým turnusom. Ešte keď pripočítame, že pri preberaní moci museli mať tiež nejaké straty, niečo tu riadne nesedelo.

Podarilo sa nám dostať zase trochu bližšie a ja som práve prebodával jedného nepriateľského hajzla nožom, keď som ho zbadal. Hmyzáka.

Mal farebný pancier ako z nejakej béčkovej telenovely. Vyzerá to, že naši predchodcovia sa spojili s hmyzákmi… Okamžite som vyrazil k nemu. Na tele mal primontované zbrane, preto sa nenamáhal útočiť svojimi veľkými hryzadlami a ostával pekne vzadu. Guľky okolo mňa plieskali o dlažbu, no napokon sa mi plazením podarilo dostať pod niečo ako terasu, z vrchu ktorej rozdával olovo.

Vyliezť rýchlo po stene hore bolo možné len bez pušky. Masku som si stiahol na krk, do úst vložil nôž a so zatajeným dychom začal šplhať. Puzdro s pištoľou na mojom opasku samozrejme ostalo odistené. Po dolezení tesne pod vrch terasy, som mu tam šmaril granát. Príliš mu neublížil, ale zjavne bol dezorientovaný. To už som ho obiehal odzadu a pálil z pištole. Rýchle skĺznutie pod neho a môj nôž mu pomedzi pláty brnenia prenikol do brucha. Určite som ho dostal.

To určite vravím preto, lebo vzápätí sa moje vedomie odporúčalo.

„Posratá planéta, čo?“

Moje oči s námahou zaostrili na chlapa v klietke. Ležal som na chrbte s hlavou otočenou na bok, neschopný sa pohnúť. Telom mi prebiehalo len slabé mravčenie.

„Tš… Š… Čo s… sa tu stalo,“ vyjachtám meravými ústami. „Kurva,“ dodám, keď zistím, že pri troche sústredenia rozprávať dokážem.

„Dostali vás. Rovnako ako nás.“

„Kto?“

„Hmyzáci.“

„Ako to, že sa spojili s našimi?“

„Nespojili.“

„Jedného som zabil.“

„Viem… Gratulujem, väčšina z nich do boja ani nezasiahne.“

„Ako sa sem dostalo toľko ľudí? Našla túto planétu aj nejaká iná spoločnosť?“

„Bodaj by… Aspoň by sa všetci na Zemi dozvedeli o svojej hlúposti.“

„Tak prečo tu proti nám stála celá armáda našich?“

„Vyrobili si ju.“

„Čo?“

„Z toho, čo som sa od nich dozvedel, to tak robia vždy. Akonáhle zistia, že ich nejaká iná rasa bude ohrozovať, vytvoria si ju. Keď nepriateľ príde, nájde tu tak rovnako zákerného súpera, ako je on sám…“ tiché chrochtanie naznačovalo smiech.

„To znamená…“

„Ale áno, začali na ľuďoch pracovať už pekne dávno. Že budeme hrozbou, vedeli, ešte predtým, než sme sa vôbec odlepili od Zeme. Oni vnímajú vlastné prežitie z úplne iného pohľadu ako my… Myslím, že dnes už pracujú na tých, čo prídu po nás. Sú pekne vychcaní. Tomu vravím živočíšny druh s perspektívou…“ chlap sa opäť chrapľavo rozosmial.

„Nie je jednoduchšie vytvoriť nejaký smrteľný vírus?“

„Práveže taký vyvinuli… A rozhodne ten najlepší, pretože proti človeku nedokážeme vytvoriť protilátku…“

„Prečo nás nechali žiť?“

„Asi sme sa im zapáčili… po všetkom tom čase, čo nám venovali…“

Svaly mi konečne dovolili aspoň hýbať hlavou a začal som si obzerať zvláštnu miestnosť. Bolo to niečo ako laboratórium.

„Nemusíš sa báť… povedali, že tvoje vedomie dokážu zachovať…“

Pochopil som až pri pohľade dolu. Moje telo bolo otvorené, život v ňom udržovali rozličné prístroje. Ešte než som otočil hlavu, vedel som, čo uvidím. Telo toho vydrbaného farebného hmyzáka. V jeho korpuse zreteľne pracovali moje orgány. Z káblov a hadičiek, ktoré nás spájali, mi je jasné, že operácia ešte ani zďaleka neskončila.

Neznášam medzihviezdne lety…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

10. novembra 2014
Martin Kochlica