 |
„Karty nikdy neklamú.“
„Hlúposť! Sústreďte sa! Dám vám ešte šancu. Vyložte mi ich ešte raz!“
„To isté. Vravím vám, karty nikdy neklamú.“
„Tak potom klamete vy. Toto nie je môj osud. Neverím! Pred dvadsiatimi rokmi mi istá kartárka vyveštila to isté. A pozrite sa! Stojím tu živý a zdravý. Prečítajte ich ešte raz! A pozorne, sústreďte sa!“
Veštica zamieša karty, položí ich na stôl. Muž s uhladenými čiernymi vlasmi, nahladko oholený, v tmavom obleku sekne kôpku. Kartárka vyloží štyri karty, pozorne sa na ne zahľadí.
„Neklamem. Je to tu… presne tu. Karta s kosou, ďalšia s náhrobkom, západ slnka a táto… táto vraví, že to príde prekvapivo.“
„To popiera fakt, že ste mi to práve prezradili.“
„Máte pravdu, ale ako vidím, neveríte. Takže neklamem. Dnes zomriete.“
Muž pokojne vstane a používajúc jeden zo svojich trinástich úsmevov sa stoicky usmeje. Otočí sa a odíde.
Ešte hodnú chvíľu za sebou cíti vôňu tej hnusnej exotickej miestnosti. Vôňu tymianu, ktorý vzplanul v kadidle a zamoril celé prostredie a dokonca aj jeho nóbl šaty. Jeho nové, pohodlné, bavlnené a elegantné šaty. Ľudia si ho premeriavajú a on sa cíti dôležitý. Veď aj dôležitý je, tak prečo to neprezentovať navonok. Dnes je taká móda a jeho práca vyžaduje, aby sa jej pri-spôsobil. Aby nosil ebenovo-čierny oblek.
Kráča sebavedomo, bez náznaku toho, že by mu niekto len pred chvíľkou predpovedal smrť. Neverí tomu! Vie, že tá žena sa zmýlila. Že karty prečítala zle! Pozná pravdu a aj preto sa usmieva. Tieto sibyly nič nevedia. Skoro vždy sa pomýlia.
Zastane! Nevstúpi na prechod, aj keď má zelenú. Dokonca zastaví aj jednu milú pani. „Ešte nie, počkajte,“ povie jej a spoločne sledujú, ako kamión narazí do stojaceho auta. Biely Peugeot odhodí dopredu na prechod pre chodcov, kde prejde len pätnásťročného pubertiaka so slúchadlami na ušiach.
„Mal si ísť kartárke,“ šepne muž, keď obchádza dav, ktorý sa zhŕkne okolo chlapca.
Prší.
Je noc a mokrá cesta sa trbliece odleskom lámp.
Autá prechádzajú okolo ženy v sivom plášti. Jej zrak sa upiera na okno na treťom poschodí starého socialistického paneláku. Bez obzretia vstupuje na dvojprúdovú smrteľnú dráhu. Možno so šťastím, možno s pomocou nadprirodzených schopností sa dostane až na druhú stranu a opäť sa zadíva na tmavé okno na treťom poschodí.
Vstúpi do paneláku, vyjde hore, zaklope na dvere. Nik neotvára. Usmeje sa. Pomocou šperháka odomkne zámku a prekvapene si premeria malý jednoizbový byt.
Čakala niečo noblesnejšie, niečo viac. Muž v drahom obleku mal predsa bývať vo vile a nie… nie v hobitom príbytku.
Byt je naozaj malý, pozostáva len z kuchynky a spálne. Je tu však čisto, žiaden bordel, do-konca ani smietka prachu. Muž je starostlivý a pedantný. Posteľ je ustlaná, v skrini sú zo šiat vytvorené komíniky.
Karty nikdy neklamú, počuje neznáma v hlave a spod sivého plášťa vytiahne revolver Taurus 38. Krásna zbraň. Nerezová hlaveň a pažba z lešteného dreva.
Karty nikdy neklamú, pomyslí si veštica, skontroluje bubienok s piatimi nábojmi a ukryje sa v starožitnom šatníku za visiaci plášť.
Muž príde domov až po jedenástej večer. Úsmev, ktorý ho celý deň sprevádzal, už dávno po-hasol. Bol to ťažký deň. Plný nepekných vecí. Plný potu.
Neznášam tento oblek!
Z krku si strhne kravatu a hodí ju na zem. Celý deň ho škrtila, no musel si zachovať svoj formát – k obleku nepopierateľne patrí aj pekná kravata.
Už nikdy viac!
Z chladničky vyberie jedlo zo včerajška, hodí ho na tanier a zavrie do mikrovlnky. Počká stanovený čas a pustí sa do jedla. Prežúva mimovoľne, akoby ani nevnímal, čo je. Premáha ho únava a vie, že deň ešte neskončil. O tri hodiny ho čaká ďalšia práca. Neznáša túto robotu. Nielenže ho všetci nenávidia, ešte si nemá ani kedy oddýchnuť.
Vstane, uprace po sebe – utrie stôl, poumýva riad – a s privretými očami, ktoré si už dlhú chvíľu žiadajú spánok, prejde do spálne.
Jeho byt je úžasný. Malý a útulný. Nemusí veľa kráčať, aby sa dostal tam, kam potrebuje.
Posteľ! privíta ju v duchu radostne a posadí sa na ňu, vyzuje sa a zloží si oblek. Najskôr ho chce šmariť do kúta a zajtra spáliť, potom si uvedomí, že ho možno ešte niekedy použije. Túto myšlienku však rýchlo zaženie preč. V predajni v meste zazrel krásny kožený kabát – jeho no-vý imidž. Tak bude od zajtra pôsobiť. Kožu miluje, nechápe, prečo si kupoval túto handru. Opäť zvažuje jej spálenie, avšak po úvahe, ktorá ho skoro uspí, podíde k šatníku a…
„Takže si doteraz prežil?!“ prihovorí sa mu osoba, ktorá ako tieň vystúpi spoza čierneho plášťa visiaceho v skrini. V ruke drží zbraň a v očiach má šialenstvo.
„Ach, na vás som celkom zabudol,“ muž sa chytí za čelo a pozrie sa na hodinky.
„Ešte to stíham,“ odpovie mu veštica, akoby čítala jeho myšlienky. „Ešte mi ostáva dvad-sať minút.“
„Presne to som si pomyslel aj ja,“ muž sa konečne usmeje. Nefalšovane, pobavene. Ko-nečne má radosť z tohto dňa. Aspoň večer sa mu vydarí.
„Karty nikdy neklamú,“ poúča ho veštica a pomaly ťahá kohútik zbrane.
„Len vás upozorním, pani Náhrobková, pamätáte si ešte na tie moje štyri karty?“
Prst na kohútiku zastane. Ženino obočie sa pomaly nadvihne a pery vyslovia otázku, ktorá jej zamútila hlavu. „Odkiaľ viete moje pravé meno?“
„Viem toho viac, než si myslíte, Salome alebo Mária Náhrobková. Avšak teraz sa pýtam na tie karty, pamätáte sa? Smrtka s kosou, zapadajúce slnko, lúpajúce sa vajíčko a náhrobok.“
„Áno, pamätám sa. A práve preto som tu. Musím splniť svoju úlohu,“ odpovedá a opäť sa venuje zbrani. „Karty nikdy neklamú!“ šepne a potiahne kohútik. Revolver cvakne, no nevy-strelí. Skúsi to opäť. Bubienok sa otočí, guľka však nevyletí. Muž sa usmeje.
„Vravel som vám, že dnes nemám zomrieť.“
Žena nesúhlasí, zbraň cvaká, bubienok sa otáča.
Muž pokojne rozpráva: „Zapadajúce slnko znamená, že človek zomrie dnes. Lúpajúce sa vajíčko zobrazuje prekvapenie. Ste prekvapená?“
Žena skontroluje obsah bubienka. Náboje v ňom sú, ale aj keď táto zbraň má byť najspo-ľahlivejšia na trhu, nechce vystreliť.
„Smrtka s kosou znamená, že pre človeka si príde smrť, avšak náhrobok dnes neznázorňo-val hrob… Náhrobok určoval meno!“
Veštica sa zarazí, zdvihne zrak a zmeravie. „To nie? Vy ste…?“
Muž krátko prikývne a aj keď stojí pred ženou len v spodnej bielizni, vykoná čo má. Nikdy v živote nerobil svoju prácu v prádle.
„Karty nikdy neklamú, len ich treba lepšie čítať.“
V socialistickom paneláku v okne na treťom poschodí konečne zhasne svetlo. Aspoň na dve hodinky, kým mu svet dovolí odpočívať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.