Ohnivé pero Q1 2019: Spoveď pána Donovala

ohnive pero

„Nezdržím vás dlho, pani Donovalová,“ uisťoval nadporučík Ferko. Vlastne ani sám netušil prečo sa po piatich dňoch znova vracia do bytu, ktorý už raz podrobne prezrel. „Policajný inštinkt,“ oznámil sám sebe v márnom úsilí zahnať pocit bezmocnosti. Pravdou však zostávalo, že ani po piatich dňoch vyšetrovania Donovalovho zmiznutia nemal jedinú relevantnú stopu. A tak znova otváral skrinky a šuplíky a zatváral ich s rovnakým výsledkom k akému sa dopracoval už pri prvej návšteve. Z náhleho popudu vytiahol jeden šuplík úplne vonku. „Výborne, Peťo,“ pochválil sám seba keď takto objavil kus husto popísaného papiera. Roztrasený, akoby v krajnej hrôze vytvorený rukopis nasvedčoval, že ho tu niekto zámerne ukryl. Pomaly začal čítať:

Neviem aké dôsledky mám očakávať za to, že sa mi na chvíľku podarilo nahliadnuť do neznámej reality nášho sveta. A hlavne za moju reakciu na toto odhalenie! Oni určite nechcú aby sme o nich vedeli. Oni, nech už sú čímkoľvek, potrebujú život v skrytosti a utajení. Aj preto považujem za málo pravdepodobné, že dnes opustím túto izbu živý. No aj keby sa z nejakého dôvodu rozhodli ušetriť môj život, pravdepodobne prídem o rozum. Veď ako by som mohol žiť pokojne ďalej keď som uvidel niečo tak odporné a nečisté? Nakoniec, čo si to vlastne nahováram. V ich chladných očiach ako aj v sklamanom pohľade slečny Moniky, som si zreteľne prečítal rozsudok smrti. Vďaka Bohu, že manželka aj s malou dcérkou odišli na víkend k svokrovcom a teda im nehrozí žiadne bezprostredné riziko. Tento list píšem nielen ako ospravedlnenie manželke, ale hlavne ako varovanie pre ostatných ľudí. Veď každý si zaslúži vedieť, že neďaleko miest kde žije, pracuje alebo sa chodí zabávať môže existovať hrôza prekonávajúca najdivokejšie nočné mory.

Vždy som miloval svoju rodinu. Manželka bola moja dlhoročná láska a keď sa nám po svadbe narodila dcérka Lucia bol som presvedčený, že naše šťastie už nič nemôže pokaziť. Žiaľ, ako tomu niekedy býva, aj my sme si časom zovšedneli. Manželkin život sa točil hlavne okolo malej Lucky, takže som sa začal cítiť zanedbávaný a odstrčený. Tento pocit sa ešte zhoršil, keď sa manželkina únava z materských povinností preniesla do intímnej oblasti. „Nechaj ma,“ počúval som so železnou pravidelnosťou vždy keď som zatúžil po plnení manželských povinností, „teraz idem žehliť.“ Prípadne „mám veľa práce, som unavená, nemám na to chuť.“ Ale možno by sme celú krízu postupne prekonali, keby sa v mojom živote neobjavila Monika.

S Monikou som sa zoznámil v miestnom bare kde ma zaujala hneď na prvý pohľad. Jej nádherná štíhla postava jednoducho nemohla nechať ľahostajným žiadneho normálneho chlapa. Už vlastne ani neviem ako sme sa dali do reči. Mala mäkký, príjemný hlas a obrovské znalosti histórie. Akoby dopredu vedela, že ma zaujímajú dejiny! Nakoľko bola manželka v ten večer u svokrovcov, času som mal viac než dosť. Z baru sme sa presunuli ku nej domov, kde sme vzájomné sympatie spečatili búrlivým sexom.

Od toho večera sme sa stretávali pravidelne. Nechcem pôsobiť sebecky, ale bolo to nádherné obdobie. Monika mi okrem sexu poskytovala aj záujem a povzbudenie, teda presne to čo mi v manželstve v poslednej dobe chýbalo. A doma sa mi manželka starala o dieťa a domácnosť. Skrátka, klasický manželský trojuholník, ktorý fungoval hlavne vďaka tomu, že manželka o ňom nič netušila. Čas strávený s Monikou som úspešne vydával za naliehavé pracovné povinnosti.

Po niekoľkých týždňoch vzťahu som si začal na Monike postupne všímať aj menej príjemné veci. Teda, hlavne som sa nevedel zbaviť pocitu, že je omnoho staršia než vyzerá. Samozrejme, stále to bola rovnako nádherná kočka. Len niekde hlboko, skutočne hlboko pod tým všetkým akoby si so sebou nosila niečo staré a zatuchlé. Jej podrobné znalosti miestnej histórie ma v tomto pocite ešte utvrdzovali. Navyše som sa v tomto období znova citovo zblížil s manželkou, takže som pomaly plánoval, že ju prestanem podvádzať.

Žiaľ, aj dnešnú manželkinu neprítomnosť som využil k návšteve svojej múzy. Tento krát ma hneď po príchode zaviedla k dverám izby, ktorá ako jediná zostávala počas mojich početných návštev zatvorená. „Dnes ti prezradím svoje tajomstvo,“ zašepkala mi do ucha. “A môžeme sa oň spolu deliť,“ dokončila so zvláštnym výrazom v očiach. Naplnený zvedavosťou som rýchlo otvoril dvere. V zapätí som však zostal stáť na prahu úplne paralyzovaný hrôzou. Na podlahe stáli akési tri podivné tvory. Bože, nedopusť, aby som ich ešte niekedy uvidel! Telom sa podobali na obrovské, asi metrové sovy s opičími hlavami. A v tých hlavách boli umiestené oči veľmi podobné ľudským. Títo netvory boli najstrašnejší azda práve tou časťou svojho vzhľadu ktorou sa podobali na ľudské bytosti, pretože v ich očiach nebol nijaký záblesk ľudskej duše len nekonečný chlad a prázdnota. Ich ohavné telá navyše pokrýval hustý žltý hnis, ktorý, ako som si narýchlo všimol, nezapáchal a ani neodkvapkával na zem. „Toto sú moje najväčšie poklady,“ zašepkala znova Monika. „ Ja im dávam svoju krv a oni mne svoje výlučky predlžujúce život.“ Na chvíľku sa odmlčala. „Vieš, mám už viac ako tristo rokov,“ dodala hrdo. Predstava Moniky oblizujúcej hnis z týchto tvorov ma naplnila takým pocitom hnusu, že som sa ihneď vyvracal na podlahu. Avšak práve táto reakcia ma zrejme vytrhla s doterajšej paralýzy takže som sa mohol otočiť a utekať ďaleko od toho miesta.“Zbabelec!“ začul som ešte za sebou Monikin hlas. Ani poriadne neviem ako som dobehol domov a začal písať tento list.

Bože, práve som začul škrabanie na dvere a obávam sa, že je spôsobené ich odpornými pazúrmi. Beriem do ruky manželkin krucifix aj keď neviem či mi bude schopný pomôcť. Tvory, ktorým budem čeliť, sú určite staršie ako kresťanstvo, ba možno staršie ako náš vesmír. Nech je Všemohúci milosrdný mojej duši!

Ani po prečítaní poslednej vety nedokázal nadporučík Ferko položiť list, ktorý držal vo svojej, teraz už spotenej ruke. Náhle si spomenul na prípad, ktorý riešil pred zhruba štyridsiatimi rokmi jeho otec. Aj vtedy išlo o zmiznutie mladého muža. A aj vtedy bola spomínaná akási atraktívna žena s ktorou sa zoznámil krátko pred svojim zmiznutím. Dokonca sa volala Monika. „Žeby ona?“ ozvali sa vo Ferkovej hlave inštinkty dlhoročného kriminalistu. „Neblázni,“ okríkla ich racionálna časť jeho mysle. Unavene sa zahľadel do okna. Tento krát mu napadla často opakovaná myšlienka staršieho kolegu, ktorý rozdeľoval všetky prípady do troch kategórií. Na ľahké, ťažké a tie čo z človeka vyžmýkajú úplne všetko. Ferko si pomaly začal pripúšťať, že tento prípad by mohol patriť do akejsi štvrtej kategórie. Teda medzi prípady, ktoré dokážu rozbiť niečo z toho v čo človek doteraz skalopevne veril.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


11. marca 2019
Necromancer